Vysielanie pre gréckokatolíkov: Voľba biskupov v patriarchálnych cirkvách
Autorom príspevku je
arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
Práca
rímskej kúrie je pre širokú verejnosť nie celkom známa. Mnohokrát sa ma ľudia pýtajú,
čo vlastne na Kongregácii pre východné cirkvi robíme. Jednou z častých otázok je
aj táto: To od vás záleží menovanie biskupov? Podľa súčasných právnych noriem, sú
biskupi pre východné cirkvi bezprostredne podriadené Svätej Stolici a pre metropolitné
cirkvi, ako aj pre biskupstvá mimo tradičných území patriarchálnych cirkví priamo
menovaní Svätým Otcom. V iných východných cirkvách, ktoré sú organizačne na vyššej
úrovni je však tento proces iný. Biskupi sú volení synodou, teda akýmsi plenárnym
zhromaždením biskupov jednotlivých cirkví. V našom dnešnom vysielaní si trochu osvetlíme,
akým spôsobom, podľa východného cirkevného práva – prebieha voľba biskupov vo východných
cirkvách, ktoré sú na úrovni vrchného arcibiskupstva a na úrovni patriarchálnej.
Pred voľbou biskupa, po tom, čo členovia synody zozbierali príslušné informácie o
kandidátoch, pošlú ich patriarchovi, ktorý ich doplní. Synoda biskupov potom zostaví
zoznam kandidátov na biskupstvo, ktorý patriarcha pošle Rímskemu veľkňazovi ad
assensum obtinendum, teda na udelenie zhody. Tento assensus Rímskeho
veľkňaza možno chápať ako vyjadrenie, že nemá nijaké výhrady voči nikomu z kandidátov.
V prípade, že by pápež mal nejaké výhrady voči niektorému kandidátovi, ten je vyčiarknutý
zo zoznamu kandidátov. Samotný proces dosiahnutia pápežskej zhody je nasledovný.
Po zaslaní žiadosti o pápežský assensus Kongregácia pre východné cirkvi, nasledujúc
svoju prax, môže – ak to bude považovať za vhodné – doplniť prijaté informácie, vypočujúc
si dôveryhodné osoby buď priamo, alebo zveriac túto úlohu príslušnému reprezentantovi
Svätej Stolice. Ďalej si toto dikastérium zabezpečí pre jednotlivých kandidátov nihil
obstat Kongregácie pre učenie viery. Nakoniec sa pripraví list, ktorý sa predloží
Svätému Otcovi. Tento list, tzv. Foglio di Udienza, je prerokovaný počas audiencie,
ktorú Svätý Otec udelí kardinálovi Prefektovi, alebo je predložený pápežovi cez substitúta
Štátneho sekretariátu. Prieskum ktorý vykonáva Svätá Stolica ohľadom kandidátov navrhnutých
patriarchálnou synodou môže priviesť k neodporúčaniu udelenia súhlasu Svätého otca
pre jedného, alebo druhého kandidáta.
Ak teda kandidát, ktorého synoda zvolila,
je v zozname „episkopabilných”, ktorých Rímsky veľkňaz už predtým odobril, možno mu
hneď oznámiť jeho zvolenie. Ak by bol na synode zvolený za biskupa kandidát ktorý
by sa nenachádzal v pápežom odobrenom zozname možných biskupských kandidátov, potom
sa postupuje podľa c. 185, teda pri zachovaní tajomstva (aj voči zvolenému) sa voľba
oznámi Apoštolskej stolici a vyžiada sa assensus – zhoda Rímskeho veľkňaza.
Až po jeho dosiahnutí možno o prebehnutej voľbe informovať zvoleného. Zvolený kandidát
sa musí k voľbe vyjadriť do ôsmich dní odvtedy, ako mu bolo oznámené zvolenie.
Od
najstarších čias v Cirkvi patrila biskupská vysviacka medzi typické kolegiálne úkony,
skrze ktoré sa prejavovala apoštolská postupnosť a jednota Cirkvi. Už prvý apoštolský
kánon prikazoval, aby bol biskup ordinovaný dvoma alebo tromi biskupmi. Prvý nicejský
koncil zasa predpisoval, aby biskupa ustanovovali všetci biskupi provincie, a ak by
to nebolo možné, tak aspoň traja s písomným súhlasom ostatných biskupov. Aj CCEO potvrdzuje
túto starobylú prax, keď ustanovuje, že v niektorých prípadoch ad normam iuris
môže byť udelenie biskupskej vysviacky vyhradené pápežovi, patriarchovi, alebo metropolitovi.
Úloha patriarchu, dať novozvolenému biskupovi do desiatich dní litteras
patriarchales de provisione canonica – teda patriarchálne listiny kánonického poverenia
je mimoriadne dôležitá, pretože podľa c. 938 nemožno v cirkvi vykonávať žiaden
úrad bez riadneho kánonického ustanovenia. - officium sine provisione canonica
valide non potest. Táto úloha patriarchu súvisí s ďalšou všeobecnou normou, podľa
ktorej vrchnosť, ktorej prislúcha úrady zriaďovať, obnovovať a rušiť, je kompetentná
nimi aj poverovať, ak právo neustanovuje niečo iné. Keďže v patriarchálnych cirkvách
podľa c. 85 § 1 prislúcha patriarchovi, zriaďovanie metropolií a eparchií, prislúcha
mu aj právo kánonicky poverovať držiteľov týchto stolíc. Oproti predkoncilovému východnému
práva je novým prvkom rozšírenie práva patriarchu vysviacať a intronizovať aj metropolitov,
ktorí sa nachádzajú mimo územia patriarchálnej cirkvi a boli teda do svojho úradu
menovaní Rímskym veľkňazom. Ide tu o jednu z ukážok rozšírenia moci patriarchu poza
teritórium patriarchálnej cirkvi. Istým spôsobom tu môžeme vidieť aj aplikovanie dekrétu
Orientalium Ecclesiarum (čl. 7),podľa ktorého, „kdekoľvek sa ustanoví
hierarchia nejakého obradu mimo územia patriarchátu, zostáva pridružená ku hierarchii
patriarchátu toho istého obradu podľa predpisov cirkevného práva“. Patriarcha pred
udelením svätenia prijme z rúk budúceho biskupa podľa c. 187 § 2 aj sľub poslušnosti
– promissionem oboedientiae erga Patriarcham in eis, in quibus Patriarchae ad normam
iuris subiectus est. Termín, v ktorom sa má konať vysviacka, je určený
v c. 188 na tri mesiace a intronizácia, teda kánonické prevzatie úradu, je tam určená
na štyri mesiace.
Voľba biskupov je spolu s legislatívnou schopnosťou jedným
z najdôležitejších právnych aktov, ktorý vykonáva synoda biskupov patriarchálnej cirkvi.
Mimoriadne dôležitý teologický a ekleziologický význam tohto úkonu je zrejmý. Pri
súčasnej formulácii kánonov týkajúcich sa tejto voľby bolo potrebné zladiť starobylé
tradície synodálnej voľby, tradičné práva patriarchov pri prezentovaní kandidátov
ako aj právo Rímskeho Veľkňaza vyjadriť sa k osobe budúceho člena biskupského kolégia,
ktorý sa biskupskou vysviackou včlení do biskupského zboru a ktorý k tomu musí byť
v apoštolskom spoločenstve so všetkými členmi kolégia a v prvom rade s jeho hlavou,
Petrovým nástupcom na rímskom stolci.
Samozrejme, že je legitímne klásť si
otázku, či súčasná formulácia kánonov je vyhovujúca, a či naozaj dostatočne aplikuje
práva a výsady podľa dávnych tradícií každej cirkvi a ustanovení všeobecných cirkevných
snemov spolu s ich potrebným prispôsobením sa dnešným podmienkam.
Logicky
môžeme predpokladať, že Rímsky Veľkňaz, ktorý je tvorcom a zákonodarcom súčasnej právnej
normy, považuje takto ustálenú prax za dostatočne vyhovujúcu všetkým vyššie zmieneným
kritériám. Zo strany východných katolíckych patriarchov a iných hierarchov sa niekedy
objavujú priania, aby sa predovšetkým zo strany Svätej stolice zrýchlil proces poskytnutia
odpovede na žiadosť o pápežský assensus s menami episkopabilných kanidátov.
Vo vzťahu k celému komplexu pokoncilových noriem týkajúcich sa voľby biskupov v patriarchálnych
cirkvách však v zásade vládne aj na kresťanskom Východe presvedčenie o ich vhodnosti
a užitočnosti. Korektné napĺňanie právnych noriem aj v tejto citlivej oblasti voľby
biskupov patriarchálnych cirkví je podmienkou harmónie a porozumenia, ktoré má vládnuť
v Cirkvi.