Zamyslenie na 2. veľkonočnú nedeľu

Príhovor otca Mareka Durláka, kňaza Prešovskej archieparchie, ktorý študuje na Pápežskom patristickom inštitúte Augustiniánum v Ríme:
Milí rozhlasoví poslucháči, bratia a sestry. Prežívame obdobie paschálnej radosti zo vzkriesenia nášho Pána. Túto atmosféru nám približujú aj čítania nasledujúcej nedele. Život prvých kresťanských komunít, ako nám to opisujú Skutky apoštolov, nám vyráža dych. „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu“ (Sk 2, 42-47). Mnohí, tak v minulosti ako aj dnes, si kládli otázku: Prečo dnes kresťanské komunity takto nežijú? Prečo dnes chýbajú znamenia a zázraky, ktoré sa diali rukami apoštolov, prečo sa dnes veriaci nezúčastňujú na lámaní chleba deň čo deň, ale iba občas, niektorí možno iba párkrát za život? Každá nová vec, či udalosť, prináša so sebou nadšenie, eúfóriu a entuziazmus. Po Pánovom nanebovstúpení a po zostúpení Ducha Svätého, objavili sa kresťanské komunity ako nové spoločenstvá s novým učením. Je prirodzené, že v nich bolo plno nadšenia, navyše sa v nich dialo aj nemálo zázrakov a bolo tiež mnoho chariziem. Lenže nadšenie, ktoré býva vždycky na začiatku, nie vždycky vytrvá až dokonca. Často vypŕcha veľmi rýchlo. Nesmieme sa klamať. Ešte za čias apoštolov sa objavili aj v kresťanských komunitách škriepky, nedorozumenia a sváry a apoštoli mali čo robiť, aby tieto prejavy ľudskej slabosti a pýchy odstránili.
Časom totiž zázraky prestali, aj charizmy a proroctvá sa vytratili. Ostala iba viera. Ale veď vlastne viera je tá, čo robí divy. Či nevravel Pán za svojho pozemského života toľkým uzdraveným: „Tvoja viera ťa uzdravila, choď v pokoji?“ Či nevravel: „Nech sa ti stane podľa tvojej viery?“ Preto aj apoštol Peter v druhom čítaní pripomína v liste: „Vás Božia moc vierou chráni pre spásu, ktorá je pripravená zjaviť sa v poslednom čase. Preto sa radujete, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus. Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery - spásu duší“ (1Pt 1,3-9). Veď keby sa pred našimi očami stále diali zázraky, a keby sme prekypovali charizmami, mohli by sme hovoriť o viere? Viera totiž, ako to čítame v liste Hebrejom, je základom toho, v čo dúfame a dôkazom toho, čo nevidíme. Preto sa aj Pán obracia k Tomášovi so slovami: „Ty si uveril preto, lebo si videl, ale blažení sú tí, čo nevideli a uverili“ (porov. Jn 20, 28). Sv. Ján Zlatoústy už v 4. storočí vysvetľuje, prečo dar jazykov, či iné charizmy prvých kresťanov viac nejestvujú. Vraví: „V prvotných časoch sa stávali kresťanmi ľudia, ktorí len nedávno opustili modly. Boli málo duchovní, nemali pojem o duchovných daroch, nevedeli, čo je to duchovná milosť, ktorá sa poznáva iba vierou. Tak napr. odpustenie hriechov je duchovný dar, neviditeľný, nemôžeme vidieť ľudským zrakom, ako sa odpúšťajú hriechy, lebo to duša sa očisťuje a ona je predsa neviditeľná. Schopnosť hovoriť cudzími jazykmi, hoci pochádza od toho istého Ducha, je však dar vnímateľný aj zmyslami. Ja však – pokračuje Zlatoústy – nepotrebujem takéto znamenia. Prečo? Lebo som sa aj bez znamení naučil veriť vo Vládcu. Neveriaci potrebuje dôkaz, lenže ja som veriaci, nepotrebujem dôkazy ani znamenia, a hoci nehovorím jazykmi, viem, že som očistený od hriechov.“
Ak veríme, že sme očistení od hriechov, je to preto, že veríme v nekonečné Božie Milosrdenstvo, ako to chcel zdôrazniť už zakrátko blahoslavený pápež Ján Pavol II., keď nasledujúcu nedeľu vyhlásil za nedeľu Božieho Milosrdenstva. Ak nebudeme hovoriť cudzími jazykmi, ak sa našimi rukami nebudú diať zázraky, ak nebudeme mať dar proroctiev, nič sme nestratili. Stále môžeme spievať so žalmistom s nadšeným srdcom: Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.