Príhovor Benedikta XVI. v Národnom divadle v Záhrebe
Vatikán/Chorvátsko (4. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. sa počas 19.
apoštolskej cesty do Chorvátska stretol aj so zástupcami občianskej spoločnosti, svetom
kultúry, vedy, ako aj s politickými predstaviteľmi, diplomatickým zborom a zástupcami
cirkví. Stretnutie sa konalo v Národnom divadle, kde Svätý Otec predniesol nasledujúci
príhovor:
Pán prezident, páni kardináli, vážení páni a vážené dámy, drahí
bratia a sestry! Som veľmi rád, že môžem vstúpiť do samotnej podstaty mojej návštevy
práve stretnutím s vami, ktorí reprezentujete diplomatický zbor a kvalifikované oblasti
chorvátskej spoločnosti. Srdečne pozdravujem každého z vás, osobitne významné inštitúcie,
ktoré zastupujete: náboženské komunity, politické, vedecké a kultúrne inštitúcie,
umelecký, ekonomický a športový sektor. Zo srdca ďakujem Mons. Puljićovi a prof. Zurakovi
za zdvorilé slová privítania ako aj hudobníkom, ktorí ma prijali jazykom hudby, ktorý
je skutočne univerzálny. Práve dimenzia univerzálnosti, ktorou sa vyznačuje umenie
a kultúra, je toho istého druhu ako kresťanstvo a Katolícka cirkev. Kristus je plne
človekom a všetko, čo je ľudské, nachádza v ňom a v jeho Slove plnosť života a významu.
Toto
nádherné divadlo je symbolickým miestom, ktoré vyjadruje vašu národnú a kultúrnu
identitu. Skutočnosť, že sa s vami môžem stretnúť tu, je ďalším motívom duchovnej
radosti, pretože Cirkev je mystériom spoločenstva a vždy sa teší zo spoločenstva oplývajúceho
rôznorodosťou. Prítomnosť predstaviteľov iných Cirkví a kresťanských spoločenstiev,
ako aj židovského a moslimského náboženstva, umožňuje nám uvedomiť si, že náboženstvo
nie je realitou, ktorá by bola zo spoločnosti vyradená. Naopak, je jej prirodzenou
súčasťou, ktorá neustále odkazuje na vertikálnu dimenziu a načúvanie Boha, ako na
podmienku hľadania spoločného dobra, spravodlivosti a zmierenia v pravde. Náboženstvo
umožňuje človeku vstúpiť do vzťahu s Bohom, Stvoriteľom a Otcom všetkých, musí teda
byť silou pokoja. Náboženstvá sa musia neustále očisťovať, aby sa stále viac pripodobňovali
tejto ich pravej podstate, aby zodpovedali ich pravému poslaniu.
Tu by som
sa rád zmienil o hlavnej téme mojej krátkej úvahy, ktorou je svedomie. Prechádza rozmanitými
oblasťami, v ktorých pôsobíte a je základom slobodnej a spravodlivej spoločnosti v
rovine národnej i nadnárodnej. Myslím prirodzene na Európu, ktorej je Chorvátsko oddávna
súčasťou na úrovni historicko-kultúrnej a pripravuje sa stať sa jej súčasťou i na
úrovni politicko-inštitucionálnej. Veľké výdobytky modernej doby, ako je uznanie a
garantovanie slobody svedomia, ďalej ľudské práva, sloboda vedy a vôbec slobodná spoločnosť,
to všetko je treba potvrdzovať a ďalej rozvíjať, avšak ponechať pritom racionalitu
a slobodu otvorenú jej transcendentnému základu a tak zabrániť, aby tieto výdobytky
ničili samy seba, k čomu v nemálo prípadoch bohužiaľ dochádza. Kvalita spoločenského
a občianskeho života, kvalita demokracie závisí z veľkej časti na tomto „kritickom“
bode, ktorým je svedomie, na tom, ako je chápané a koľko sa investuje do jeho formácie.
Pokiaľ bude svedomie podľa panujúceho moderného myslenia redukované na subjektivitu,
do ktorého sú vytláčané náboženstvo a morálka, potom je kríza Západu neodvratná a
Európa je odsúdená k úpadku. Ak bude však svedomie znovu objavené ako miesto načúvania
pravde a dobru, miesto zodpovednosti pred Bohom a bratmi v ľudstve – čo je silou
odporujúcou každej diktatúre – potom jestvuje nádej pre budúcnosť.
Ďakujem
prof. Zurakovi za to, že poukázal na kresťanské korene veľkého počtu kultúrnych a
vedeckých inštitúcii tejto krajiny, čo ostatne platí pre celý európsky kontinent.
Je nevyhnutné pripomínať tieto korene, aj kvôli historickej pravde, a je dôležité
vedieť ich do hĺbky chápať, aby mohli oživovať i dnešok. Rozhodujúce je pochopiť dynamiku,
ktorá stojí za jednotlivými udalosťami – ako napríklad zrod nejakej univerzity, umeleckého
smeru, či nemocnice. Je treba chápať prečo a ako k tomu došlo,
aby bolo možné i dnes oceniť túto dynamiku, ktorá je duchovnou realitou nadobúdajúcou
kultúrnu – a tým sociálnu – povahu. Základom všetkého sú muži a ženy, ľudské osoby,
svedomie, poháňané silou pravdy a dobra. Boli spomenutí niektorí slávni synovia a
dcéry tejto krajiny:
Chcel by som sa pozastaviť pri osobnosti pátra Rudera
Josipa Boškovića, jezuitu, ktorý sa narodil v Dubrovníku práve pred tristo rokmi,
18. mája 1711. On zosobňuje veľmi blahodarné spojenie medzi vierou a vedou, ktoré
sa navzájom stimulujú k bádaniu, ktoré je zároveň otvorené, diferencované a schopné
syntézy. Jeho najväčšie dielo Theoria philosophiae naturalis, publikované vo
Viedni a potom v Benátkach v polovici 18. storočia nesie veľmi príznačný podnadpis:
redacta ad unicam legem virium in natura existentium, tzn. „podľa jediného
zákona síl, ktoré existujú už v prírode“. U Boškovića vystupuje analýza, štúdium
rozmanitých odvetví poznania, ale tiež nadchnutie pre jednotu. A to je pre katolícku
kultúru typické. Preto je znamením nádeje založenie Katolíckej univerzity v Chorvátsku.
Želal by som si, aby prispievala k jednote rôznych oblastí súčasnej kultúry, hodnôt
a identity vášho ľudu a odovzdávala kontinuitu plodnému cirkevnému prístupu k dejinám
ušľachtilého chorvátskeho národa. Vrátiac sa ešte k pátrovi Boškovićovi, odborníci
tvrdia, že jeho teória „kontinuity“, platná v prírodných vedách i geometrii, sa výnimočným
spôsobom zhoduje s niektorými veľkými objavmi súčasnej fyziky. Čo k tomu dodať? Vzdávajme
vďaky tomuto vynikajúcemu Chorvátovi, ale tiež autentickému jezuitovi, vzdajme česť
kultivátoroví pravdy, ktorý dobre vie, nakoľko ho presahuje, ale ktorý tiež vo svetle
tejto pravdy dokáže dôsledne zapojiť do činnosti rozum, ktorý mu daroval samotný Boh.
Okrem
priznania pocty je však potrebné učiť sa aj jeho metóde, myšlienkovej otvorenosti
týchto veľkých ľudí. Vráťme sa teda ku svedomiu ako k rozhodujúcemu kľúču jednania
i budovania všeobecného dobra. Cirkev ponúka spoločnosti svoj najvlastnejší a najcennejší
vklad práve vo formácii svedomia. Vklad, ktorý začína v rodine a nachádza dôležitú
oporu vo farnosti, kde sa deti a mládež učia hlbšie prenikať do Svätého písma, ktoré
je „veľkým kódom“ európskej kultúry a súčasne sa učia zmyslu pre spoločenstvo
založenom na dare, nie na ekonomickom zisku či ideológii, ale na láske, ktorá je „hlavnou
hnacou silou skutočného rozvoja každej osoby a celého ľudstva“ (Caritas in
veritate, 1). Táto logika nezištnosti, osvojená v detstve a v dospievaní, je potom
žitá vo všetkých oblastiach: pri hre a športe, vo vzájomných osobných vzťahoch, v
umení, v dobrovoľnej službe chudobným a trpiacim. A pokiaľ je asimilovaná, je možné
ju skloňovať v najzložitejších odvetviach politiky a ekonomiky a prispievať tak k
vytváraniu polis, ktorá by bola prívetivá a pohostinná a zároveň nie prázdna
a falošne neutrálna, ale bohatá na ľudský obsah mocného etického formátu. Práve tu
sú christifideles laici povolaní veľkoryso vstrebávať svoju formáciu, vedení
princípmi sociálneho učenia Cirkvi na obranu života a rodiny, náboženskej slobody
a výchovy.
Vážení priatelia, vaša prítomnosť na tomto mieste a chorvátska kultúrna
tradícia mi vnukla tieto krátke úvahy. Zanechávam vám ich ako znamenie mojej úcty
a predovšetkým vôle Cirkvi kráčať so svetlom Evanjelia uprostred tohto ľudu. Ďakujem
vám za vašu pozornosť a zo srdce žehnám vám všetkým, vašim drahým i vašej činnosti.