Príhovor Benedikta XVI. v Národnom divadle v Záhrebe

Vatikán/Chorvátsko (4. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. sa počas 19. apoštolskej cesty do Chorvátska stretol aj so zástupcami občianskej spoločnosti, svetom kultúry, vedy, ako aj s politickými predstaviteľmi, diplomatickým zborom a zástupcami cirkví. Stretnutie sa konalo v Národnom divadle, kde Svätý Otec predniesol nasledujúci príhovor:

Pán prezident,
páni kardináli,
vážení páni a vážené dámy,
drahí bratia a sestry!
Som veľmi rád, že môžem vstúpiť do samotnej podstaty mojej návštevy práve stretnutím s vami, ktorí reprezentujete diplomatický zbor a kvalifikované oblasti chorvátskej spoločnosti. Srdečne pozdravujem každého z vás, osobitne významné inštitúcie, ktoré zastupujete: náboženské komunity, politické, vedecké a kultúrne inštitúcie, umelecký, ekonomický a športový sektor. Zo srdca ďakujem Mons. Puljićovi a prof. Zurakovi za zdvorilé slová privítania ako aj hudobníkom, ktorí ma prijali jazykom hudby, ktorý je skutočne univerzálny. Práve dimenzia univerzálnosti, ktorou sa vyznačuje umenie a kultúra, je toho istého druhu ako kresťanstvo a Katolícka cirkev. Kristus je plne človekom a všetko, čo je ľudské, nachádza v ňom a v jeho Slove plnosť života a významu.

Toto nádherné divadlo je symbolickým miestom, ktoré vyjadruje vašu národnú a kultúrnu identitu. Skutočnosť, že sa s vami môžem stretnúť tu, je ďalším motívom duchovnej radosti, pretože Cirkev je mystériom spoločenstva a vždy sa teší zo spoločenstva oplývajúceho rôznorodosťou. Prítomnosť predstaviteľov iných Cirkví a kresťanských spoločenstiev, ako aj židovského a moslimského náboženstva, umožňuje nám uvedomiť si, že náboženstvo nie je realitou, ktorá by bola zo spoločnosti vyradená. Naopak, je jej prirodzenou súčasťou, ktorá neustále odkazuje na vertikálnu dimenziu a načúvanie Boha, ako na podmienku hľadania spoločného dobra, spravodlivosti a zmierenia v pravde. Náboženstvo umožňuje človeku vstúpiť do vzťahu s Bohom, Stvoriteľom a Otcom všetkých, musí teda byť silou pokoja. Náboženstvá sa musia neustále očisťovať, aby sa stále viac pripodobňovali tejto ich pravej podstate, aby zodpovedali ich pravému poslaniu.

Tu by som sa rád zmienil o hlavnej téme mojej krátkej úvahy, ktorou je svedomie. Prechádza rozmanitými oblasťami, v ktorých pôsobíte a je základom slobodnej a spravodlivej spoločnosti v rovine národnej i nadnárodnej. Myslím prirodzene na Európu, ktorej je Chorvátsko oddávna súčasťou na úrovni historicko-kultúrnej a pripravuje sa stať sa jej súčasťou i na úrovni politicko-inštitucionálnej. Veľké výdobytky modernej doby, ako je uznanie a garantovanie slobody svedomia, ďalej ľudské práva, sloboda vedy a vôbec slobodná spoločnosť, to všetko je treba potvrdzovať a ďalej rozvíjať, avšak ponechať pritom racionalitu a slobodu otvorenú jej transcendentnému základu a tak zabrániť, aby tieto výdobytky ničili samy seba, k čomu v nemálo prípadoch bohužiaľ dochádza. Kvalita spoločenského a občianskeho života, kvalita demokracie závisí z veľkej časti na tomto „kritickom“ bode, ktorým je svedomie, na tom, ako je chápané a koľko sa investuje do jeho formácie. Pokiaľ bude svedomie podľa panujúceho moderného myslenia redukované na subjektivitu, do ktorého sú vytláčané náboženstvo a morálka, potom je kríza Západu neodvratná a Európa je odsúdená k úpadku. Ak bude však svedomie znovu objavené ako miesto načúvania pravde a dobru, miesto zodpovednosti pred Bohom a bratmi v
ľudstve – čo je silou odporujúcou každej diktatúre – potom jestvuje nádej pre budúcnosť.

Ďakujem prof. Zurakovi za to, že poukázal na kresťanské korene veľkého počtu kultúrnych a vedeckých inštitúcii tejto krajiny, čo ostatne platí pre celý európsky kontinent. Je nevyhnutné pripomínať tieto korene, aj kvôli historickej pravde, a je dôležité vedieť ich do hĺbky chápať, aby mohli oživovať i dnešok. Rozhodujúce je pochopiť dynamiku, ktorá stojí za jednotlivými udalosťami – ako napríklad zrod nejakej univerzity, umeleckého smeru, či nemocnice. Je treba chápať prečo a ako k tomu došlo, aby bolo možné i dnes oceniť túto dynamiku, ktorá je duchovnou realitou nadobúdajúcou kultúrnu – a tým sociálnu – povahu. Základom všetkého sú muži a ženy, ľudské osoby, svedomie, poháňané silou pravdy a dobra. Boli spomenutí niektorí slávni synovia a dcéry tejto krajiny:

Chcel by som sa pozastaviť pri osobnosti pátra Rudera Josipa Boškovića, jezuitu, ktorý sa narodil v Dubrovníku práve pred tristo rokmi, 18. mája 1711. On zosobňuje veľmi blahodarné spojenie medzi vierou a vedou, ktoré sa navzájom stimulujú k bádaniu, ktoré je zároveň otvorené, diferencované a schopné syntézy. Jeho najväčšie dielo Theoria philosophiae naturalis, publikované vo Viedni a potom v Benátkach v polovici 18. storočia nesie veľmi príznačný podnadpis: redacta ad unicam legem virium in natura existentium, tzn. „podľa jediného zákona síl, ktoré existujú už v prírode“. U Boškovića vystupuje analýza, štúdium rozmanitých odvetví poznania, ale tiež nadchnutie pre jednotu. A to je pre katolícku kultúru typické. Preto je znamením nádeje založenie Katolíckej univerzity v Chorvátsku. Želal by som si, aby prispievala k jednote rôznych oblastí súčasnej kultúry, hodnôt a identity vášho ľudu a odovzdávala kontinuitu plodnému cirkevnému prístupu k dejinám ušľachtilého chorvátskeho národa. Vrátiac sa ešte k pátrovi Boškovićovi, odborníci tvrdia, že jeho teória „kontinuity“, platná v prírodných vedách i geometrii, sa výnimočným spôsobom zhoduje s niektorými veľkými objavmi súčasnej fyziky. Čo k tomu dodať? Vzdávajme vďaky tomuto vynikajúcemu Chorvátovi, ale tiež autentickému jezuitovi, vzdajme česť kultivátoroví pravdy, ktorý dobre vie, nakoľko ho presahuje, ale ktorý tiež vo svetle tejto pravdy dokáže dôsledne zapojiť do činnosti rozum, ktorý mu daroval samotný Boh.

Okrem priznania pocty je však potrebné učiť sa aj jeho metóde, myšlienkovej otvorenosti týchto veľkých ľudí. Vráťme sa teda ku svedomiu ako k rozhodujúcemu kľúču jednania i budovania všeobecného dobra. Cirkev ponúka spoločnosti svoj najvlastnejší a najcennejší vklad práve vo formácii svedomia. Vklad, ktorý začína v rodine a nachádza dôležitú oporu vo farnosti, kde sa deti a mládež učia hlbšie prenikať do Svätého písma, ktoré je „veľkým kódom“ európskej kultúry a súčasne sa učia zmyslu pre spoločenstvo založenom na dare, nie na ekonomickom zisku či ideológii, ale na láske, ktorá je „hlavnou hnacou silou skutočného rozvoja každej osoby a celého ľudstva“ (Caritas in veritate, 1). Táto logika nezištnosti, osvojená v detstve a v dospievaní, je potom žitá vo všetkých oblastiach: pri hre a športe, vo vzájomných osobných vzťahoch, v umení, v dobrovoľnej službe chudobným a trpiacim. A pokiaľ je asimilovaná, je možné ju skloňovať v najzložitejších odvetviach politiky a ekonomiky a prispievať tak k vytváraniu polis, ktorá by bola prívetivá a pohostinná a zároveň nie prázdna a falošne neutrálna, ale bohatá na ľudský obsah mocného etického formátu. Práve tu sú christifideles laici povolaní veľkoryso vstrebávať svoju formáciu, vedení princípmi sociálneho učenia Cirkvi na obranu života a rodiny, náboženskej slobody a výchovy.

Vážení priatelia, vaša prítomnosť na tomto mieste a chorvátska kultúrna tradícia mi vnukla tieto krátke úvahy. Zanechávam vám ich ako znamenie mojej úcty a predovšetkým vôle Cirkvi kráčať so svetlom Evanjelia uprostred tohto ľudu. Ďakujem vám za vašu pozornosť a zo srdce žehnám vám všetkým, vašim drahým i vašej činnosti.

Preložil: Peter Dufka