Príhovor pápeža Benedikta XVI. kardinálom počas slávnostného obeda pri príležitosti 60. výročia kňazskej vysviacky

Vatikán (1. júla, RV) – Dnes napoludnie sa v Apoštolskom paláci uskutočnil slávnostný obed pápeža Benedikta XVI. s členmi Kolégia kardinálov pri príležitosti 60. výročia kňazskej vysviacky Svätého Otca. V závere obeda Benedikt XVI. predniesol krátky príhovor, v ktorom povedal:

«Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu» – tieto slová žalmu práve teraz prežívam: vidíme, aké je pekné, keď bratia sú spolu a spolu prežívajú aj radosť z kňazstva, z tohto povolania do Pánovej vinice. Skúsenosť bratstva patrí k podstate kňazstva, pretože nikto nie je vysvätený sám pre seba, ale stáva sa členom presbyterátu alebo ako biskup episkopátu. Táto chvíľa je chvíľou vďačnosti Pánovi za to, že ma viedol, za všetko to, čo mi daroval, za všetko to, čo mi odpustil počas týchto rokov. Je to zároveň aj chvíľa spomienok.

V roku 1951 bol svet úplne iný, nebola televízia, internet, počítač ani mobil. Dnes sa to zdá ako prehistorický svet, z ktorého prichádzame. Okrem toho naše mestá boli zničené, ekonomika bola zničená, svet bol poznačený veľkou chudobou – materiálnou i duchovnou. No existovala pevná vôľa znovu vybudovať túto krajinu, obnoviť európske spoločenstvo predovšetkým na základoch našej viery.

Potom prišiel Druhý vatikánsky koncil, na ktorom sa zdalo, že sa tieto veľké nádeje, ktoré sme mali, zrealizujú. Potom prišla kultúrna revolúcia v 1968, a ťažké roky, v ktorých sa zdalo, že Pánova loďka je naplnená vodou a už-už sa potopí, avšak Pán, ktorý ako sa zdalo, že spí, bol prítomný a viedol nás ďalej. Boli to roky, keď som pracoval s blahoslaveným pápežom Jánom Pavlom II. pre mňa nezabudnuteľným.

Potom nakoniec prišla tá neočakávaná chvíľa 19. apríla 2005, keď ma Pán povolal k novej službe. Iba v dôvere v jeho silu zveriac sa jemu, som mohol povedať «áno». Počas týchto 60 rokov sa takmer všetko zmenilo. Zostala iba Pánova vernosť: On je ten istý včera, dnes i naveky. Toto je naša istota, ktorá nám ukazuje cestu do budúcnosti. Toto je teda chvíľa spomienok, chvíľa vďačnosti ako aj nádeje: «V teba Pane som dúfal, nebudem zahanbený naveky.» “ –ľr-