Vysielanie pre gréckokatolíkov: Voľba biskupov v patriarchálnych cirkvách

Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

Práca rímskej kúrie je pre širokú verejnosť nie celkom známa. Mnohokrát sa ma ľudia pýtajú, čo vlastne na Kongregácii pre východné cirkvi robíme. Jednou z častých otázok je aj táto: To od vás záleží menovanie biskupov? Podľa súčasných právnych noriem, sú biskupi pre východné cirkvi bezprostredne podriadené Svätej Stolici a pre metropolitné cirkvi, ako aj pre biskupstvá mimo tradičných území patriarchálnych cirkví priamo menovaní Svätým Otcom. V iných východných cirkvách, ktoré sú organizačne na vyššej úrovni je však tento proces iný. Biskupi sú volení synodou, teda akýmsi plenárnym zhromaždením biskupov jednotlivých cirkví. V našom dnešnom vysielaní si trochu osvetlíme, akým spôsobom, podľa východného cirkevného práva – prebieha voľba biskupov vo východných cirkvách, ktoré sú na úrovni vrchného arcibiskupstva a na úrovni patriarchálnej.

Pred voľbou biskupa, po tom, čo členovia synody zozbierali príslušné informácie o kandidátoch, pošlú ich patriarchovi, ktorý ich doplní. Synoda biskupov potom zostaví zoznam kandidátov na biskupstvo, ktorý patriarcha pošle Rímskemu veľkňazovi ad assensum obtinendum, teda na udelenie zhody. Tento assensus Rímskeho veľkňaza možno chápať ako vyjadrenie, že nemá nijaké výhrady voči nikomu z kandidátov. V prípade, že by pápež mal nejaké výhrady voči niektorému kandidátovi, ten je vyčiarknutý zo zoznamu kandidátov. Samotný proces dosiahnutia pápežskej zhody je nasledovný. Po zaslaní žiadosti o pápežský assensus Kongregácia pre východné cirkvi, nasledujúc svoju prax, môže – ak to bude považovať za vhodné – doplniť prijaté informácie, vypočujúc si dôveryhodné osoby buď priamo, alebo zveriac túto úlohu príslušnému reprezentantovi Svätej Stolice. Ďalej si toto dikastérium zabezpečí pre jednotlivých kandidátov nihil obstat Kongregácie pre učenie viery. Nakoniec sa pripraví list, ktorý sa predloží Svätému Otcovi. Tento list, tzv. Foglio di Udienza, je prerokovaný počas audiencie, ktorú Svätý Otec udelí kardinálovi Prefektovi, alebo je predložený pápežovi cez substitúta Štátneho sekretariátu. Prieskum ktorý vykonáva Svätá Stolica ohľadom kandidátov navrhnutých patriarchálnou synodou môže priviesť k neodporúčaniu udelenia súhlasu Svätého otca pre jedného, alebo druhého kandidáta.

Ak teda kandidát, ktorého synoda zvolila, je v zozname „episkopabilných”, ktorých Rímsky veľkňaz už predtým odobril, možno mu hneď oznámiť jeho zvolenie. Ak by bol na synode zvolený za biskupa kandidát ktorý by sa nenachádzal v pápežom odobrenom zozname možných biskupských kandidátov, potom sa postupuje podľa c. 185, teda pri zachovaní tajomstva (aj voči zvolenému) sa voľba oznámi Apoštolskej stolici a vyžiada sa assensus – zhoda Rímskeho veľkňaza. Až po jeho dosiahnutí možno o prebehnutej voľbe informovať zvoleného. Zvolený kandidát sa musí k voľbe vyjadriť do ôsmich dní odvtedy, ako mu bolo oznámené zvolenie.

Od najstarších čias v Cirkvi patrila biskupská vysviacka medzi typické kolegiálne úkony, skrze ktoré sa prejavovala apoštolská postupnosť a jednota Cirkvi. Už prvý apoštolský kánon prikazoval, aby bol biskup ordinovaný dvoma alebo tromi biskupmi. Prvý nicejský koncil zasa predpisoval, aby biskupa ustanovovali všetci biskupi provincie, a ak by to nebolo možné, tak aspoň traja s písomným súhlasom ostatných biskupov. Aj CCEO potvrdzuje túto starobylú prax, keď ustanovuje, že v niektorých prípadoch ad normam iuris môže byť udelenie biskupskej vysviacky vyhradené pápežovi, patriarchovi, alebo metropolitovi.

Úloha patriarchu, dať novozvolenému biskupovi do desiatich dní litteras patriarchales de provisione canonica – teda patriarchálne listiny kánonického poverenia je mimoriadne dôležitá, pretože podľa c. 938 nemožno v cirkvi vykonávať žiaden úrad bez riadneho kánonického ustanovenia. - officium sine provisione canonica valide non potest. Táto úloha patriarchu súvisí s ďalšou všeobecnou normou, podľa ktorej vrchnosť, ktorej prislúcha úrady zriaďovať, obnovovať a rušiť, je kompetentná nimi aj poverovať, ak právo neustanovuje niečo iné. Keďže v patriarchálnych cirkvách podľa c. 85 § 1 prislúcha patriarchovi, zriaďovanie metropolií a eparchií, prislúcha mu aj právo kánonicky poverovať držiteľov týchto stolíc. Oproti predkoncilovému východnému práva je novým prvkom rozšírenie práva patriarchu vysviacať a intronizovať aj metropolitov, ktorí sa nachádzajú mimo územia patriarchálnej cirkvi a boli teda do svojho úradu menovaní Rímskym veľkňazom. Ide tu o jednu z ukážok rozšírenia moci patriarchu poza teritórium patriarchálnej cirkvi. Istým spôsobom tu môžeme vidieť aj aplikovanie dekrétu Orientalium Ecclesiarum (čl. 7), podľa ktorého, „kdekoľvek sa ustanoví hierarchia nejakého obradu mimo územia patriarchátu, zostáva pridružená ku hierarchii patriarchátu toho istého obradu podľa predpisov cirkevného práva“. Patriarcha pred udelením svätenia prijme z rúk budúceho biskupa podľa c. 187 § 2 aj sľub poslušnosti – promissionem oboedientiae erga Patriarcham in eis, in quibus Patriarchae ad normam iuris subiectus est. Termín, v ktorom sa má konať vysviacka, je určený v c. 188 na tri mesiace a intronizácia, teda kánonické prevzatie úradu, je tam určená na štyri mesiace.

Voľba biskupov je spolu s legislatívnou schopnosťou jedným z najdôležitejších právnych aktov, ktorý vykonáva synoda biskupov patriarchálnej cirkvi. Mimoriadne dôležitý teologický a ekleziologický význam tohto úkonu je zrejmý. Pri súčasnej formulácii kánonov týkajúcich sa tejto voľby bolo potrebné zladiť starobylé tradície synodálnej voľby, tradičné práva patriarchov pri prezentovaní kandidátov ako aj právo Rímskeho Veľkňaza vyjadriť sa k osobe budúceho člena biskupského kolégia, ktorý sa biskupskou vysviackou včlení do biskupského zboru a ktorý k tomu musí byť v apoštolskom spoločenstve so všetkými členmi kolégia a v prvom rade s jeho hlavou, Petrovým nástupcom na rímskom stolci.

Samozrejme, že je legitímne klásť si otázku, či súčasná formulácia kánonov je vyhovujúca, a či naozaj dostatočne aplikuje práva a výsady podľa dávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných snemov spolu s ich potrebným prispôsobením sa dnešným podmienkam.

Logicky môžeme predpokladať, že Rímsky Veľkňaz, ktorý je tvorcom a zákonodarcom súčasnej právnej normy, považuje takto ustálenú prax za dostatočne vyhovujúcu všetkým vyššie zmieneným kritériám. Zo strany východných katolíckych patriarchov a iných hierarchov sa niekedy objavujú priania, aby sa predovšetkým zo strany Svätej stolice zrýchlil proces poskytnutia odpovede na žiadosť o pápežský assensus s menami episkopabilných kanidátov. Vo vzťahu k celému komplexu pokoncilových noriem týkajúcich sa voľby biskupov v patriarchálnych cirkvách však v zásade vládne aj na kresťanskom Východe presvedčenie o ich vhodnosti a užitočnosti. Korektné napĺňanie právnych noriem aj v tejto citlivej oblasti voľby biskupov patriarchálnych cirkví je podmienkou harmónie a porozumenia, ktoré má vládnuť v Cirkvi.