Hovorca Svätej stolice o 19. apoštolskej ceste Benedikta XVI.

Vatikán (6. júna, RV) - Pastoračná návšteva v znamení rodiny, Európy a blahoslaveného kardinála Alojzija Viktora Stepinaca. Tak by sa dala stručne definovať včera ukončená 19. zahraničná cesta pápeža Benedikta XVI. do Chorvátska, ktorú hovorca Svätej stolice P. Federico Lombardi hodnotí nasledovne:

„Môžeme povedať, že cesta bola úspešná naplno, dokonca až nad rámec očakávaní, aké by mohli mať chorvátski biskupi. Odozva bola veľmi veľká, veľmi priateľská. Povedal by som, že v atmosfére bolo cítiť prijatie nielen zo strany Cirkvi, veriacich, ale aj zo strany národa. Ľud Chorvátska s jeho kresťanskými koreňmi bol rád, že víta Petrovho nástupcu. Tento hlboký, trvalý, pevný vzťah medzi Svätou stolicou a chorvátskym ľudom tam bolo možné „vdychovať". Samozrejme v kľúčových momentoch, jednoznačne pri modlitbe – počas stretnutia s mladými ľuďmi a pri stretnutí s rodinami – bol Kristus uprostred, aj Kristus vo sviatosti Eucharistie, adorovaný a oslavovaný.“

Z Chorvátska pápež hovoril do celej Európy, najmä v príhovore v Národnom divadle, kde sa počas stretnutia s chorvátskou občianskou spoločnosťou zameral na problematiku jemu veľmi blízku – otázku poznania a na vzťah medzi vierou a vedou. Páter Lombardi k tomu dodáva:

„Chorvátsko plne patrí do dejín Európy, a preto je prirodzené, že príhovor, ktorý pápež predniesol chorvátskej spoločnosti viac-menej priamo, ale v niektorých momentoch veľmi priamo, bol aj prejavom o európskej kultúre, o vývoji spoločenstva národov v Európe, o jeho pozitívnych aspektoch a rizikách. A samozrejme príhovor k svetu kultúry, spoločnosti všeobecne sa dotýkal klasických bodov magistéria Svätého Otca. Táto téma poznania sa stáva - myslím - stále častejšou a hlbšou: bol som tiež veľmi dojatý, keď pápež hovoril napríklad o Newmanovi... V tomto príhovore som našiel odkaz, ktorý ma veľmi oslovil, a ktorý sa mi zdal značne originálny: tento príhovor úzko prepojil s rodinami, keď povedal: Kde je miesto, kde sa tvorí poznanie, vedomie človeka, svedomie oživované objektívnymi hodnotami, toto povedomie potreby dialógu pri hľadaní pravdy a dobra? Formuje sa počas celého života človeka, počnúc jeho detstvom, jeho spôsobom hrania, jeho spôsobom rozprávania, vstupovania do vzťahov s priateľmi okolo neho. Teda formovanie poznania pravdy a dobra, spolunažívania v pozitívnom dialógu s ostatnými je niečím, čo sprevádza celý život, a najmä rodinné prostredie, ktoré je naozaj prostredím, kde sa kladú hlboké základy osobnosti.“

Z homílie Svätého Otca počas nedeľnej svätej omše v Záhrebe, ktorá bola silným apelom na rodiny, páter Lombardi vyzdvihol víziu kresťanskej rodiny:

„Pápež chce predstaviť krásu, vznešenosť a hĺbku ideálu kresťanskej vízie rodiny ako ozajstnú pomoc, a to prostredníctvom spirituality, skrze sviatostnosť manželstva, aby bolo prežívané dobre, v radosti, plodnosti, konštruktívne, a tak pozitívne prispieť k realite rodiny, ktorá má zásadný význam pre život spoločnosti, ale sa stretá s mnohými problémami a ťažkosťami, ako vidíme najmä dnes v našej spoločnosti. Teda keď pápež upozorňuje na riziká, ako v Záhrebe, tak nie preto, aby vyvolal polemiku, ale aby pomohol pochopiť, ako by mohla hlboko pozitívna
kresťanská vízia rodiny založenej na láske, ktorá sa opiera o Kristovu lásku, prispieť k „záchrane" najkrajších hodnôt rodiny pre celú ľudskú spoločnosť. Takže nejde o polemiku, ale naozaj o ponúknutie pozitívneho prínosu.“

Posledným momentom návštevy bola pocta hrobu blahoslaveného kardinála Stepinaca. Časy sa zmenili, ale – ako povedal pápež Benedikt XVI. v nadväznosti na Stepinacovu mučenícku smrť - katolíci sú volaní aj dnes ohlasovať evanjelium s odvahou, ktorá je potrebná pri prekonávaní zla miernosťou.

„Misijné poslanie tvárou v tvár nebezpečenstvám, ktoré nie sú také násilné, také hrozné a smrtiace ako tie, ktoré zažil Stepinac v tej dobe, ale môžu byť ťažké a vážne v dlhodobom horizonte, lebo môžu narušiť dôležité prvky pre naše dobré vzťahy a orientáciu pre mladšie generácie. Tu je potom potrebná odvaha v ohlasovaní úcty k ľudskej osobe, k základným hodnotám, ktorými môžeme zachrániť dôstojnosť ľudskej osoby. A to je niečo, čo musíme prijať za svoje vlastné.“ –jk-