Vatikán (26. júna, RV) – Dnes, za pekného slnečného počasia, sa na Námestí
sv. Petra zišlo asi 20 tisíc veriacich z rôznych častí sveta, aby si vypočuli slová
pápeža Benedikta XVI. a pomodlili sa s ním poludňajšiu modlitbu Anjel Pána.
Svätý Otec sa vo svojom príhovore veriacim venoval slávnosti Najsvätejšieho Kristovho
Tela a Krvi. Povedal: Drahí bratia a sestry,
v Taliansku a ďalších krajinách
sa dnes slávi Corpus Domini, slávnosť Eucharistie, sviatosť Kristovho Tela
a Krvi, ktorú on ustanovil pri Poslednej večeri a ktorá tvorí najcennejší poklad
Cirkvi. Eucharistia je ako pulzujúce srdce, ktoré dáva život celému mystickému telu
Cirkvi: sociálny organizmus plne založený na duchovnom, ale konkrétnom spojení s Kristom.
Ako tvrdí apoštol Pavol: „Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci
máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10,17). Bez Eucharistie by Cirkev jednoducho
neexistovala. Eucharistia totiž robí z ľudského spoločenstva tajomné spoločenstvo,
schopné prinášať Boha svetu a svet privádzať k Bohu. Duch Svätý, ktorý premieňa chlieb
a víno na Telo a Krv Pána, premieňa aj tých, ktorí ich s vierou prijímajú, na časti
Kristovho tela, takže Cirkev je skutočnou sviatosťou jednoty ľudí s Bohom a medzi
sebou.
V čoraz individualistickejšej kultúre, do ktorej sme ponorení v západných
spoločnostiach a šíriacej sa do celého sveta, je Eucharistia akýmsi „protiliekom“,
ktorý pôsobí v mysliach a srdciach veriacich a neustále do nich zasieva logiku spoločenstva,
služby a zdieľania, skrátka logiku evanjelia. Prví kresťania v Jeruzaleme boli evidentným
znamením tohto nového životného štýlu, pretože žili v bratstve a mali všetko spoločné,
aby nikto netrpel nedostatkom (porov. Sk 2,42-47). Z čoho to všetko vychádzalo? Z
Eucharistie, teda zo Zmŕtvychvstalého Krista, skutočne prítomného medzi svojimi učeníkmi
a pôsobiaceho mocou Ducha Svätého. Taktiež v nasledujúcich generáciách v priebehu
stáročí bola Cirkev vo svete neustále silou spoločenstva, a to i napriek ľudským obmedzeniam
a omylom. Spomeňme si najmä na najťažšie obdobia skúšok. Aký význam mala napríklad
možnosť účasti na nedeľnej sv. omši v krajinách podrobených totalitným režimom! Ako
hovorievali starovekí mučeníci v Abitene: „Sine Dominico non possumus“ – t.j.
bez nedeľnej Eucharistie, nemôžeme žiť. Prázdnota produkovaná falošnou slobodou však
môže byť podobne nebezpečná. Účasť na Kristovom tele je teda pre inteligenciu a vôľu
liekom, ktorý pomáha opäť nachádzať chuť pravdy a všeobecného dobra.
Drahí
priatelia, vzývajme Pannu Máriu, ktorú môj predchodca, bl. Ján Pavol II. nazval „ženou
Eucharistie“ (Ecclesia de Eucharistia, 53-58). V jej škole nech sa aj náš život
stane plnšie „eucharistickým“, otvoreným voči Bohu a druhým, schopným premieňať zlo
na dobro silou lásky, podporujúcim jednotu, spoločenstvo a bratstvo.