Kardinál Jozef Tomko: O pápežstve a pápežoch

Príhovor kardinála Jozefa Tomka:
V súvislosti s blahorečením Jána Pavla II. sa vyskytli niektoré krajné hlasy. Niektorým ľuďom sa zdalo, že šesť rokov bolo pridlhé čakanie s blahorečením, ba že sa mohlo už prikročiť rovno k svätorečeniu. Niektoré média zas z opačnej strany vytýkali Jánovi Pavlovi II., že dosť rázne nezakročil proti určitým chybám, alebo že príliš dôveroval niektorým nehodným osobám v Cirkvi. Tie posledné námietky proti samému blahorečeniu prichádzajú zo známych i
neznámych ideologických a záujmových prameňov, zaujatých proti pápežstvu a proti pápežom. Je otázne, ktorý pápež sa pred tými médiami zachráni. V minulosti útoky išli až tak ďaleko, že predstavovali Rím ako „babylonskú prostitútku“ z Apokalypsy. Aj v našich ušiach ešte doznievajú falošné obžaloby, ktoré sme počuli za totality.

Aký je teda dnešný stav pápežstva v porovnaní s minulosťou?
Pápežstvo je ustanovizeň, ktorá trvá ako sama Cirkev dvetisíc rokov. Má teda svoju dlhú históriu. Tá bola rôznorodá, poznala svetlé i tmavé doby. Medzi pápežmi boli mnohí svätí, aj mnohí slabí a hriešni ľudia. Sám prvý pápež, apoštol Peter, zaprel Ježiša Krista, zakladateľa Cirkvi, ale napriek tomu sa po obrátení stal Skalou, jednotiacim viditeľným základom Cirkvi s úlohou posilňovať bratov vo viere.
Jeho nástupcovia dostávajú tú istú úlohu a posvätné poslanie, ktoré ich však neochraňuje pred pokušením a možnosťou hriechu a ľudskej slabosti. Ak chceme použiť svetské názvy, tak „úrad“ pápežov -rímskych biskupov prináša veľkú česť a hodnosť. Pre katolíkov je to plnoprávne priame „prvenstvo“, pre pravoslávnych a niektorých iných kresťanov je to aspoň čestné prvenstvo medzi všetkými biskupmi. Môže teda vzbudzovať čisto ľudské ambície po čomsi, čo menujeme „moc“, „honor“, „“sláva“, „úspech“. K tomu môžu pristúpiť vonkajšie záujmy, vplyvy, nevylučujúc ani násilie zo strany mocnárov, feudálov, veľmožov, politických a finančných skupín, ktoré pôsobia v tej dobe a neraz obmedzujú slobodu pri voľbe pápežov a pri spravovaní Cirkvi. K takej slobode má slúžiť aj nejaké územie, ktorým je pápežský štát. Pápežský štát však bol v histórii nielen oporou pre nezávislosť hlavy Cirkvi, ale aj pokušením pre tých, ktorí sa ho chceli zmocniť; bolo tiež treba ho vojensky brániť, hospodársky spravovať, organizovať v ňom verejný poriadok. Všetky tieto okolnosti boli zdrojom možných chýb. Božia Prozreteľnosť dobre spravila, keď ho nakoniec pomohla zmenšiť na terajšiu najnutnejšiu maličkú mieru, ktorá zaručuje pápežom slobodu konania.
Cirkevný historik Cézar Baronius označuje za „temné storočie“ v histórii pápežstva najmä obdobie konca prvého tisícročia od Jána VIII., nám známeho listom kráľovi Svätoplukovi, až po východný rozkol. Rímske biskupstvo sa stalo obeťou bojov panovačnej šľachty a rodín. Ako prvý zomrel násilnou smrťou Ján VIII. a za jeden a polstoročia sa na pápežskom stolci vymenilo 48 pápežov, z nich ôsmi prišli o život a niektorí panovali kratulinko, ako Teodor II. len 20 dní a pápež Roman v tom istom roku 897 len 4 mesiace. Nechcem spomínať iné temné obdobia z dejín Cirkvi a pápežstva.

Aký je však stav pápežstva a duchovná výška pápežov za posledných 150 rokov?
Za posledného poldruha storočia sa lepšie vyriešila otázka pápežského štátu. Roku 1870 talianske zjednocujúce sily obsadili celý pápežský štát,- ktorý vtedy siahal až ponad Bolognu,- aj samotný Rím. Pápeži sa stali dobrovoľnými zajatcami vo Vatikáne. Až roku 1929 Lateránska dohoda umožnila utvorenie terajšieho rozlohou maličkého, ale nezávislého vatikánskeho štátu a usporiadanie jeho vzťahov s Talianskom. To prinieslo aj slobodu pre pápežov. Medzitým hlavou Katolíckej Cirkvi boli osobnosti na veľkej duchovnej výške.
Za to obdobie jedného a pol storočia, ktoré sa ráta od Pia IX. až po dnes, sme mali celý rad význačných pápežov, vynikajúcich múdrosťou pri vedení Cirkvi a pri obhajobe náboženskej slobody veriacich. Vynikali však predovšetkým svätým životom. Medzi nimi bol kanonizovaný sv. Pius X. a už blahorečení: Pius IX., Ján XXIII. a Ján Pavol II, kým na ceste k oltáru sú: Pius XII., Pavol VI. a Ján Pavol I. Lev XIII. sa vyznačil nielen dlhým životom na pápežskom stolci, ale aj sociálnou encyklikou „Rerum novarum“ a pre nás pamätnou encyklikou „Grande munus“ o sv.Cyrilovi a Metodovi. Benedikt XV. mal krátky pontifikát, ale význačný pre snahy o mier počas prvej svetovej vojny. Pius XI. je známy sociálnou encyklikou „Quadragesimo anno“, ako aj vystúpením proti nacizmu a proti komunizmu.

Osobne som zažil v Ríme šesť pápežov, za ktorých a pod ktorými som vykonával svoju kňazskú službu. Pamätám sa, že po smrti každého pápeža sa hovorilo, že bude veľmi ťažko nahradiť takého velikána. Potom však prišiel ďalší pápež, ktorý vynikol iným spôsobom. Pius XII. z rímskeho šľachtického rodu Pacelli, bol vysokej štíhlej postavy, na pohľad prísny a zdanlivo chladný, ale veľmi milý v osobnom styku. Sám som videl vysoko postavených ľudí slziť od dojatia po audiencii s ním. Človek vysokej inteligencie, výbornej pamäti, veľkej výrečnosti, známy niekoľkými encyklikami ako aj hlbokými prejavmi, ktoré prednášal bez kúska papiera. Dramaturg Hochhut mu vo svojej literárnej dráme „Zástupca“ falošne pripísal divadelnú vinu, že sa verejne neohradil proti Hitlerovej protižidovskej politike. Túto obžalobu prijali niektoré kruhy ako skutočnú. Svätý Otec Benedikt XVI. uznal jeho heroické skutky, a to je dôležitý krok na ceste k blahorečeniu.- Pápež Ján XXIII., Angelo Roncalli, bol zvolený v staršom veku ako „prechodný“ pápež otcovského výzoru. Mal odvahu zvolať ekumenický koncil, ktorý viedol v prvej časti. Je blahoslavený a jeho telo odpočíva v bazilike sv. Petra.- Pavol VI., pápež Montini, vyrástol v rímskej kúrii a pôsobil tiež ako arcibiskup v Miláne. Jemnej, citlivej povahy, vysoko inteligentný, priviedol šťastlivo ku koncu Druhý vatikánsky koncil. Aj on má otvorený proces blahorečenia.- Ján Pavol I., pápež Luciani, pretrval na Petrovom stolci len tridsať dní. Aj on je na ceste k oltáru. -Po ňom prišiel poľský pápež Karol Wojtyla s menom Ján Pavol II. -a dnes je to nemecký teológ Jozef Ratzinger, pápež Benedikt XVI. O ich veľkosti hovoria už každodenné správy.

Treba nám ďakovať Bohu za takých pápežov, ktorí sú veľkým darom nielen pre Cirkev, ale aj pre celé ľudstvo.