Homília Benedikta XVI. počas slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi
Vatikán (24. júna, RV) – Včera, na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a
Krvi, pápež Benedikt XVI. o 19.00 hod. celebroval slávnostnú svätú omšu, ktorá sa
už tradične konala v Bazilike sv. Jána v Lateráne. Po nej nasledovala procesia s Najsvätejšou
sviatosťou oltárnou, ktorá viedla od Baziliky sv. Jána v Lateráne k Bazilike Santa
Maria Maggiore, kde na záver Svätý Otec udelil veriacim eucharistické požehnanie.
Svätý Otec vo svojej homílii počas slávnostnej liturgie povedal: Drahí bratia a
sestry, Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi je neoddeliteľná od Zeleného
štvrtku, od svätej omše Večere Pána, počas ktorej sa liturgicky slávi ustanovenie
Eucharistie. Zatiaľ čo večer, na Zelený štvrtok, ožíva tajomstvo Krista, ktorý sa
nám dáva v lámanom chlebe a kalichu vína, dnes, na slávnosť Božieho tela, je to rovnaké
tajomstvo vystavené k adorácii a meditácii Božieho ľudu. Najsvätejšia sviatosť je
nesená v procesii ulicami miest a obcí, aby sa tak ukázalo, že vzkriesený Kristus
kráča uprostred nás a vedie nás do Božieho kráľovstva. To, čo nám Ježíš daroval v
dôvernosti večeradla, dnes otvorene manifestujeme, pretože láska Kristova nie je vyhradená
len pre niektorých, ale je určená všetkým. Na svätej omši na pamiatku Večere Pána
na Zelený štvrtok som zdôraznil, že v Eucharistii dochádza k premeneniu darov tejto
zeme – chleba a vína – za účelom premeny nášho života a tým tiež premeny sveta. Dalo
by sa povedať, že všetko vychádza zo srdca Krista, ktorý – pri poslednej večeri,
v predvečer svojho utrpenia – vzdal vďaku Bohu a mocou svojej lásky premenil zmysel
smrti, ktorej išiel v ústrety. Práve fakt, že Sviatosť oltárna prijala meno „Eucharistia“
– „Vďakyvzdanie“ – je vyjadrením toho, že zmena podstaty chleba
a vína na telo a krv Kristovu je plodom daru, v ktorom Kristus dáva seba samého, daru
lásky, ktorý je mocnejší než smrť. Preto je Eucharistia pokrmom života večného,
chlebom života. Zo srdca Kristovho, z jeho „Eucharistickej modlitby“ v predvečer
utrpenia vyviera dynamika, ktorá premieňa realitu v ich kozmických, ľudských i historických
dimenziách. Všetko vychádza od Boha, zo všemohúcnosti jeho Trojjedinej lásky, vtelenej
v Kristovi. Tato láska prenikáKristovo srdce. Preto Kristus dokáže ďakovať
Bohu a chváliť ho i tvárou v tvár zrade i násiliu a mení tak veci, osoby i svet. Túto
premenu umožňuje spoločenstvo, ktoré je mocnejšie než rozdelenie, spoločenstvo samotného
Boha. Slovo „spoločenstvo“, ktoré prekladáme do taliančiny ako – comunione
– označuje Eucharistiu a zahrňuje v sebe vertikálnu i horizontálnu dimenziu Kristovho
daru. Krásny a veľmi výrečný je potom v taliančine výraz ricevere la comunione
– „prijať spoločenstvo“, ktorý sa vzťahuje na prijímanie eucharistického
pokrmu. Keď totiž konáme tento úkon, vstupujeme do spoločenstva so životom samotného
Ježiša. Vráťme sa teraz k samotnej udalosti Ježišovej poslednej večere. K čomu
došlo v tej chvíli, keď Ježiš povedal? „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za
vás. Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých“. K čomu dochádza?
Ježiš týmto gestom predchádza udalosť na Kalvárii. Z lásky prijíma akékoľvek utrpenie,
mučenie a násilie až dokonca smrti na kríži a tým že ho takto prijíma, premieňa ho
na úkon darovania. Je to premena, ktorú svet potrebuje, pretože ho vykupuje zvnútra,
otvára ho na dimenzie nebeského kráľovstva. Avšak túto obnovu sveta chce Boh uskutočňovať
stále rovnakou cestou, ktorou išiel Kristus, ba dokonca cestou, ktorou je on sám.
V kresťanstve nie je nič magického. Nie sú tu skratky, ale všetko postupuje pokornou
a trpezlivou logikou pšeničného zrna, ktoré odumiera, aby dalo život, logikou viery,
ktorá prenáša hory miernou mocou Boha. Preto chce Boh naďalej obnovovať ľudstvo, dejiny
a kozmos týmto reťazcom premien, ktorým je sviatosť Eucharistie. Premeneným chlebom
a vínom, v ktorých je reálne prítomné jeho telo a krv, nás Kristus premieňa, pripodobňuje
nás k sebe, zapája nás do svojho diela vykúpenia, robí nás schopnými,v milosti
Ducha Svätého, žiť podľa jeho vlastnej logiky darovania ako pšeničné zrná, zjednotené
s ním a v ňom.Tak sú sadené a zrejú v brázdach dejín jednoty a pokoja, ktoré
sú cieľom, ku ktorému smerujeme podľa Božieho plánu. Bez ilúzií, bez ideologických
utópii kráčame cestami sveta a nesieme v sebe telo Pána ako Panna Mária pri tajomstve
Navštívenia. S pokorným vedomím, že sme jednoduché pšeničné zrná, máme pevnú istotu,
že láska Božia – vtelená v Kristovi – je silnejšia než zlo, násilie a smrť. Vieme,
že Boh pripravuje pre všetkých ľudí nové nebesia a novú zem, kde bude kraľovať pokoj
a spravodlivosť a vo viere tušíme, že tento nový svet je našou skutočnou vlasťou.
Aj dnes večer sa pri západe slnka nad naším milovaným mestom Rímom vydáme na cestu.
Je s nami Ježiš, Eucharistia, Zmŕtvychvstalý, ktorý povedal: „A hľa, ja
som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt28,20). Vďaka Pane
Ježišu! Vďaka za tvoju vernosť, ktorá udržuje našu nádej. Zostaň s nami, pretože deň
sa už schyľuje. „Dobrý Pastier, pravý chlebe, Ježišu, zmiluj sa nad nami; živ nás,
bráň nás, doveď nás k večnému dobru, do zeme živých!“ Amen. –pd-