Bazilika Santa Mária Maggiore (1. časť) Historicko-symbolický pohľad na najstarší
mariánsky chrám
Titul rímskej baziliky,
dnes známy pod menom Santa Maria Maggiore, prekladaný niekedy až príliš doslovne ako
Panny Márie Väčšej, znel pôvodne jednoducho - Santa Maria. Bol to prvý chrám zasvätený
Matke Božej vo vnútri rímskych hradieb.Až postupom času, keď sa kostoly zasvätené
Najsvätejšej Panne začali množiť, bol vyzdvihnutý primát tejto baziliky práve prívlastkom
Maior. Ten mal označovať, že ide o hlavný mariánsky chrám Večného mesta. Dokumenty
zo 7. storočia však zachovali ešte ďalší titul tejto baziliky, ktorá si viac než
iné dôležité rímske chrámy uchovala v interiéri stredoveký vzhľad: totiž Santa
Maria ad presepem, tj. Panna Mária od jasličiek. To preto, že predmetom úcty pútnikov
bol v bazilike fragment Ježišovej kolísky. Vráťme sa však najprv do prehistórie
miesta, na ktorom stojí tento prastarý mariánsky chrám. Na severnej vyvýšenine rímskeho
pahorku Eskvilino bola vo 4. storočí pred Kristom vybudovaná svätyňa Junony Lucinskej,
ochrankyne rodičiek, a neskôr v dobe cisára Augusta stálo neďaleko dnešnej baziliky
trhovisko, tzv. Macellum Liviae. Staré trhovisko bolo v neskorom cisárskom období
nahradené bazilikou. Bola to veľká hala, určená k najrôznejším občianskym i administratívnym
účelom. V 5. storočí bola potom premenená na Kostol sv. Ondreja, ktorého zvyšky archeológovia
vykopali na dnešnej Ulici Napoleona III. Práve v blízkosti týchto miest došlo
v noci zo 4. na 5. augusta roku 358 k zázračnej udalosti: podľa tradície totiž uprostred
leta na rímskom Eskvilinskom pahorku napadol sneh. A nie len to. V tú noc sa Matka
Božia vo sne ukázala vtedajšiemu pápežovi Liberiovi, bohatému senátorovi Jánovi a
jeho žene so žiadosťou, aby na mieste, kde nájdu sneh, vybudovali chrám. Na druhý
deň sa pápež so senátorom stretli na najvyššom bode pahorka Eskvilinu a tradícia hovorí,
že pápež Liberius vyznačil pôdorys chrámu priamo v snehu. Ako hovoria pramene,
táto tzv. Liberiánska bazilika vznikla práve neďaleko trhoviska Macellum Liviae. História
prvého mariánskeho kostola v Ríme bola nanešťastie skoro poznačená krvou. Necelých
desať rokov po jeho založení sa do chrámu uchýlili nasledovníci Ursina, ktorý bol
zvolený ako „protipápež“ súčasne s voľbou legitímneho pápeža Damaza. Prívrženci oboch
pápežov sa neskôr stretli a priamo v tomto chráme zostalo 130 usmrtených osôb. Presná
rozloha Liberiovej baziliky nie je známa. Archeológovia nevylučujú, že stála v miestach
pod dnešnou apsidou, kde bolo pri prieskume v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia
objavené staré murivo. Vykopávky pod samotnou bazilikou, nakoľko ich dovolila statika
novšej konštrukcie, patria podľa odborníkov pravdepodobne bežnému rímskemu domu s
átriom uprostred stavby. Dejiny dnešnej baziliky začali o niečo neskôr. Jej stavba
je významná z viacerých dôvodov: predovšetkým stavebníkom bol tentokrát pápež. Teda
nie cisár, ale pápež Sixtus III., ktorý sa tejto úlohy ujal zrejme krátko po skončení
koncilu v Efeze r. 431, ktorý označil Pannu Mariú za Theotokos, Bohorodičku. Po druhé,
chrám nevznikal v bezprostrednej blízkosti hradieb alebo za hradbami, na mieste vyznačenom
cisárom. Naopak, bol umiestený tak, aby bol centrom verejného života, akým v starom
Ríme bývali fóra. Bazilika mala baptistérium a okrem toho, že stála neďaleko hlavného
pápežského sídla, plnila tiež väčšinu funkcií, ktoré má dnešná živá farnosť. Z
najstarších správ možno usudzovať, že pred priečelím chrámu stálo átrium, podobne
ako to bolo pred Svätopeterskou bazilikou. Ako teda vyzeral hlavný rímsky chrám, zasvätený
Matke Božej? Mal tri lode, oddelené dvadsiatimi monolitickými stĺpmi s jónskymi hlavicami
na každej strane. Hlavná, centrálna loď bola zakončená triumfálnym oblúkom, na ktorý
priamo nadväzovala apsida. Strop bol trámový a pôvodnú podlahu, ktorá sa čiastočne
zachovala asi 5 cm pod dnešnou dlažbou, tvorili mramorové dosky. Apsidu baziliky osvetľovalo
päť okien a v ich čele stál pápežský trón. Dnešný interiér baziliky Santa Maria
Maggiore sa zo všetkých hlavných rímskych chrámov najviac približuje svojmu pôvodnému
stavu. Okrem základného rozvrhu, ktorý zostal bezo zmien, sa na tom do značnej miery
podieľa zachovaná mozaiková výzdoba hlavnej lode: jedinečný starozákonný cyklus pod
oknami a novozákonné scény na triumfálnom oblúku. Väčšina panelov nad sebou zachytáva
dve scény, ktoré spolu súvisia. Výnimku tvorí niekoľko scén, ktoré si vyžiadali celý
priestor. Na cykle pracovalo najmenej trinásť rôznych umelcov. Päť z nich ich pracovalo
na triumfálnom oblúku. Odlišujú sa navzájom nielen schopnosťami a štýlom, ale tiež
rôznosťou ikonografických prameňov, z ktorých v priebehu svojej práce vychádzali.
To však nič nemení na skutočnosti, že celý cyklus bol koncipovaný jednotne, ako monumentálny
príbeh dejín spásy. Dejín, ktorými Boh previedol izraelský národ až do zasľúbenej
zeme, dejín, ktorých zlomovým okamihom je príchod Božieho Syna na svet a ktoré vyvrcholia
jeho druhým príchodom na konci vekov. Tak ako vyvolený národ mal svojich vodcov
v Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi a Jozuovi, bude úlohou rímskeho biskupa doviesť
Boží ľud až k onému večnému vzkrieseniu na konci dejín. Posolstvo veľkolepej výzdoby
z 5. storočia, prvej, tak rozsiahlej, ktorá vznikla pod pápežským patronátom, sa obracia
k celému ľudstvu. Na jednej strane vznikala v dobe, kedy pápež prijímal niektoré funkcie
cisára, ale na druhej strane hlása principiálnu nezávislosť na akejkoľvek časnej moci.
Každý nový prichádzajúci tak už vopred patrí do veľkej histórie, ktorá trvá a
neskončí skôr, než rozhodne Pán dejín.