Štvrtkový komentár
pripravil Jozef Kováčik, hovorca KBS:
Koncom mája ma priatelia, kňazi z Brnenskej
diecézy, pozvali do jednej z ich farností. Slávila sa spomienka svätého Filipa Neriho
a keďže ho majú v osobitnej úcte, zavolali ma osláviť tento deň s nimi. No a keďže
im ich otec biskup umožnil od leta žiť v kňazskej komunite v novej farnosti, z ktorej
by sa mala postupne vytvoriť skupina oratoriánov, teda nasledovníkov svätého Filipa
Neriho, bola to aj tak trochu rozlúčka s farnosťou, kde tento kňaz niekoľko rokov
pôsobil. Nakoľko som do Deblína niekoľko krát za priateľom Oldřichom a jeho farníkmi
už cestoval, s radosťou som tam šiel na pár dní i koncom mája. Vždy som Oldřicha obdivoval,
s akou pastoračnou láskou dokázal vytvárať vzťahy s ľuďmi vo farnosti, ktorí mu
ju zasa odplácali. A tak sme sa tešili na spoločne strávené chvíle s rodinami, mladými,
rehoľnými sestričkami, či staršími kňazmi na odpočinku na Žernúfce. Obzvlášť sme sa
vždy tešili na tzv. „fenomén pani Maškové“. Ak to počasie dovolilo, stretávali sme
sa u nej na záhrade pri grile a iných dobrotách. Pani doktorka spolu s rodinou a priateľmi
sa vedeli stretnúť, záhrada bola plná ľudí z farnosti a tak bolo zrazu akosi ľahšie
a lepšie na srdci. A tak nám bolo jasné, že pre Oldřicha opustiť farnosť, ktorá žila
a pulzovala ľudským teplom nebude jednoduché. Spolu s jeho spolubratom Pavlom ich
to však ťahá za vytvorením oratória. Po viac ako 300 rokoch opäť na území Čiech. Osobne
sa teším, že takáto myšlienka dozrela i na Slovensku. Aj v Bratislavskej arcidiecéze
vzniká spoločenstvo kňazov, ktorí pôjdu v stopách svätého Filipa. Je čas, kedy
sa opäť budú viacerí kňazi lúčiť so svojimi pôsobiskami. Pôjdu do nových farností.
Možno to budú zažívať po prvýkrát, možno už po niekoľký. Nie ľahká situácia, no náš
sľub kňaza zahŕňa i to. Väčšinou to nie je ľahké ani pre kňaza, ani pre veriacich.
Česť výnimkám, ktoré potvrdzujú pravidlo.
Ak mi dovolíte, drahí poslucháči,
rád by som sa s vami podelil ešte o dve pekné skúsenosti z Vysočiny. Priatelia
ma zobrali na návštevu dvoch tamojších pivovarov. Ten jeden väčší, profesionálne vybavený,
ten druhý maličký, doslova doma v záhrade. Kým ten prvý, meno nepoviem, aby som nerobil
reklamu, bol síce technologicky nablýskaný a moderný, no po zistení, že skoro všetkou
už dnes riadi počítač a prísady sa dodávajú v granuliach, šiel z neho aj akýsi chlad.
V druhom, v maličkej dedinke s 500 obyvateľmi, nás privítal pán Jelínek. Nebudem hovoriť
značku piva, tiež kvôli reklame, ale rozdiel bol badateľný- ocitli sme sa na mieste,
kde nám bolo dobre. Pán domáci- ako vystrihnutý zo Švejka. Keby nás privítal s veľkou
fajkou v ústach, uveril by som, že sa tam práve natáča dobový film s Vlastom Burianom.
A keď nám začal s obrovskou láskou rozprávať a vysvetľovať, ako sa to pivo celé rodí,
aká voda, aké ingrediencie, aké postupy, ako chladenie a dozrievanie... No zážitok
na celý život. Človek videl, ako má svoju prácu rád čo pre neho znamená. „Nemôžem
sa rovnať veľkým pivovarom, ktoré dajú hospodám slnečníky, alebo chladiace boxy, snívam
ale o tom, že raz budem mať svoju malú krčmičku, kde budem čapovať vlastné pivo...“-
priznal pán Jelínek. A človek zrazu videl ten rozdiel. Rozdiel medzi technikou, postupmi
i vzťahom a láskou k tomu, čo človek robí. A to sa môže stať aj nám v kňazskej či
i inej službe. „Technologicky“ môže byť všetko na najvyššej úrovni. Obrazne povedané,
nebude vidieť najmenšej slabosti na našich výkonoch. Ale ak v tom, čo robíme nebude
i kus srdca, nebude to ono. A ešte jednu vetu som si zapamätal- „pozrite, z Ameriky
dovezú sirup, natlakujú ho spolu s vodou a máte tu za pár minút sýtenú limonádu. Predajú
ju za takú istú cenu, ako nápoj, na ktorom pracujeme a ktorý dozrieva 3 mesiace.“
Aj my možno niekedy prepadáme pokušeniu rýchlotlakovania. Dobré veci musia dozrievať.
Hoci cena a hodnota sa u nás niekedy ľahko miešajú. Druhý pekný zážitok ma čakal
vo farnosti večer. V Deblíne mávali deti vždy v piatok aj tzv. detskú svätú omšu.
A po nej sa tešili na návštevu Hodňáska – pri voľnom slovenskom preklade „Dobráčika“.
Bol to veľký plyšový medveď, ktorý putoval každý týždeň k inému chlapcovi, či dievčaťu.
Tí ho potom celý týždeň opatrovali, starali sa o neho a niekedy i so slzami v očkách
priniesli v piatok do kostola, aby sa z neho mohol tešiť zasa niekto iný. No a keďže
sa blížil koniec školského roka, bolo potrebné Hodňáska niekomu zveriť na prázdniny.
Rošťák pán farár to vymyslel na svätej omši tak, že Hodňásek šiel na výlet do zahraničia.
Na Slovensko. A tak si plyšový méďa užíva svoju dovolenku u mňa v kancelárii. A pán
farár deťom sľúbil, že sa pôjdu niekedy pozrieť, ako sa mu na Slovensku darí. Veľa
sa začína hovoriť opäť o Novej Evanjelzácii. Stačí málo. Spolu s Božou milosťou využiť
potenciál, dobro, ktoré v ľuďoch stále je. Len k tomu potrebujeme aj trpezlivosť a
zručnosť majstrov- každého podľa povolania, ktoré mu Boh zveril.