Zamyslenie na 16. nedeľu v Cezročnom období

Pripravil Ľubomír Rebek, kňaz Nitrianskej diecézy, doktorand na Pápežskej gregoriánskej univerzite v odbore masmediálna komunikácia:

Predniesol im aj iné podobenstvo: "Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ . K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: "Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ? On im vravel: "To urobil nepriateľ." Sluhovia mu povedali: "Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?" On odpovedal: "Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly."
Predniesol im ešte iné podobenstvo: "Nebeské kráľovstvo sa podobá horčičnému zrnku, ktoré človek vzal a zasial na svojej roli. Ono je síce najmenšie zo všetkých semien, ale keď vyrastie, je väčšie než ostatné byliny a je z neho strom, takže prilietajú nebeské vtáky a hniezdia na jeho konároch."
Ďalšie podobenstvo im povedal: "Nebeské kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí." Toto všetko hovoril Ježiš zástupom v podobenstvách. Bez podobenstva im nehovoril nič, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: "Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam, čo bolo skryté od stvorenia sveta." Potom rozpustil zástupy a vošiel do domu. Tu k nemu pristúpili jeho učeníci a vraveli mu: "Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli na roli." On im povedal: "Rozsievač dobrého semena je Syn človeka. Roľa je svet. Dobré semeno sú synovia kráľovstva, kúkoľ sú synovia Zlého. Nepriateľ, ktorý ho zasial, je diabol. Žatva je koniec sveta a ženci sú anjeli. Ako teda zbierajú kúkoľ a pália v ohni, tak bude aj na konci sveta: Syn človeka pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva všetky pohoršenia a tých, čo pášu neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Vtedy sa spravodliví zaskvejú ako slnko v kráľovstve svojho Otca. Kto má uši, nech počúva!
Matúš 13, 24-43

„Ak Boh existuje, tak prečo – a odkiaľ – pochádza zlo?“ Neviem, či svätý Augustín, keď si položil túto otázku, mal pred očami práve tento úryvok z evanjelia, no zaznieva v ňom presne táto otázka: „Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?“ Je to otázka, ktorú si človek odjakživa kládol, a ktorá dnes – potom, ako sme pred týždňom počuli úryvok plný nádeje o rozsievačovi a o stonásobnej, šesťdesiatnásobnej či tridsaťnásobnej úrode – znie veľmi prenikavo a dramaticky.
Po podobenstve o pšenici a kúkoli (vv.24-30) nasleduje jeho vysvetlenie (vv.37-43). Exegéza nám hovorí, že samotné podobenstvo pochádza od Ježiša, kdežto jeho vysvetlenie, ktoré po ňom nasleduje, je výtvorom komunity prvých kresťanov. Takto komponovaný text nám ponúka dve možnosti lektúry, pretože keď by sme čítali iba samotné podobenstvo, tak nám povie niečo iné, než ako vtedy, keď ho čítame vo svetle jeho vysvetlenia, ktoré v evanjeliu nachádzame.
Samotné Ježišovo podobenstvo hovorí, že na poli sa nachádzajú dobrí i zlí (všimnime si, že ľudia nie sú schopní rozlíšiť, kto je dobrý a kto zlý!). Prítomnosť kúkoľu v Ježišovom pohľade nie je ničím prekvapujúcim, a predovšetkým nie je znakom prehry, či porážky celého Božieho zámeru. V tomto pohľade Cirkev nie je spoločenstvom vyvolených, spasených a zachránených, ale je miestom, kde sa možno zachrániť. Cirkev sa nezatvára pred nikým. Jestvujú však „netrpezliví sluhovia“, ktorí by najradšej anticipovali Boží súd, avšak tento súd nepatrí do rúk človeka, pretože nie je schopný posúdiť blížneho. Teda Ježišovo podobenstvo nie je nejakou kázňou morálky, ale je teologickým vysvetlením: Božie kráľovstvo je skutočnosťou, ktorá už je prítomná, zrealizovaná, je to však dynamická skutočnosť, vyvíja sa, rastie. Zlo je v ňom už porazené, no ešte neboli porazené jeho následky.

Ak si však prečítame podobenstvo vo svetle jeho vysvetlenia, tak pozornosť už nebude zameraná až tak veľmi na Božie kráľovstvo a na trpezlivosť „až do žatvy“, ale naopak: zaznie v ňom výzva nespoliehať sa na Božiu trpezlivosť, pretože na konci sveta príde súd. Musíme si uvedomiť odlišný kontext, v ktorom toto vysvetlenie vzniklo: ako postupoval čas, kresťanská komunita si uvedomovala stále viac svoje univerzálne poslanie, avšak zároveň sa ukázali aj mnohé chyby, pády a zrady v Cirkvi. Z tohto dôvodu vysvetlenie podobenstva v evanjeliu – hoci je výtvorom prvotnej komunity, predsa je to inšpirovaný text – už nezdôrazňuje toleranciu a trpezlivosť s blížnymi, ale ich opak: nie je jedno, či ide o pšenicu, alebo kúkoľ. Nemožno čakať na koniec. Je potrebné sa pridať na správnu stranu, pretože nakoniec budeme súdení.

Vážení poslucháči, bez ďalšieho exegetického komplikovania, čo si vziať z toho úryvku pre náš život? V každom srdci človeka sa nachádza dobro i zlo, častokrát priam neoddeliteľne: nikto z nás nie je iba kúkoľ, nikto nie je čistá pšenica. Podobenstvo o kúkoli a pšenici opisuje dva spôsoby starostlivosti o srdce. Prvý spôsob je ten, ktorý vidíme na sluhoch, ktorí celú svoju pozornosť zamerajú na kúkoľ: „Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ? Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?“ Druhý postoj vidíme u hospodára, teda majiteľa poľa: „Nie, nezbierajte kúkoľ, lebo pri jeho zbieraní by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu.“ Ako keby tým chcel povedať: Jeden jediný klások pšenice má väčšiu cenu než všetok kúkoľ!

Skúsme sa dnes zamyslieť: ktorý z týchto dvoch pohľadov je môj? Ten zachmúrený a smutný hospodárových sluhov, ktorí hľadia na svet a predovšetkým na ľudí ako na zlých a všetkých a všetko a priori odsudzujú? Alebo ten pozitívny pohľad pána, ktorý dokáže vidieť pod povrch, pod vonkajšok vecí, okolností a osôb? Pohľad pána, ktorý hľadí predovšetkým na to dobré, a ktorý aj za nepekným povrchom dokáže uvidieť pšenicu, chlieb a úrodu. Pohľad pána, ktorý – ako počujeme v prvom čítaní – vložil svoju moc do miernosti (porov. Múdr 12,16)?

„Nie, nezbierajte kúkoľ!“ My sa vždy s násilím a náhlením hrnieme do moralizovania a hneď chceme všetkých a všetko dať do poriadku. Detinský človek v nás sa vždy ozve a zakričí: odstráň všetko, čo je nezrelé, krehké, pokazené. Hospodár z Matúšovho evanjelia však hovorí niečo iné: staraj sa o to dobré semeno, miluj všetky klíčky života, pozorne opatruj každý výhonok. Pretože ty sa nemôžeš identifikovať so svojimi slabosťami, nedostatkami, ale naopak s tým, nakoľko si už dozrel. Človeka nikdy nemožno hodnotiť pre jeho hriechy a slabosti, ale práve naopak: pre jeho schopnosť vykonať dobro.

K tomuto nás vedie úryvok z evanjelia, nad ktorým rozjímame: hľadieť na svet takýmto Božím pohľadom, ktorý nehľadá absolútnu absenciu chýb, či slabostí. Toto by bolo len zbytočnou ilúziou, častokrát pre človeka ničivou. Naučme sa hľadať a vidieť v človeku to, čo je vitálne, prekypujúce životom, krásne, sľubné... pretože toto je to, čo do neho zasial sám Boh. Urobme, aby toto všetko v nás prinášalo úrodu; aby každý Božie semienko v nás vyrástlo a prinieslo úrodu; aby každé horčičné zrnko – zasadené do nás Bohom – vyrástlo až na veľký strom; aby v nás každý kúsok kvasu našiel čas k tomu, aby prekvasil a pozdvihol nami premrhané dni.
Urobme náš pohľad „Pánovým“, pozitívnym a prežiareným životom. Nestarajme a neznepokojujme sa neustále len o kúkoľ, chyby, slabosti, nedostatky. Naopak, snažme sa o väčšiu lásku, väčšie ideály, pozitívne túžby. Naše dni by mal napĺňať obdiv za dobro, veľkodušnosť a odvahu, ktoré Božia milujúca ruka do nás zasiala. Dovoľme, aby sa v nás rozvinuli v celej ich kráse a sile, a uvidíme, ako sa temnota okolo nás rozplynie a ako kúkoľ nebude mať kde rásť. Potom môžeme s dôverou a pokojom dozrievať v Pánovom svetle a očakávať čas žatvy.