Zamyslenie na 6. veľkonočnú nedeľu - „Cesta ku šťastiu“

Pripravil Mons. Vladimír Stahovec, rektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme:

„Mnohí ľudia chápu náboženstvo, konkrétne aj kresťanstvo, ako nejakú množinu úkonov, ktoré má človek vykonať na uspokojenie svojich duchovných potrieb a tiež preto, aby uspokojil Boha. Preto je potrebné dať pokrstiť dieťa; presvedčiť svojho teenagera, aby absolvoval strastiplnú prípravu na sviatosť birmovania; dať pochovať svojho blízkeho kresťanským pohrebom, lebo sa to tak patrí. Je to pomýlený spôsob ako žiť duchovný život a vzťah s Bohom. Prečo? Pretože byť kresťanom znamená na prvom mieste byť vo vzťahu so živým Bohom. Iste, liturgické slávenia a posvätné gestá majú v náboženskom živote kresťana dôležité miesto, no boli by len bezduchou vonkajšou exhibíciou, ak by človek predtým neprežil stretnutie a spoločenstvo so vzkrieseným a živým Ježišom Kristom.
V čom však spočíva stretnutie a spoločenstvo s Ježišom? Čo sa udeje v živote človeka, ktorý prežije skúsenosť so živou osobou Ježiša Krista? Tak ponajprv, vzťah medzi Ježišom a jeho učeníkom je vzťahom lásky. Mnohé príklady a situácie v evanjeliách nám to dokumentujú. Keď Ježiš hovorí o vzťahu medzi ním a jeho učeníkom, teda každým z nás, vyjadruje ho dynamikou vyjadrenou slovami evanjelia budúcej nedele: ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. (Jn 14,15) Z čoho potom logicky nasleduje: „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec" (Jn 14,21).
V priateľstve človeka a Ježiša ide teda o vzájomný vzťah lásky.
Jednou z charakteristických čŕt opravdivého vzťahu lásky a priateľstva je, že v ňom človek robí všetko pre to, aby urobil šťastným toho druhého.
V priateľstve s Kristom to znamená – podľa jeho slov a želania – že ten, kto chce byť jeho priateľom, ten zachováva jeho prikázania. Vtedy vzniká vzájomný vzťah lásky medzi Ježišom a jeho učeníkom, v ktorom zároveň človek nachádza svoju realizáciu a svoje šťastie. Ako je možné v dnešnom svete zachovávať jeho prikázania?
Predovšetkým v nás musí dozrieť vážne presvedčenie, že Ježišov zákon a jeho náuka nie je nijaké čudáctvo neprijateľné pre súčasného človeka. Musíme dospieť k presvedčeniu, že nikto na svete nepozná ľudské srdce tak dôkladne ako Ježiš a nikto na svete nevie lepšie ako On, čo robí ľudské srdce šťastným. Musíme ďalej v živote dôjsť k bodu, v ktorom pochopíme, že jeho prikázania človeka neobmedzujú, ale že naopak slúžia mu k tomu, aby človek žil v pokoji sám so sebou, so svojím svedomím, v pokoji so svojimi blížnymi a v pokoji so svojím Stvoriteľom.
Prameňom šťastia človeka totiž nie je bohatstvo a moc, kariéra a sláva, ale je ním jeho srdce naplnené Ježišovým pokojom. Prísť k srdcu vyrovnanému a naplnenému pokojom môžeme len vtedy, ak budeme zachovávať jeho prikázania.
Hovorí sa veľa o tzv. „laickej morálke“ založenej na svedomí človeka a na zákonoch štátu. Isteže, do nášho svedomia zasial Boh schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Na druhej strane však vieme, že ľudské svedomie môže byť aj zle vyformované, otupené, znecitlivené, pomýlené módnymi prúdmi. Koľkokrát len počujeme z úst ľudí argument na ospravedlnenie vlastného konania: veď všetci to tak robia! Pre nás však nie je dôležité čo a ako robia všetci. Kritériom nášho rozhodovania a nášho konania je Ježiš a jeho evanjelium.
Ako sa dopracovať k presvedčeniu, že ak chceme byť Ježišovými učeníkmi a chceme žiť šťastný život musíme dodržiavať Božie prikázania? Je to otázky viery. A viera nie je výsledkom nášho úsilia, ani nášho rozumového poznania. Je to dar, o ktorý s veľkou pokorou musíme prosiť Boha.“