Homília Benedikta XVI. počas slávnostnej svätej omše v San Maríne

San Maríno (19. júna, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes dopoludnia v rámci svojej pastoračnej návštevy San Marína celebroval slávnostnú svätú omšu na olympijskom štadióne v najväčšom sanmarínskom meste – Serravalle, na ktorej sa zúčastnilo viac ako 22.000 pútnikov. Homíliu, ktorú Svätý Otec predniesol počas tejto eucharistickej slávnosti, prinášame v plnom znení:

Drahí bratia a sestry,
Je pre mňa veľkou radosťou môcť spolu s vami lámať chlieb Božieho slova a Eucharistie a môcť vás, drahí Sanmarínčania srdečne pozdraviť. Obzvlášť pozdravujem kapitánov – regentov a ostatné politické a občianske autority prítomné na tejto eucharistickej slávnosti. Srdečne pozdravujem vášho biskupa, Mons. Luigiho Negriho, ktorému ďakujem za jeho milé slová privítania a – spolu s ním – všetkých kňazov a veriacich Diecézy San Maríno – Montefeltro. Pozdravujem každého z vás a vyjadrujem vám moje hlboké uznanie za srdečnosť a láskavosť, s ktorou ste ma prijali. Prišiel som, aby som sa podelil s vami o radosti a nádeje, starosti a úsilia, ideály a túžby tejto diecéznej komunity. Viem, že ani tu nechýbajú ťažkosti, problémy a starosti. Všetkých chcem ubezpečiť o mojej blízkosti a o mojich modlitbách, v ktorých na vás pamätám a ku ktorým pripájam povzbudenie k tomu, aby ste vytrvali vo vydávaní svedectva o ľudských a kresťanských hodnotách, tak hlboko zakorenených vo viere a dejinách tohto územia a jeho obyvateľov.

Slávime dnes sviatok Najsvätejšej Trojice: Boha Otca i Syna i Ducha Svätého. Keď myslíme na Trojicu, vždy nám príde na myseľ jej mysteriózny aspekt: sú traja a sú jeden, jeden Boh v troch osobách. Dnešná liturgia však obracia našu pozornosť na skutočnosť lásky, ktorá je obsiahnutá v tomto prvom a najväčšom mystériu našej viery. Otec, Syn a Duch Svätý sú jeden, pretože Boh je Láska: Otec dáva všetko Synovi; Syn s uznaním prijíma všetko od Otca; a Duch Svätý je akoby ovocím tejto vzájomnej lásky Otca a Syna. Texty dnešnej svätej omše hovoria o láske: nezameriavajú sa tak veľmi na tri Božské osoby – iba jedna fráza v druhom čítaní to spomína –, ale na lásku, ktorá tvorí ich podstatu.

Prvý úryvok, ktorý sme počuli – vybraný z Knihy Exodus a nad ktorým som sa pozastavil v jednej z mojich posledných stredajších katechéz – je prekvapujúci, pretože zjavenie Božej lásky sa udeje po tom, ako ľud spácha ťažký hriech. Na hore Sinaj sa práve vtedy uzatvorila zmluva a ľud už je hneď Bohu neverný. Mojžišova neprítomnosť sa predlžuje a ľud žiada Árona, aby im urobil Boha, ktorý by bol viditeľný, prístupný, ovládateľný, na dosah človeku. Áron súhlasí a pripraví zlaté teľa. Zostúpiac zo Sinaja Mojžiš vidí, čo sa udialo a rozbije tabule zákona, dva kusy kameňa, na ktorých bolo napísané „Desatoro“ obsahujúce podstatu zmluvy s Bohom. Všetko sa zdá stratené, priateľstvo zničené. I napriek tomu – napriek tomuto ťažkému hriechu ľudu – sa Boh na Mojžišovo orodovanie rozhodne im odpustiť a pozýva Mojžiša, aby opäť vystúpil na vrch a opäť prijal jeho zákon, Desatoro prikázaní. Mojžiš vtedy žiada Boha, aby sa mu zjavil, aby mu ukázal jeho tvár. Avšak Boh mu neukáže tvár, ale zjaví svoje bytie plné dobroty týmito slovami: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Toto Bože sebadefinovanie zjavuje jeho milosrdnú lásku: lásku, ktorá poráža hriech, zakrýva ho a ničí. Neexistuje jasnejšie zjavenie. Máme Boha, ktorý odmieta zničiť hriešnika a ktorý chce zjaviť svoju lásku ešte hlbším a prekvapujúcejším spôsobom práve tým, že hriešnikovi vždy ponúka možnosť obrátenia a odpustenia.

Evanjelium dopĺňa toto zjavenie, pretože ukazuje až do akého bodu Boh zjavil svoje milosrdenstvo. Evanjelista Ján ponúka toto Ježišovo vyjadrenie: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). Vo svete je zlo, egoizmus, skazenosť a Boh by mohol prísť a súdiť tento svet, zničiť zlo a potrestať tých, ktorí konajú v temnote. Naopak on ukazuje, že miluje tento svet, že miluje človeka napriek jeho hriechom a posiela na svet to najcennejšie, čo má: svojho jednorodeného syna. A nielen ho posiela, ale robí z neho dar pre celý svet. Ježiš je Boží syn, ktorý sa narodil pre nás, ktorý žil pre nás, ktorý uzdravoval chorých, odpúšťal hriechy a prijímal všetkých. Jeho odpoveďou na Otcovu lásku bolo darovanie svojho vlastného života za nás: na kríži Božia milosrdná láska dosahuje vrchol. A je to na kríži, kde Boží syn získa pre nás účasť na večnom živote, ktorá je nám udelená s darom Ducha Svätého. Tak v tomto mystériu kríža sú prítomné všetky tri Božie osoby: Otec, ktorý dáva svojho jednorodeného syna za spásu sveta; Syn, ktorý úplne realizuje Otcovu vôľu; Duch Svätý – vyliaty Ježišom v okamihu smrti – prichádza, aby nás urobil účastnými na Božom živote a aby pretvoril našu existenciu tak, aby bola oživovaná Božou láskou.

Drahí bratia a sestry, viera v Boha – Trojicu – charakterizuje aj Cirkev v San Maríne – Montefeltre v priebehu jej starých a slávnych dejín. Evanjelizovanie tohto územia je pripísané dvom svätým kamenárom – Marínovi a Levovi – ktorí v polovici 3. stor. po Kristovi prišli do Rimini z Dalmácie. Pre svätosť ich života ich biskup Gaudentio vysvätil jedného za kňaza a druhého za diakona a poslal ich do vnútrozemia – jedného na vrch Feretro, ktorý po ňom aj dostal meno – San Leo, druhý bol poslaný na vrch Titano, ktorý potom dostal meno San Maríno. Odhliadnuc od historických otázok – ich prehĺbenie nie je v tomto okamihu naším cieľom – je dôležité potvrdiť ako Maríno a Lev priniesli do kontextu tohto kraja spolu s vierou v Boha zjavenom sa v Ježišovi Kristovi nové perspektívy a hodnoty determinujúc tým vznik kultúry a spoločnosti zameranej na ľudskú osobu, teda Boží obraz, a preto nositeľa práv, ktoré predchádzajú akúkoľvek ľudskú jurisdikciu. Množstvo rozdielnych etník – či už Rimania, Góti a neskôr Longobardi – ktorí sa dostali do kontaktu s nimi, niekedy aj veľmi bojovným spôsobom – našli v odvolávaní sa na vieru dôležitý faktor etického, kultúrneho, sociálneho a – istým spôsobom – politického rozvoja. Bolo im zjavné, že žiaden projekt civilizovania krajiny nemôže byť považovaný za splnený, pokiaľ všetky zložky ľudu sa nestanú živou a štruktúrovanou kresťanskou komunitou. Možno teda povedať – a právom – že bohatstvom tohto ľudu – vaším bohatstvom, drahí Sanmarínčania – bola a je viera a že táto viera vytvorila skutočne jedinečnú spoločnosť. Popri viere je dôležité pripomenúť absolútnu vernosť Rímskemu biskupovi, na ktorého táto Cirkev vždy hľadela s úctou a láskou; ako aj pozornosť preukazovaná voči veľkej tradícii Východnej cirkvi a hlboká úcta voči Panne Márii.

Vy ste právom hrdí na to, čo Duch Svätý vykonal počas stáročí vo vašej Cirkvi. Ale viete aj to, že najlepším spôsobom ako oceniť dedičstvo je jeho zušľachtenie a obohatenie. Vskutku, vy ste povolaní rozvíjať tento cenný poklad v týchto okamihoch, ktoré sú jedny z rozhodujúcich pre dejiny. Dnes sa vaše poslanie musí konfrontovať s hlbokými a rýchlymi kultúrnymi, sociálnymi, ekonomickými a politickými transformáciami, ktoré určujú nové smerovanie a menia mentalitu zvyky a citlivosť. Aj tu, tak ako všade, nechýbajú ťažkosti a prekážky spôsobované hedonistickými modelmi života, ktoré zatemňujú myseľ a anulujú akúkoľvek morálnosť. Neustále sa nám natíska pokušenie, že pokladom človeka nie je viera, ale jeho osobná a sociálna moc, jeho inteligencia, kultúra, schopnosť vedeckého, technologického a sociálneho manipulovania skutočnosti. Tak aj v týchto krajoch začala byť viera a kresťanské hodnoty nahrádzané domnelým bohatstvom, ktoré sa nakoniec ukazuje neopodstatnené a neschopné uniesť veľké prísľuby pravdy, dobra, krásy a správnosti, ktoré počas celých stáročí vaši predkovia identifikovali so skúsenosťou viery. Nemožno nakoniec zabudnúť ani na krízy mnohých rodín spôsobené rozšírenou psychologickou a duchovnou krehkosťou manželov, ako aj ťažkosti zakusované mnohými vychovávateľmi pri pokuse o formáciu mladých ovplyvnených nestálosťou predovšetkým v ich sociálnej úlohe ako aj v pracovných možnostiach.

Drahí priatelia, dobre poznám úsilie všetkých zložiek tejto partikulárnej Cirkvi o rozvoj kresťanského života vo všetkých aspektoch. Povzbudzujem všetkých veriacich k tomu, aby boli akoby kvasom vo svete ukazujúc sa v Montefeltre ako aj v San Maríne ako kresťania prítomní, iniciatívni a koherentní. Kňazi, rehoľníci a rehoľnice, nech vždy žijú v srdečnom a aktívnom cirkevnom spoločenstve pomáhajúc a počúvajúc Pastiera diecézy. Aj u vás sa ukazuje urgentnosť nových povolaní ku kňazstvu i k zasvätenému životu: apelujem na rodiny a na mladých, aby otvorili svoje vnútro a odpovedali na Pánovo volanie. Veľkodušnosť k Bohu nikdy neoľutujete! Vám laikom odporúčam aktívne sa zapájať do spoločenstva, aby ste tak – popri vašich občianskych, politických, sociálnych a kultúrnych úlohách – našli čas a disponovanosť pre pastoračný život. Drahí Sanmarínčania! Zostaňte pevne verní dedičstvu vybudovanému počas stáročí na základe vašich veľkých patrónov Marína a Leva. Vyprosujem Božie požehnanie k vašej ceste dnes i zajtra. „Milosť Pána Ježiša Krista, láska Božia i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2Kor 13,13).

Preložil: Ľubomír Rebek