Homília Benedikta XVI. počas svätej omše v Záhrebe

Vatikán/Chorvátsko (5. júna, RV) - Druhý deň návštevy Svätého Otca v Chorvátsku pokračoval dnes svätou omšou, ktorá bola vrcholom a vlastne aj dôvodom 19. pastoračnej cesty pápeža Benedikta XVI. - kvôli Národnému dňu katolíckych rodín. Na hipodróme v Záhrebe sa zhromaždilo 400 tisíc veriacich. Homíliu Benedikta XVI., ktorú si vypočuli počas eucharistickej slávnosti, prinášame v plnom znení:
Drahí bratia a sestry,
pri tejto svätej omši, ktorej s radosťou predsedám spolu s mnohými bratmi v biskupskej a kňazskej službe, ďakujem Pánovi za všetky milované rodiny, zhromaždené na tomto mieste i za mnohé ďalšie, ktoré sú s nami spojené prostredníctvom rádia či televízie. Zvlášť sa chcem poďakovať kardinálovi Josipovi Bozaničovi, záhrebskému arcibiskupovi, za milé slová na začiatku svätej omše. Všetkých srdečne pozdravujem vyjadrením svojej veľkej lásky a objatím pokoja.
Pred pár dňami sme slávili Nanebovstúpenie Pána a teraz sa pripravujeme na prijatie daru Ducha Svätého. V prvom čítaní sme počuli o tom, ako bola apoštolská komunita vo večeradle zjednotená v modlitbe s Máriou, Ježišovou matkou (porov. Sk 1,12-14). Toto je podobizeň Cirkvi, ktorá zapúšťa svoje korene do veľkonočnej udalosti; totiž večeradlo je miestom, kde Ježiš pri Poslednej večeri ustanovil Sviatosť oltárnu i sviatosť kňazstva a večer po svojom zmŕtvychvstaní vylial na apoštolov Ducha Svätého (porov. Jn 20,19-23). Svojim učeníkom prikázal, aby sa „nevzďaľovali z Jeruzalema a aby očakávali naplnenie Otcovho prísľubu“ (Sk 1,4); prosil ich teda, aby zostali pospolu a pripravili sa na prijatie daru Ducha Svätého. A oni sa vo večeradle zhromaždili v modlitbe spolu s Máriou v očakávaní prisľúbenej udalosti (porov. Sk 1,14). Zostať spolu bolo Ježišovou podmienkou na prijatie príchodu Tešiteľa a predĺžená modlitba zasa bola predpokladom ich svornosti. Tu nachádzame úžasnú lekciu pre každé kresťanské spoločenstvo. Občas si myslíme, že účinnosť poslania závisí hlavne od pozorného naplánovania a inteligentnej realizácie prostredníctvom konkrétnej snahy. Iste, Pán si vyžaduje našu spoluprácu, no oveľa potrebnejšia, ako hocaká naša odpoveď, je jeho iniciatíva – totiž jeho Duch, ktorý je pravým protagonistom Cirkvi, ktorého vzývame a prijímame.
V evanjeliu sme si vypočuli prvú časť tzv. Ježišovej veľkňazskej modlitby (porov. Jn 17,1-11a) na záver rozlúčkovej reči, plnú dôvery, sladkosti a lásky. Nazýva sa „veľkňazskou modlitbou“, pretože Ježiš v nej zaujíma postoj kňaza, ktorý sa prihovára za svojich vo chvíli, keď sa chystá opustiť tento svet. Úryvok je preniknutý dvojakou témou hodiny a
slávy. Jedná sa o hodinu smrti (porov. Jn 2,4; 7,30; 8,20), hodinu, v ktorej má Kristus prejsť z tohto sveta k Otcovi (13,1). No táto hodina je zároveň aj hodinou jeho oslávenia, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom kríža, ktorú evanjelista Ján nazýva „povýšením“, pozdvihnutím k sláve; hodina Ježišovej smrti, hodina nesmiernej lásky je hodinou jeho najväčšej slávy. Aj pre Cirkev, aj pre každého kresťana je najväčšou slávou Kríž, prežívanie lásky, úplné darovanie sa Bohu i blížnym.
Drahí bratia a sestry! Veľmi rád som prijal pozvanie chorvátskych biskupov navštíviť túto krajinu pri príležitosti prvého národného stretnutia chorvátskych katolíckych rodín. Živo oceňujem pozornosť a záväzok voči rodine, nielen preto, že táto základná ľudská realita musí dnes vo vašej krajine ako aj inde na svete čeliť ťažkostiam a hrozbám, a preto zvlášť potrebuje evanjelizáciu a pomoc, ale aj preto, že kresťanské rodiny sú rozhodujúcim zdrojom pre výchovu k viere, pre budovanie Cirkvi ako spoločenstva a pre svoju misionársku prítomnosť v najrozličnejších životných situáciách. Viem, s akou obetavosťou a láskou, drahí pastieri, slúžite Pánovi a
Cirkvi. Vaša každodenná práca pre formáciu k viere nových generácií ako aj príprava na manželstvo a vedenie rodín sú základnými cestami k opätovnej obrode Cirkvi a k oživeniu sociálneho kontextu krajiny. Pokračujte v tejto vašej vzácnej pastoračnej úlohe!
Každému je zrejmé, že kresťanská rodina je špeciálnym znamením Kristovej prítomnosti a lásky a že je povolaná obzvlášť a nenahraditeľne napomáhať evanjelizácii. Blahoslavený Ján Pavol II., ktorý trikrát navštívil túto vznešenú krajinu, tvrdieval, že „kresťanská rodina je pozvaná zodpovedne a živo sa zúčastňovať na poslaní Cirkvi vlastným spôsobom, kladúc seba samu do služby Cirkvi a spoločnosti svojím bytím a konaním, ako intímneho spoločenstva života a lásky“ (Familiaris consortio, 50). Kresťanská rodina bola vždy prvou cestou odovzdávania viery a aj dnes si uchováva veľké možnosti pre evanjelizáciu v mnohorakých oblastiach.
Milí rodičia, vždy sa usilujte učiť vaše deti modliť sa a modlite sa s nimi, veďte ich k sviatostiam, najmä k Eucharistii – tento rok slávite 600 rokov od „eucharistického zázraku v Ludbregu“; vovádzajte ich do života Cirkvi, v rodinnom kruhu čítajte Sväté písmo, ožarujte tak rodinný život svetlom viery a chváľte Boha ako Otca. Buďte akoby malým večeradlom Márie a učeníkov, v ktorom sa žije jednota, spoločenstvo a modlitba!
Dnes vďaka Bohu mnohé kresťanské rodiny opäť nadobúdajú vedomie svojho misionárskeho povolania a zodpovedne sa snažia svedčiť o Kristovi. Blahoslavený Ján Pavol II. hovoril: „Pravá rodina, založená na manželstve, je už sama osebe dobrou novinou pre svet“. A dodal: “V našich časoch vždy viacej rodín aktívne spolupracuje na evanjelizácii... V Cirkvi dozrela hodina rodiny, ktorá je aj hodinou misionárskej rodiny“ (Anjel Pána, 21. Október 2001).
V dnešnej spoločnosti je viac ako inokedy naliehavejšia a nevyhnutnejšia prítomnosť príkladných kresťanských rodín. Žiaľ, musíme konštatovať, zvlášť v Európe, rozvoj sekularizácie, ktorá chce vyhostiť Boha zo života a rozvrátiť rodinu. Absolutizuje sa sloboda bez záväzku k pravde a ako ideál sa pestuje individuálny blahobyt prostredníctvom konzumu materiálnych vecí a chvíľkových pôžitkov, zanedbávajúc kvalitu medziľudských vzťahov a najhlbšie ľudské hodnoty; láska sa redukuje na citový pôžitok a uspokojenie inštinktov bez záväzku vytvárania vzájomných trvácich vzťahov a otvorenia sa pre život. Sme pozvaní odporovať takémuto zmýšľaniu! Popri slove Cirkvi je veľmi dôležité svedectvo a úloha kresťanských rodín, vaše konkrétne svedectvo na potvrdenie nedotknuteľnosti ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, jedinečná a nenahraditeľná hodnota rodiny založenej na manželstve a potreba legislatívnych nariadení, ktoré by napomáhali rodine v úlohe plodiť a vychovávať potomstvo.
Milé rodiny, majte odvahu! Neprepadnite mentalite sekularizmu, ktorá propaguje spolunažívanie ako prípravu, či dokonca náhradu manželstva! Vaším svedectvom života ukážte, že je možné milovať bez hraníc, ako Kristus, že sa netreba báť obetovať pre druhého! Milé rodiny, radujte sa z otcovstva a materstva! Otvorenosť životu je znamením otvorenosti pre budúcnosť, dôvery v budúcnosť, tak ako rešpektovanie prirodzenej morálky človeka oslobodzuje, a nie umára! Dobro rodiny je aj dobrom Cirkvi. Chcel by som zdôrazniť, čo som už v minulosti tvrdil: „Budovanie každej jednotlivej kresťanskej rodiny sa umiestňuje v kontexte väčšej rodiny Cirkvi, ktorá jej pomáha a nosí ju so sebou.. A navzájom, rodiny ako malé domáce cirkvi zasa budujú Cirkev“ (Otvárajúca reč diecéznej rímskej cirkevnej rady, 6, jún 2005: Náuky Benedikta XVI., I, 2005, str. 205). Prosme Pána, aby boli rodiny vždy viac malými cirkvami a cirkevné spoločenstvá aby sa vždy viac stávali rodinami!
Drahé chorvátske rodiny, prežívajúc spoločenstvo viery a lásky, buďte vždy bezúhonnejšími svedkami prísľubu Pána, vystupujúceho na nebesia: „... ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20). Drahí chorvátski kresťania, cíťte sa byť povolaní k evanjelizácii celým svojím životom, mocne pociťujte Pánove slová: „Iďte a učte všetky národy“ (Mt 28,19). Panna Mária, Kráľovná Chorvátov, nech vás sprevádza na tejto vašej ceste. Amen. Pochválený buď Ježiš i Mária!
Preložil Andrej Klapka