Vatikán (1. júna, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie
na Námestí sv. Petra pokračoval vo svojom katechetickom cykle o modlitbe. Dnes sa
zameral na starozákonného Mojžiša. Povedal:
Drahí bratia a sestry! Pri
čítaní Starého zákona jedna postava vyniká spomedzi ostatných: Mojžiš – práve ako
muž modlitby. Mojžiš, veľký prorok a vodca z čias Exodu, plnil svoju úlohu prostredníka
medzi Bohom a Izraelom tým, že priniesol svojmu ľudu Božie slová a jeho prikázania,
a priviedol ho k slobode v zasľúbenej zemi, učiac Izraelitov žiť v poslušnosti a dôvere
voči Bohu počas dlhého pobytu na púšti, ale aj – a povedal by som, že predovšetkým
– tým, že sa modlil. Modlil sa za faraóna vtedy, keď sa Boh snažil ranami obrátiť
srdce Egypťanov (porov. Ex 8-10); prosí Pána o uzdravenie svojej sestry Márie postihnutej
malomocenstvom (porov. Nm 12, 9-13); oroduje za ľud, ktorý sa vzbúril, pretože sa
prestrašil výmyslami vyzvedačov (porov. Nm 14, 1-19); modlil sa vtedy, keď vyšľahol
Pánov oheň a strávil okraj tábora (porov. Nm 11, 1-2) a keď ich napadli jedovaté hady
(porov. Nm 21, 4-9); obracia sa k Pánovi a protestuje, keď sa ťarcha jeho poslania
stala príliš veľkou (porov. Nm 11, 10-15); vidí Boha a rozpráva sa s ním „z tváre
do tváre“, ako človek hovorí so svojím priateľom (porov. Ex24,9-17; 33,7-23;
34,1-10.28-35).
Aj vtedy, keď ľud na Sinaji žiada Árona, aby im urobil zlaté
teľa, Mojžiš sa modlí, akoby emblematickým spôsobom potvrdzoval svoju vlastnú úlohu
orodovníka. Epizóda je opísaná v 32. kapitole Knihy Exodus a má svoju paralelu v Knihe
Deuteronomium, v 9. kapitole. Nad touto udalosťou by som sa chcel pozastaviť v dnešnej
katechéze a obzvlášť pri Mojžišovej modlitbe, ktorú nachádzame v rozprávaní o Exode.
Izraelský ľud sa nachádzal pri úpätí hory Sinaj, zatiaľ čo Mojžiš na jeho vrchole
očakával dar tabúľ Zákona, 40 dní a 40 nocí sa postiac (porov. Ex 24,18; Dt 9,9).
Číslo 40 má symbolickú hodnotu a označuje plnosť niečoho, zatiaľ čo pôst ukazuje,
že život pochádza od Boha, je to On, ktorý ho udržuje. Prijímanie potravy znamená
prijatie obživy pre naše posilnenie; preto postiť sa, teda zrieknuť sa potravy, naberá
v tomto prípade náboženský význam: je to spôsob k ukázaniu toho, že nielen z chleba
žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Pánových úst (porov. Dt 8,3). Pôstom
Mojžiš ukazuje, že očakáva prijatie Božieho zákona ako zdroj života: on zjavuje Božiu
vôľu a živí srdce človeka a tým mu umožňuje vstúpiť do zmluvy s Najvyšším.
Zatiaľ,
čo Pán na vrchu dáva Mojžišovi zákon, na úpätí vrchu ho ľud zrádza. Neschopný vydržať
očakávanie a absenciu prostredníka, Izraeliti žiadajú Árona: „Urob nám boha, ktorý
pôjde pred nami. Veď nevieme, čo je s tým mužom, Mojžišom, čo nás vyviedol z egyptskej
krajiny“ (Ex 32, 1). Ľud – unavený z cesty s neviditeľným Bohom a teraz, keď sa
aj Mojžiš, prostredník, stratil – žiada nejakú fyzickú prítomnosť Pána. Prítomnosť,
ktorej sa možno dotknúť a nachádza práve v teľati urobenom Áronom z roztaveného kovu,
prístupného Boha, ovládateľného a dostupného človeku. Toto je neustále pokušenie na
ceste viery: obísť Božie mystérium a vytvoriť si Boha, ktorý je pochopiteľný, korešpondujúci
s našimi myšlienkami a plánmi. To, čo sa udialo na Sinaji, ukazuje celú hlúposť a
iluzórnu márnosť takéhoto snaženia, pretože – ako ironicky tvrdí žalm 106: „i zamenili
svoju slávu za podobu býka, ktorý trávu požiera“ (Ž 106,20). Preto Pán reaguje
a káže Mojžišovi zostúpiť z vrchu, ukážuc mu to, čo ľud vykonal, zakončiac týmito
slovami: „Teraz ma nechaj, nech zahorí môj hnev proti nim a vyhubím ich! Teba však
urobím veľkým národom“ (Ex 32,10). Tak ako urobil Abrahámovi v prípade Sodomy
a Gomory, aj teraz Boh zjavuje Mojžišovi, čo plánuje vykonať, ako keby nechcel konať
bez jeho súhlasu (porov. Am 3,7). Vskutku slová „nech zahorí môj hnev“ sú vyslovené
práve preto, aby Mojžiš zasiahol a prosil ho, aby to neurobil, zjaviac tak Božiu túžbu,
ktorou je vždy spása. Tak ako pre tie dve mestá v časoch Abraháma, trest a zničenie,
ktorými je vyjadrený Boží hnev ako odmietnutie zla a ukazujúcimi závažnosť spáchaného
hriechu; zároveň žiadosť orodovníka akoby zjavovala Pánovu vôľu odpustiť ho. Taká
je Božia spása, ktorá zahŕňa milosrdenstvo, ale tiež zavrhuje hriech, aby tak hriešnik
– po uznaní a odmietnutí vlastného zla – mohol si nechať Bohom odpustiť. Modlitba
teda istým spôsobom umožňuje – uprostred porušenej reality hriešneho človeka – Božiemu
milosrdenstvu konať. Ona sa – skrze hlas modliaceho – stáva prítomnou tam, kde je
potreba spásy.
Mojžišova modlitba je celá sústredená na Pánovu vernosť a jeho
milosť. Odvoláva sa najskôr na dejiny spásy, ktoré Boh začal východom Izraelitov z
Egypta, potom pripomína staré prisľúbenia dané praotcom. Pán vykonal spásu svojho
ľudu tým, že ho vyslobodil z egyptského otroctva; prečo teda – pýta sa Mojžiš – „by
mali Egypťania vravieť: "V zlovôli ich vyviedol, aby ich zmárnil na horách a vyničil
ich zo zemského povrchu?!" Odlož svoj prudký hnev a maj zľutovanie nad nešťastím svojho
ľudu!“ (Ex 32, 12). Začaté dielo musí byť dokončené; ak Boh zničí svoj ľud, mohlo
by to byť interpretované ako znak Božej neschopnosti priviesť k zavŕšeniu svoj plán
spásy. Boh toto nesmie dovoliť. On je dobrý Pán, ktorý zachraňuje, On dáva život,
je Bohom milosrdenstva a odpustenia, oslobodenia od hriechu, ktorý zabíja. Ak teda
– argumentuje Mojžiš s Pánom – jeho vyvolení budú zničení – aj napriek tomu, že sú
vinní – On by sa mohol javiť ako neschopný poraziť hriech a stať sa silnejším od zla.
Toto nemožno pripustiť. Mojžiš zažil konkrétnu skúsenosť s Bohom spásy, bol poslaný
ako prostredník Božieho oslobodenia, a teraz – svojou modlitbou – sa stáva interpretom
dvojitej žiadosti: je znepokojený pre osud svojho ľudu, ale zároveň aj pre česť, ktorú
je potrebné vzdávať Pánovi pre pravdu jeho mena. Mojžiš chce, aby izraelský národ
bol zachránený, pretože mu bol zverený, ale aj preto že v takej záchrane by sa zjavila
skutočná Božia podstata. Láska k bratom a láska k Bohu sa neoddeliteľne prepletajú
v tejto prosbe. Orodovník Mojžiš je človekom týchto dvoch lások, ktoré sa v modlitbe
stávajú jedinou spoločnou túžbou po dobre.
Mojžiš sa ďalej odvoláva na Božiu
vernosť. Pripomenúc mu jeho prisľúbenia: „Spomeň si na svojich služobníkov Abraháma,
Izáka a Izraela, ktorým si na seba samého prisahal a prisľúbil: "Rozmnožím vaše potomstvo
ako hviezdy na nebi a celú túto zem, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu, aby
ju vlastnilo na večné veky!" (Ex 32,13). Mojžiš pripomína celé dejiny, počnúc
praotcami ľudu, jeho vyvolením, ktoré bolo čisto Božou iniciatívou. Nebolo zásluhou
Izraelitov, že prijali prisľúbenia, ale slobodným Božím rozhodnutím a jeho láskou
(porov. Dt 10,15). Mojžiš teraz žiada Pána, aby verne pokračoval v dejinách vyvolenia
a spásy a odpustil svojmu ľudu. Orodovník Mojžiš nehľadá výhovorky pre hriech svojho
ľudu, nevypočítava zásluhy ani svojho ľudu, ani svoje, ale sa odvoláva na Božiu milosť:
na Boha slobodného, plného lásky, ktorý neprestáva hľadať toho, kto sa od neho vzdialil,
Boha, ktorý zostáva vždy verný sebe samému a ponúka hriešnikovi možnosť vrátiť sa
ku nemu a vďaka jeho odpusteniu sa stať spravodlivým a schopným vernosti. Mojžiš žiada
od Boha, aby sa ukázal silnejším od hriechu a smrti a svojou modlitbou podnieti Boha
k tomuto Božiemu zjaveniu. Prostredník života je solidárny so svojím ľudom; túži iba
po spáse, po ktorej túži aj samotný Boh, dokonca odmieta perspektívu stať sa novým
ľudom, ktorý by sa Bohu páčil. Veta, ktorou sa Boh ku nemu obrátil „z teba urobím
veľký národ“ nie je ani len vzatá do úvahy týmto Božím „priateľom“, ktorý je naopak
pripravený vziať na seba vinu svojho ľudu so všetkými jej dôsledkami. Keď sa po zničení
zlatého teľaťa vráti na vrch, aby opäť prosil o spásu pre Izrael, povie Pánovi: „A
teraz alebo im odpusť ich previnenie, alebo ak nie, vytri ma zo svojej knihy, ktorú
si napísal!“ (Ex 32,32). Modlitbou, túžiac po tom, po čom túži Boh, modliaci vstupuje
stále hlbšie do poznania Pána a jeho milosrdenstva a stáva sa schopným takej lásky,
ktorá vrcholí až v úplnom darovaní samého seba.
V postave Mojžiša – ktorý stojí
na vrchole hory tvárou v tvár Bohu, oroduje za svoj ľud a ponúka seba samého za obetu
slovami „vymaž ma zo svojej knihy“ – cirkevní otcovia videli predobraz Krista, ktorí
na vrchole kríža skutočne stojí pred Bohom, nielen ako priateľ ale ako Syn. A nielen
sa ponúka za obetu, ale svojím prebodnutým srdcom túto obetu vykonal, necháva sa „vymazať“.
Stáva sa – ako hovorí sv. Pavol – hriechom, berie na seba naše hriechy, aby nás zachránil;
jeho orodovanie nebolo iba solidaritou, ale identifikovaním sa s nami: nesie nás všetkých
vo svojom tele. Tak celá jeho existencia človeka a Boha – Syna je výkrikom k Božiemu
srdcu. Je odpustením, ale odpustením, ktoré pretvára a obnovuje.
Myslím, že
by sme sa mali zamyslieť nad touto skutočnosťou. Kristus stojí pred Božou tvárou a
modlí sa za mňa. Jeho modlitba na kríži je pre všetkých ľudí, je pre mňa: modlí sa
za mňa, trpel a trpí za mňa, identifikuje sa so mnou, berie si naše telo a ľudskú
dušu. Pozýva nás, aby sme vstúpili do tejto jeho identity, stali sa jedným telom a
jedným duchom s Ním, pretože z tej výšky kríža priniesol nie nové zákony napísané
na kamenných tabuliach, ale seba samého, jeho telo a jeho krv ako novú zmluvu. Tak
nás identifikuje s Ním, prijímame jeho krv a jeho telo. Pozýva nás vstúpiť do tejto
identifikácie, zjednotiť sa s Ním v našej túžbe stať sa jedným telom a duchom s Ním.
Modlime sa k Pánovi, aby nás táto identifikácia s Ním pretvorila, obnovila, pretože
odpustenie je obnova, je premena.
Chcem teda zakončiť túto katechézu slovami
apoštola Pavla kresťanom v Ríme: „Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje?
A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je
po pravici Boha prihovára sa za nás? Kto nás odlúči od Kristovej lásky? … ani smrť
ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá … ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť
odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim
8,33-35.38.39). Preložil: Ľubomír Rebek