Benedikt XVI. pred modlitbou Anjel Pána

Vatikán (26. júna, RV) – Dnes, za pekného slnečného počasia, sa na Námestí sv. Petra zišlo asi 20 tisíc veriacich z rôznych častí sveta, aby si vypočuli slová pápeža Benedikta XVI. a pomodlili sa s ním poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. Svätý Otec sa vo svojom príhovore veriacim venoval slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Povedal: Drahí bratia a sestry,

v Taliansku a ďalších krajinách sa dnes slávi Corpus Domini, slávnosť Eucharistie, sviatosť Kristovho Tela a Krvi, ktorú on ustanovil pri Poslednej večeri a ktorá tvorí najcennejší poklad Cirkvi. Eucharistia je ako pulzujúce srdce, ktoré dáva život celému mystickému telu Cirkvi: sociálny organizmus plne založený na duchovnom, ale konkrétnom spojení s Kristom. Ako tvrdí apoštol Pavol: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10,17). Bez Eucharistie by Cirkev jednoducho neexistovala. Eucharistia totiž robí z ľudského spoločenstva tajomné spoločenstvo, schopné prinášať Boha svetu a svet privádzať k Bohu. Duch Svätý, ktorý premieňa chlieb a víno na Telo a Krv Pána, premieňa aj tých, ktorí ich s vierou prijímajú, na časti Kristovho tela, takže Cirkev je skutočnou sviatosťou jednoty ľudí s Bohom a medzi sebou.

V čoraz individualistickejšej kultúre, do ktorej sme ponorení v západných spoločnostiach a šíriacej sa do celého sveta, je Eucharistia akýmsi „protiliekom“, ktorý pôsobí v mysliach a srdciach veriacich a neustále do nich zasieva logiku spoločenstva, služby a zdieľania, skrátka logiku evanjelia. Prví kresťania v Jeruzaleme boli evidentným znamením tohto nového životného štýlu, pretože žili v bratstve a mali všetko spoločné, aby nikto netrpel nedostatkom (porov. Sk 2,42-47). Z čoho to všetko vychádzalo? Z Eucharistie, teda zo Zmŕtvychvstalého Krista, skutočne prítomného medzi svojimi učeníkmi a pôsobiaceho mocou Ducha Svätého. Taktiež v nasledujúcich generáciách v priebehu stáročí bola Cirkev vo svete neustále silou spoločenstva, a to i napriek ľudským obmedzeniam a omylom. Spomeňme si najmä na najťažšie obdobia skúšok. Aký význam mala napríklad možnosť účasti na nedeľnej sv. omši v krajinách podrobených totalitným režimom! Ako hovorievali starovekí mučeníci v Abitene: „Sine Dominico non possumus“ – t.j. bez nedeľnej Eucharistie, nemôžeme žiť. Prázdnota produkovaná falošnou slobodou však môže byť podobne nebezpečná. Účasť na Kristovom tele je teda pre inteligenciu a vôľu liekom, ktorý pomáha opäť nachádzať chuť pravdy a všeobecného dobra.

Drahí priatelia, vzývajme Pannu Máriu, ktorú môj predchodca, bl. Ján Pavol II. nazval „ženou Eucharistie“ (Ecclesia de Eucharistia, 53-58). V jej škole nech sa aj náš život stane plnšie „eucharistickým“, otvoreným voči Bohu a druhým, schopným premieňať zlo na dobro silou lásky, podporujúcim jednotu, spoločenstvo a bratstvo.

Preložil Peter Dufka