Zamyslenie na 7. veľkonočnú nedeľu

Pripravil Ľubomír Rebek, kňaz Nitrianskej diecézy, doktorand na Pápežskej gregoriánskej univerzite v odbore masmediálna komunikácia:

„Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“ Jn 17,1-11

Milí poslucháči,
17. kapitola z Jánovho evanjelia bola tradíciou Cirkvi definovaná ako „Ježišova veľkňazská modlitba“. Toto jej pomenovanie nachádzame už v dielach Cyrila Alexandrijského (370-444). Je akýmsi Ježišovým duchovným testamentom pre jeho učeníkov. V evanjeliách nachádzame aj iné Ježišove modlitby : je to predovšetkým modlitba „Otče náš“ (Mt 6, 9-13; Lk 11, 2-4) a Ježišovo vzdávanie chvály Boha za to, že Božie mystériá zjavil maličkým (Mt 11, 25-30). Avšak Ježišova veľkňazská modlitba, ktorej časť si vypočujeme v liturgii slova nasledujúcej nedele, je odlišná. Nielen preto, že Ježiš sa v nej stavia do úlohy veľkňaza, ktorý sa ponúka ako obeta za tých, ktorých mu Boh zveril; ale aj preto, že objektom jeho modlitby sú učeníci, „posvätení pravdou“, čiže Božím slovom, ktoré je pravda (porov. Jn 17, 17).
V úvodných veršoch ihneď udrie do očí slovíčko „osláviť, resp. sláva“: Ježiš ide v ústrety „hodine“, tým myslí tú mimoriadnu – výnimočnú hodinu na kríži, ktorou zavŕši svoj pozemský život nie preto, že podľahne smrti, ale preto, že ju prekoná a vstúpi do večnosti. Táto hodina „nadišla“, aby bol Syn oslávený. Boží Syn oslávil svojho Nebeského Otca na tejto zemi tým, že „zjavil jeho meno ľuďom“ (v.6) svojimi slovami a skutkami. Teraz naopak, Nebeský Otec oslávi Ježiša tým, že ho vzkriesi z mŕtvych a dá mu opäť tú slávu, ktorú mal u Boha „skôr, ako bol svet“ (v.5). Dôležitá veta zaznie práve v tomto úseku: Každý, kto prijme túto Božiu slávu prítomnú v ukrižovanom Ježišovi, prijíma večný život, teda „spozná jediného pravého Boha“ a toho, ktorého poslal – Ježiša Krista (v.3). „Spoznať“ v biblickej terminológii znamená „vstúpiť do intimity osoby“, „žiť s niekým“.
Ježišova modlitba sa ďalej obracia priamo na učeníkov (v.9-19), na tých ktorí sú akoby spoločným vlastníctvom Otca a Syna: „prosím, za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji“ (v.9). Tu sa Ježiš obzvlášť modlí za Cirkev, ktorá musí žiť vo svete bez toho, aby doň patrili: „svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta“ (v. 14).
Tu je objasnený samotný dôvod tejto Ježišovej modlitby: učeníci potrebujú zvláštnu Božiu ochranu, obzvlášť teraz, keď Ježiš od nich odchádza a necháva ich samotných vo svete. To, čo učeníci v tejto situácii majú robiť, je zostať jednotní. Práve jednota medzi Otcom a Synom má byť pre nich vzorom a zároveň dôvodom jednoty medzi učeníkmi.

Milí poslucháči,
zatiaľ čo prichádza Ježišova „hodina“ jeho krutého umučenia, vychádza z jeho srdca táto intenzívna modlitba k Nebeskému Otcovi. Spája pritom svoje umučenie a slávu. Pre nás je ťažké pochopiť tento fakt, ako možno zosúladiť slávu s umučením, život so smrťou. Kristus nám chce ukázať, že skutočnou slávou je plniť Božiu vôľu, dokonca aj vtedy, keď to znamená ísť cestou Kalvárie, utrpenia a hanebnej smrti na kríži, pretože všetko toto nevyhnutne vrcholí v slávnom vzkriesení. Celý Ježišov život, jeho poslanie, jeho slová a skutky boli oslávením Boha. Musí teraz však prísť „hodina“, v ktorej všetka táto sláva dosiahne vrchol. Povie to sám Ježiš na kríži: „Dokonané je!“
Ježišova modlitba je však aj rozlúčkou: opúšťa svojich a chce ich – práve svedectvom maximálnej lásky, ktorá sa prejavuje darovaním vlastného života – zveriť Nebeskému Otcovi, aby ich ochraňoval pred Zlým a aby boli schopní vydávať neustále svedectvo jednoty v postupnom zdokonaľovaní sa v láske.
Napriek nevyhnutným pádom a vlastným slabostiam sa Cirkev snaží o jednotu a veriaci v Krista sa snažia stať svedkami pravej lásky, vzájomného odpustenia, jednoty vo viere. Je pravda, že tieto výnimočné hodnoty, tieto božské a ľudské túžby sa realizujú skrze námahu, utrpenie a kríž. A tak sa častokrát stáva, že okamihy najjasnejšieho a najpriezračnejšieho vydávania svedectva zo strany Cirkvi a veriacich v Krista, tie najpresvedčivejšie výzvy k jednote sú vždy sprevádzané tými najkrutejšími prenasledovaniami, nemilosrdným mučením a veľkými rozkolmi.
Práve preto je táto Ježišova modlitba ustavičnou a jeho obeta večnou. Ježišova „hodina“ je nerozlučne spojená s našimi dejinami, je okamihom i večnosťou jeho nevyčerpateľnej lásky k nám.