Vysielanie pre gréckokatolíkov: Vysviacka nového apoštolského exarchu v Miškolci
Autorom príspevku
je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi: Radosť
a úspech ktorejkoľvek východnej cirkvi je príležitosťou k radosti aj pre ostatné sesterské
cirkvi. V týchto dňoch sa teda môžeme spoločne radovať s Gréckokatolíckou cirkvou
v Maďarsku, ktorá má od včerajška nového biskupa. 5. marca tohto roku Svätý Otec Benedikt
XVI. vymenoval za nového apoštolského exarchu miškolského exarchátu mnícha, pátra
Atanáza Orosza, ktorý bol v súčasnosti predstaveným propedeutického ročníka v centrálnom
budapeštianskom seminári. Otec Orosz pochádza z kňazskej rodiny, narodil sa 11. mája
1960 v Nyiregyháze, sídle maďarského gréckokatolíckeho biskupstva. Po štúdiách na
Panonhalmskom benediktínskom gymnáziu a na Budapeštianskej univerzite bol vysvätený
za kňaza 4. augusta 1985. Neskôr študoval v Ríme na Akadémii sv. Alfonza morálnu teológiu
a na Pápežskom východnom inštitúte liturgiu a ekumenizmus. Po návrate zo štúdií bol
niekoľko rokov prefektom a dva roky aj rektorom gréckokatolíckeho seminára v Nyíregyháze.
Túžba po mníšskom živote a po obnove východnej mníšskej tradície ho priviedla najprv
do belgického benediktínskeho kláštora v Chevetogne, kde prešiel osemročnou formáciou,
po ktorej spolu s terajším nyíregyházskym biskupom Filipom Kočišom založil mníšsku
komunitu v obci Damóc neďaleko hraníc so Slovenskom. Biskupská chirotonia Mons.
Orosza je pre nás príležitosťou, aby sme krátko predstavili aj situáciu maďarských
gréckokatolíkov. Ich história je totiž úzko spätá aj s našimi cirkevnými dejinami.
Pôvod dnešných maďarských gréckokatolíkov býva interpretovaný rôzne. Na jednej strane
nám história už od X. storočia podáva správy o kontaktoch maďarských kmeňov s Byzanciou,
v ktorej boli pokrstení aj viacerí kmeňoví vodcovia starých Maďarov. V nasledujúcich
storočiach, zvlášť za vládnutia arpádovskej dynastie, existovali časté politické i
rodinné kontakty tak s Byzanciou ako aj s Kyjevskou Rusou a aj vďaka tomu v ranostredovekom
Uhorsku prekvitali viaceré grécke kláštory a boli sem posielaní grécki putovní biskupi.
Od XV. storočia, v súvislosti s rastúcim tlakom Turkov na Balkán, sa do Uhorska presťahovali
početné skupiny Srbov; mnohí z nich sa usadili aj v Sabolčskej stolici. Do toho istého
priestoru sa neskôr sťahovali aj obyvatelia južných úbočí Karpát, Rusíni a aj Slováci,
a to najmä po vyhnaní Turkov z Uhorska. Títo veriaci patrili pod jurisdikciu mukačevského
gréckokatolíckeho biskupa. V období rekatolizácie sa vrátili do Katolíckej cirkvi
aj skupiny maďarsky hovoriacich veriacich, ktorí pri návrate do Katolíckej cirkvi
dali prednosť východnému obradu. Všetky tieto historické a etnické prúdy sa v priebehu
stáročí vo väčšinovom maďarskom jazykovom a kultúrnom prostredí postupne čoraz viac
udomácňovali, asimilovali a získavali vlastnú jazykovú i cirkevnú identitu.
Po
prijatí Užhorodskej cirkevnej únie v polovici XVII. storočia aj gréckokatolícki Maďari
znášali tie isté osudy ako ostatní veriaci mukačevského zjednoteného biskupstva. Okrem
pocitu menšiny, v rámci väčšinovej Rímskokatolíckej cirkvi, však boli menšinou aj
v rámci Gréckokatolíckej cirkvi, pretože väčšinu jej veriacich tvorili Slovania. Na
konci XVIII. storočia sa stretávame s prvými pokusmi preložiť Liturgiu sv. Jána Zlatoústeho
aj do maďarčiny. Od polovice XIX. storočia sa centrom maďarských gréckokatolíkov stalo
mestečko Hajdudorog; tu sa v roku 1868 zišiel aj kongres zástupcov 58 farností Muakčevskej
eparchie, v ktorých prevládal maďarský jazyk a ktoré si žiadali spojenie do jednej
eparchie, v ktorej by mohla byť maďarčina liturgickým jazykom. Tento proces pokračoval
vytvorením osobitného vikariátu v roku 1873 a vyvrcholil 8. júna 1912, kedy pápež
sv. Pius X. erigoval Hajdudorožskú eparchiu, do ktorej bolo začlenených 162 farností,
a to vydelením maďarských farností z Mukačevského, Prešovského, Fagarašského, Veľkovaradínskeho
a Gherlianskeho biskupstva.
Rozpad Rakúsko-Uhorska a zmeny hraníc po prvej
svetovej vojne boli dôvodom pre ďalšie zmeny cirkevno-právneho usporiadania. V rámci
nových hraníc hajdudorožská eparchia stratila 68 farností, ktoré sa ocitli mimo nových
maďarských hraníc, ale na území Maďarska sa zasa ocitlo 21 farností Prešovskej eparchie.
Pre tieto bol 4. júna 1924 vytvorený osobitný apoštolský exarchát. V tom čase boli
tieto farnosti považované za rusínske, respektíve slovenské, pretože sa v nich ako
cirkevný jazyk používal staroslovienčina, ale v priebehu ďalších desaťročí sa aj tu
prešlo na používanie maďarčiny ako liturgického i hovorového jazyka. 5. marca 2011
Svätý Otec Benedikt XVI. nanovo usporiadal hranice tohto exarchátu tým, že do neho
začlenil ďalších 29 farností, ktoré presunul spod jurisdikcie Hajdudorožskej eparchie.
Sídlom exarchátu sa stal Miskolc a jeho teritórium sa prakticky rozprestiera na území
dnešnej Boršodsko-Abaújsko-zemplínskej župy. Ako sekretár Kongregácie pre východné
cirkvi som bol pozvaný osobne udeliť biskupskú chirotoniu novému biskupovi, ďalšími
dvoma spolusvätiteľmi boli prešovský metropolita arcibiskup Ján Babjak a hajdudoržský
biskup Filip Kočiš. Na svätení sa zúčastnilo aj ďalších 24 biskupov byzantského i
latinského obradu z Maďarska, ale i z Ukrajiny, Srbska, Rumunska, Slovenska, Slovinska,
Chorvátska. Prítomní boli aj zástupcovia belgických benediktínov z kláštora v Chevetogne,
či z gréckeho kolégia v Ríme, kde svätenec býval počas štúdií. Slávnostnú kázeň predniesol
maďarský prímas, ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Erdó. Liturgiu na dvoch veľkoplošných
obrazovkách sledovali v priestoroch okolo chrámu aj mnohí veriaci, pretože samotný
chrám nemohol ani zďaleka pojať všetkých zúčastnených. Včerajšia liturgická slávnosť
vysviacky nového biskupa pre Miškolský apoštolský exarchát sa niesla v radostnom ovzduší
a prítomnosť biskupov susedných gréckokatolíckych eparchií bola znakom dobrých vzťahov,
ktoré panujú medzi týmito sesterskými cirkvami, ktoré vzišli zo spoločných koreňov
bývalej rozsiahlej Mukačevskej eparchie. Vedomie príslušnosti ku Gréckokatolíckej
cirkvi je takým silným identifikačným prvkom, ktorý odsúva do úzadia aj súčasné cirkevno-právne
usporiadanie do samostatných cirkví sui iuris a prekonáva aj jazykové a národnostné
bariéry. V dnešnom svete, ktorý je poznačený rozbrojmi, roztržkami a deleniami, je
to povzbudzujúce a radostné posolstvo, ktoré vychádza z našej kresťanskej identity,
a tá má ľudí spájať a nie rozdeľovať.