Komentár Mons. Mariána Gavendu: Počúvať ticho

Pravidelný štvrtkový komentár s názvom „Počúvať ticho“ pripravil Mons. Marián Gavenda:


Sú udalosti a problémy, ktoré si priam žiadajú komentár... Veď na to je koniec koncov aj táto pravidelná rubrika. Ak nehľadíme na jednotlivé javy súčasného života, ale na jeho celok, možno povedať, že ten najviac volá po tichu. Kresťania vždy plnili v spoločnosti aj prorockú úlohu čeliť všeobecnému prúdu, ponúkať iný postoj. Preto sa stávali znamením protirečenia, bez ktorého je každé kresťanstvo podozrivé. Nikto nepochybuje, že záplava obrazov a hluk zvukov je základnou črtou súčasného života. Je dobré snažiť sa, aby v tomto mori obrazov a zvukov i v celom kyberpriestore zaznievali aj slová a obrazy Krista a jeho evanjelia. Žiada sa však aj výrazná alternatíva. Podmienkou videnia je svetlo, podmienkou počúvania ticho. Ak platí, že „ľudia viac milovali tmu, lebo ich skutky boli zlé“, rovnako platí aj, že viac milujú hluk, lebo ich svedomie je zlé a vnútro prázdne.

Milí poslucháči, ak sa chcem dnes podeliť o niekoľko podnetov na tému ticha, nechcem tým nahradiť aktuálny komentár uspávajúcou sladkou meditáciou. O ticho treba viesť odvážny a tvrdý zápas. Učí človeka inak vnímať, nebyť papagájom naservírovaných názorov, neskákať v arytmickom rytme prázdnych slov a tónov.

Len v tichu možno počuť Boha a zakúsiť silu jeho slova. Boh Biblie je Boh, ktorý hovorí. „Zvrchovaný Boh, Pán, prehovoril a vyzval zem od východu slnka až po jeho západ... náš Boh prichádza a už nemlčí“ (Ž 50,1-3). Boh v Písme často opakuje: „Počuj, ľud môj, chcem hovoriť“ (Ž 50,7). Tak Biblia ukazuje, čím sa Boh líši od modiel, ktoré „majú ústa, ale nehovoria“ (Ž 115,5). Boh používa slovo, aby komunikoval s ľuďmi. Boh píše do srdca a svoje slová tiež necháva zaznievať v srdci. Boh nemá ľudské ústa a ľudský hlas, jeho ústami je prorok, jeho hlasom je Duch Svätý. „Ty budeš mojimi ústami“, alebo: „vložím svoje slovo na tvoje pery“ hovorí Boh svojim prorokom.

Žiaden ľudský hlas nezasiahne človeka do takej hĺbky ako Božie slovo. „Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4,12). Niekedy je Božie slovo mocné. „Hlas Pánov – taký mohutný! Hlas Pánov – taký veľkolepý! Hlas Pánov láme cédre; aj libanonské cédre láme Pán“(Ž 29,4-5). Inokedy zase pripomína „tichý a lahodný šum“ (1 Kr 19,12). Boh používa slovo, aby odovzdával život a pravdu, aby učil a potešoval. Svätý Ambróz povedal, že „Božie slovo je životná látka našej duše, ono nás živí, vedie a riadi; nič iného nemôže oživovať ľudskú dušu tak ako slovo Božie“.

Stíšiť sa a až potom nechať zaznievať Božiemu hlasu je teda jedna z najúčinnejších foriem premeny vnútra. Zároveň dáva silu našim ľudským slovám. Zmeniť človeka a spoločnosť nie je možné, kým sa znova nenaučí počúvať, „rozprávať sa s Bohom v rannom a večernom vánku“. Len vtedy sa navracia raj na našu zem.

Okrem Boha ticho umožňuje objaviť aj človeka, seba samého. Človek potrebuje zastať už preto, aby rozlíšil priority života i konkrétnej situácie. Wunibald Müller v knižke „Nabrať dych v Božej blízkosti“ odporúča objaviť pre seba „tichý kútik, kde sa môžem denne stretávať s Bohom tak, ako by neexistovalo nič iného“. Tento kútik si treba vytvoriť predovšetkým vo vlastnom srdci, ale za veľmi dôležité považuje, aby to bolo aj skutočné tiché miesto a aby sme naň mali v každom dni pevne stanovený čas. Vychádza z vlastnej skúsenosti pracovne vyťaženého človeka, na ktorú si spomína: „Dopoludnie je za nami. Od ôsmej pracujem: telefonáty, diktovanie listov, vedenie skupiny, porada so spolupracovníkmi... Hlavu mám plnú, srdce ťažké. Strážim si čas, vybavujem jednu schôdzku za druhou, stále menej sa však starám o seba. Päť minút pred dvanástou sa ozvú zvony neďalekého opátstva. Zvoní mi telefón. Nechávam ho zvoniť. Jeden účastník kurzu sa chce ešte na niečom dohodnúť. Dohodnem sa s ním neskôr. Vyrážam ku kostolu benediktínskeho kláštora, kde sa presne o dvanástej mnísi modlia poludňajšiu modlitbu. Trvalo mi dlho – skoro dav roky – kým som dospel k tomu, aby som tých 15-20 minút poludňajšej prestávky dodržiaval. Až keď som im vo svojom vnútri pripísal veľký význam, našiel som silu prebojovať sa k tomu, že v tomto čase pre mňa neexistuje nič dôležitejšie. Dnes je pre mňa táto chvíľa jedným z nosných pilierov počas pracovného dňa. Neznamená jednoducho odbaviť si ju ako jeden z mnohých bodov programu. Je dôležitá. Je to zámerná, plánovaná prestávka uprostred dňa. Doba jedinečnej kvality. Vedomé vyčlenenie tohto času na modlitbu patrí k najdôležitejším rozhodnutiam, ktoré som urobil za posledné roky.“ Toľko skúsenosť Wunibalda Müllera.

Takéto tiché zastavenia v lavíne rušných dní umožňujú, že nimi zatvoríme dvere za jednou činnosťou a otvoríme do druhej. Anzelm Grün na to dodáva: „Kým sa dvere pracovne nezatvoria, dvere domova sa neotvoria. Človek zostane v prievane. To duši nerobí dobre“. Len nakoľko sa človek dokáže stíšiť, žije ozaj naplno.

Ticho je cesta do hĺbky srdca. Arzénius, jeden z otcov púšte, hovorí: „Často som sa kajal, že som prehovoril, ale nikdy z toho, že som mlčal“. Otca Pamba zas prosili, aby komusi povedal niečo povzbudivé, na čo dodal: „Ak ho nepovzbudilo moje mlčanie, nepovzbudia ho ani moje slová“. „Slová, slová, slová! Tvoria podlahu, steny aj strop našej existencie“, konštatuje Henri Nouwen a ľutuje, že práve tým stratili svoju stvoriteľskú silu. V záplave zvukov sa stratilo samotné slovo. Ako hovorí Nouwen, „slovo prestalo byť nástrojom komunikácie, už neudržiava vzťahy, nevytvára spoločenstvo. Ticho je domovom slova. Ticho dáva slovu moc a plodnosť.“ Až ticho nás učí hovoriť. Slovo, ktoré prináša ovocie je slovo, ktoré z ticha vychádza a do ticha sa vracia. Slová sú nástrojom súčasného sveta, ticho je však tajomstvom sveta budúceho“, hovorí po roku ticha v kláštore Henri Nouwen.
Objaviť reč ticha znamená objaviť Božiu prítomnosť a moc jeho slova, znamená nájsť seba samých i slobodný nadhľad na dianie okolo nás. Znamená riešiť problémy v ich hlbokej podstate, ponúkať účinnú alternatívu.