Generálna audiencia Benedikta XVI.: Chorvátsko, rodina, kultúra a Európa

Vatikán (8. júna, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra pripomenul prítomným veriacim svoju 19. apoštolskú cestu v Chorvátsku. Povedal:
Drahí bratia a sestry!
Chcel by som vám dnes povedať o pastoračnej návšteve v Chorvátsku, ktorú som uskutočnil minulú sobotu a nedeľu. Bola to apoštolská cesta síce krátka – celá sa uskutočnila iba v hlavnom meste, v Záhrebe – no i napriek tomu bola bohatá na mnohé stretnutia a predovšetkým duchovne intenzívna, keďže Chorváti sú hlboko katolíckym národom. Opakujem moje srdečné poďakovanie kardinálovi Bozanićovi, arcibiskupovi Záhrebu, Mons. Srakićovi, predsedovi Konferencie biskupov, i ostatným biskupom Chorvátska ako aj prezidentovi republiky za moje srdečné prijatie. Vyjadrujem moje uznanie aj civilným autoritám a všetkým tým, ktorí spolupracovali najrôznejšími spôsobmi na tejto udalosti, obzvlášť osobám, ktoré na tento úmysel obetovali svoje modlitby a sebazaprenia.

„Spolu v Kristovi“: toto bolo mottom mojej návštevy. Vyjadruje predovšetkým skúsenosť plného zjednotenia v Kristovom mene, teda skúsenosti Cirkvi zjavujúcej sa v zhromaždení Božieho ľudu okolo Petrovho nástupcu. Ale motto „Spolu v Kristovi“ malo v tomto prípade mimoriadne prepojenie na rodinu: hlavným cieľom mojej návštevy bol Prvý národný deň chorvátskych katolíckych rodín, ktorý vyvrcholil v slávení Eucharistie v nedeľu ráno, na ktorej sa zúčastnilo – v priestoroch záhrebského hipodrómu – veľké množstvo veriacich. Bolo pre mňa veľmi dôležité utvrdiť vo viere predovšetkým rodiny, ktoré Druhý vatikánsky koncil nazval „domácimi Cirkvami“ (porov. Lumen gentium, 11). Blahoslavený Ján Pavol II., ktorý trikrát navštívil Chorvátsko, veľmi zdôrazňoval úlohu rodiny v Cirkvi. Tak som touto mojou cestou chcel dať pokračovanie tomuto aspektu jeho magistéria. V dnešnej Európe národy s pevnou kresťanskou tradíciou nesú mimoriadnu zodpovednosť za obranu a rozvíjanie hodnoty rodiny založenej na manželstve, ktorá akokoľvek zostáva rozhodujúcou, či už na úrovni edukatívnej ako aj sociálnej. Toto posolstvo malo teda mimoriadnu dôležitosť pre Chorvátsko, ktoré – bohaté na svoje duchovné, etické a kultúrne dedičstvo – sa chystá vstúpiť do Európskej únie.

Svätá omša bola slávená vo výnimočnej duchovnej atmosfére turíčnej novény. Ako vo veľkom „večeradle“ pod šírym nebom sa chorvátske rodiny zjednotili v modlitbe, spolu prosiac o dary Ducha Svätého. Toto mi umožnilo podčiarknuť dar a úsilie jednoty v Cirkvi, ako aj povzbudiť manželov v ich poslaní. V našich časoch, keď žiaľ konštatujeme množenie sa odlúčení a rozvodov, už samotná vernosť manželov je sama o sebe dôležitým svedectvom o Kristovej láske, ktorá dovoľuje žiť manželstvo takým, akým je – vzťahom jedného muža a jednej ženy, ktorí sa vďaka Kristovej milosti milujú a pomáhajú si celý život v šťastí i
nešťastí, v zdraví i v chorobe. Prvá výchova k viere spočíva práve vo vernosti manželskej zmluve: z nej deti bez slov pochopia, že Boh je láska – verná, trpezlivá, rešpektujúca a veľkodušná. Viera v Boha, ktorý je Láska, sa odovzdáva predovšetkým svedectvom vernosti manželskej lásky, ktorá sa prirodzene mení na lásku k deťom, ovociu tohto vzťahu. No táto vernosť nie je možná bez Božej milosti, bez podpory viery a Ducha Svätého. Preto Panna Mária neustále prosí u svojho Syna, aby – ako na svadbe v Káne – neustále obnovoval pre manželov dar toho „dobrého vína“, teda jeho milosti, ktorá umožňuje žiť ako „jedno telo“ v odlišných etapách a situáciách života.

V tomto kontexte veľkej pozornosti na rodinu bola veľmi dobre zasadená aj vigília s mladými, ktorá sa konala v sobotu večer na Námestí Josipa Jelačiča, v srdci mesta Záhreb. Tam som mohol stretnúť novú chorvátsku generáciu a vnímal som celú silu jej mladej viery, oživovanej veľkou túžbou po živote a jeho zmysle, po dobre a slobode, môžeme povedať po Bohu. Bolo krásne a dojímavé počuť týchto mladých spievať s radosťou a entuziazmom a potom – v okamihu načúvania a modlitby – sa ponoriť do hlbokého ticha. Im som zopakoval otázku, ktorú Ježiš položil prvým učeníkom: „Koho hľadáte?“ (Jn 1,38), ale povedal som im, že Boh ich hľadá ako prvý a oveľa viac ako oni sami hľadajú jeho. V tomto spočíva radosť viery: objaviť, že Boh nás miluje ako prvý. Je to objav, ktorý z nás vždy robí učeníkov, a teda vždy mladých duchom! Toto mystérium bolo počas vigílie prežívané v modlitbe a eucharistickej adorácii: v tichu toto naše „spolu v Kristovi“ našlo svoje naplnenie. Tak moje pozvanie nasledovať Ježiša bolo odozvou slova, ktoré on sám adresoval srdciam mladých.

Ďalší okamih, ktorý tiež môžeme nazvať akoby „večeradlom“ bolo slávenie vešpier v katedrále, spolu s biskupmi, kňazmi, zasvätenými osobami a mladými, ktorí sa pripravujú v seminároch a noviciátoch. Aj tu sme mimoriadnym spôsobom zakúsili podstatu cirkevného spoločenstva ako „rodiny“. V záhrebskej katedrále sa nachádza monumentálna hrobka blahoslaveného kardinála Alojzija Stepinaca, biskupa a mučeníka. On – v mene Krista – odvážne odporoval najskôr nacistickému a fašistickému besneniu, a potom neskôr komunistickému režimu. Bol uväznený a zadržiavaný v domácom väzení v jeho rodnej dedine. Kardinálom ho kreoval pápež Pius XII., zomrel v roku 1960 na následky chorôb z väzenia. Vo svetle jeho svedectva som povzbudzoval biskupov a kňazov v ich službe, povzbudzujúc ich k jednote a apoštolskému úsiliu; zasväteným osobám som predostrel krásu i radikálnosť ich spôsobu života; pozval som seminaristov, novicov i novicky nasledovať s radosťou Krista, ktorý ich povolal po mene. Tento okamih modlitby, obohatený prítomnosťou toľkých bratov a sestier, ktorí odovzdali život Pánovi, bol pre mňa veľkou útechou a modlím sa za to, aby chorvátske rodiny boli vždy úrodnou pôdou pre vznik početných a svätých povolaní v službe Božieho kráľovstva.

Veľmi dôležitým bolo aj stretnutie s predstaviteľmi občianskej spoločnosti, akademického sveta, ďalej sveta politiky, kultúry a podnikania, s diplomatickým zborom i náboženskými predstaviteľmi, zhromaždenými v Národnom divadle v Záhrebe. V tomto kontexte som s radosťou vzdal poctu veľkej tradícii chorvátskej kultúry, neoddeliteľnej od svojich dejín viery a živej prítomnosti Cirkvi, ktorá bola počas stáročí podporovateľkou mnohých inštitúcií a vychovávateľkou významných objaviteľov pravdy a spoločného dobra. Spomedzi nich som pripomenul jezuitu P. Rudera Boškovića, veľkého vedca, ktorého 300. výročie narodenia si tento rok pripomíname. Opäť sa ukázalo evidentným – pre nás všetkých – hlboké poslanie Európy spočívajúce v uchovávaní a rozvíjaní humanizmu, ktorý by mal kresťanské korene a možno ho definovať ako „katolícky“, teda univerzálny a integrálny. Humanizmus, ktorý kladie do svojho stredu svedomie človeka, jeho otvorenie sa transcendentnu a zároveň historickým okolnostiam, schopný inšpirovať politické projekty – hoci odlišné, ale predsa len smerujúce k vytváraniu demokracie, založenej na etických hodnotách zakorenených v samotnej ľudskej prirodzenosti. Pohľad na Európu očami národa so starou a pevnou kresťanskou tradíciou, ktorá je integrálnou súčasťou európskej civilizácie, keď sa tento národ pripravuje na vstup do politickej únie, znovu poukázalo na urgentnosť výziev, ktorým čelia dnes národy tohto kontinentu: teda nemať strach z Boha, Ježiša Krista, ktorý je Láska a Pravda a nič neberie slobode, ale ju naopak navracia jej samej a dáva jej horizont pevnej nádeje.

Drahí priatelia, zakaždým keď Petrov nástupca koná apoštolskú cestu, celé telo Cirkvi sa zúčastňuje istým spôsobom na dynamike a poslaní jeho služby. Ďakujem všetkým tým, ktorí ma sprevádzali a podporovali svojimi modlitbami vyprosiac tým úspech mojej pastoračnej návštevy. Teraz – keď vzdávame vďaky Pánovi za tento veľký dar – ho prosme, na príhovor Panny Márie, Kráľovnej Chorvátov, aby to, čo som zasial, prinieslo bohaté ovocie: pre chorvátske rodiny, pre celý národ i celú Európu.

Preložil: Ľubomír Rebek