Komentár Mons. Mariána Gavendu: Načo Cirkev?

Pravidelný štvrtkový komentár s názvom „Načo Cirkev?“ pripravil Mons. Marián Gavenda:
Práve pri pohľade do dejín človek opakovane objavuje, že pod slnkom naozaj nie je nič nového. Známe veci však občas udalosti dajú do nových súvisov. Medzi témami, čo rezonovali za posledné dni, bolo blahorečenie Jána Pavla II., 61. výročie Šumanovej deklarácie a diskusie okolo bilbordu slovenských katolíkov k sčítaniu obyvateľov. Vyplavili zaujímavé paradoxy. Veľkolepá beatifikácia Karola Veľkého nás v kontexte európskeho diania vedie k otázke, čo si vlastne o Európe, Európskej únii v nej a o
jej poslaní tento pápež myslel.
Najucelenejší a oficiálny názor nájdeme v jeho posynodálnej exhortácii „Ecclesia in Europa“ – „Cirkev v Európe“. Sumarizuje v ňom a osvojuje si skúsenosti synody o tomto kontinente a cituje aj iné svoje vyjadrenia na túto tému. Väčšina dokumentu je venovaná konkrétnym formám života a pôsobenia Cirkvi. Diagnóza európskej situácie, ktorú prináša v úvode, sa po dvanástich rokoch zdá ešte aktuálnejšia. Za hlavnú črtu považuje pápež stratu nádeje, teda že „situácia sa vyznačuje závažnou neistotou na kultúrnej, antropologickej, mravnej a duchovno-náboženskej úrovni“. Dôvodom je „ustavičné pokušenie budovať si ľudské mesto (teda civilnú spoločnosť) bez Boha alebo proti nemu. Ak by sa tak dialo, skôr či neskôr by ľudské spolužitie utrpelo nenapraviteľnú porážku“. Je zaujímavé sledovať súvislosť medzi úsilím vytláčať Boha, najmä toho, ktorý v súčasnosti reálne žije a pôsobí v Cirkvi, zo života Európskej únie a rastúce otriasanie sa základných pilierov tohto spoločenstva. Ján Pavol II. vo svojej diagnóze pokračuje: „Mnohí ľudia sa zdajú dezorientovaní, neistí a bez nádeje, dokonca aj nemálo kresťanov sa nachádza v podobnom duševnom stave.“ V tomto oficiálnom dokumente a nie na základe osobných pocitov pápež hovorí, že na obzore európskeho kontinentu sa hrozivo vynárajú početné znepokojujúce znaky, že tu cítiť veľkú opotrebovanosť. Hovorí o
strate kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, takže mnohí Európania vzbudzujú dojem, akoby žili bez duchovného pozadia a ako dedičia, ktorí premrhali dedičstvo, prenesené cez dejiny. Sú tu pokusy (a všeobecne rozšírené názory a postoje potvrdzujú, že veľmi úspešné) „vytvárať obraz takej Európy, v ktorej sa s vylúčením jej náboženského dedičstva, a najmä jej hlboko kresťanskej duše, kladú základy práva národov, tvoriacich Európu bez toho, aby ich naštepili na kmeň, cez ktorý prúdi životodarná miazga kresťanstva“. Všeobecná skúsenosť dáva za pravdu aj pápežovmu konštatovaniu, „že sa vytvára dojem, akoby byť neveriacim bolo samozrejmé, zatiaľ čo viera potrebuje spoločenské legitimovanie, ktoré nie je ani samozrejmé, ani uprednostňované“. Obavy z budúcnosti podľa neho spôsobuje práve spomínaná strata pamäti, čím je „všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška vyblednutý a nejasný. Jestvuje skôr strach pred budúcnosťou, než jej očakávanie“. Prejavuje sa to vnútornou prázdnotou a stratou zmyslu života. Mladá generácia tak stráca schopnosť robiť základné životné rozhodnutia, čo má za následok úbytok duchovných povolaní v Cirkvi a manželstiev a rodín v spoločnosti, s vážnymi morálnymi i ekonomickými dôsledkami pre celú spoločnosť, ktorá sa tak dostáva do slepej uličky.
Ďalším dôvodom straty nádeje podľa Jána Pavla II. spočíva v snahe presadiť antropológiu bez Boha a bez Krista. Človek sa tak pokladá za „absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha ale Boh stvoril človeka. Zabúdanie na Boha priviedlo k úpadku človeka“. Pápež a nie „euroskeptici“ a iní upodozrievavci hovorí, že tu prebiehajú „pokusy predstavovať európsku kultúru bez prínosu kresťanstva, ktoré tak výrazne poznačilo jej historické rozšírenie“. Vzniká tak nová kultúra, tvorená najmä médiami, ktorá je súčasne zároveň v protiklade s evanjeliom, ako aj v protiklade s ľudskou dôstojnosťou. Kde sa stráca pravda o človeku, šíri sa morálny a právny relativizmus, ktorý nadobúda, ako hovorí pápež „hrozivé formy, ktoré možno označiť ako kultúra smrti“. Úplné zameranie na pozemský život, snaha nasýtiť smäd po šťastí technickými novinkami, hedonistickým obžerstvom a iluzórnymi pocitmi šťastia umelo vyvolávanými rôznymi formami drog vyvolávajú v človeku ešte väčšiu prázdnotu – a dodajme, že si ju ešte aj sám draho platí. To sa prejavuje vzrastajúcim počtom depresií ale aj agresivity a násilia.
Celé toto temné pozadie je však pre pápeža len veľkým volaním po svetle nádeje. „Cirkev darovala Európe najvzácnejší dar, aký mohla dať: vieru v Ježiša Krista, prameň nádeje, ktorý nemôže sklamať“ a preto je podľa Jána Pavla II. aj do budúcnosti „prameňom nádeje pre Európu a pre celý svet Kristus, a „Cirkev je riečiskom, cez ktoré tečie a rozlieva sa prúd milostí z prerazeného Spasiteľovho srdca“. Len v Kristovi „nachádza ľudstvo, dejiny i vesmír svoj konečný zmysel a úplnú realizáciu“. Obsah ďalších kapitol spomínanej exhortácie o Cirkvi v Európe podrobne rozvíja, ako môže Cirkev a veriaci prispieť k oživeniu a záchrane základných životných funkcií európskej pospolitosti. Záver a teda testament nového blahoslaveného je optimistický, radikálny a jasný: „Európa potrebuje pri uvedomení si svojho duchovného dedičstva nový kvalitatívny skok. Tento impulz môže dostať iba z obnoveného načúvania evanjeliu. Cirkev pred očami dnešnej Európy opakuje: „Európa tretieho tisícročia, nech ti neovisnú ruky (Sof 3, 16); nestrácaj odvahu, neprispôsobuj sa takému mysleniu a takému spôsobu života, ktoré nemajú budúcnosť, lebo sa neopierajú o neotrasiteľnú istotu Božieho slova“. „Vráť sa sama k sebe! Buď sama sebou! Znova objav svoj pôvod. Oživ svoje korene! Neboj sa, evanjelium nie je proti tebe, ale na tvojej strane. Buď si istá! Evanjelium nádeje nemôže sklamať!“.
Milí poslucháči, dvanásť rokov od napísania týchto slov im dalo tak často za pravdu, že už ich nemožno nevnímať ako veľké proroctvo. Proroctvo nie v duchu predpovedania tragédií, ale otvárania očí a odhaľovania ich príčin. No je to najmä návod ako im predísť. Ak miesto nadšených osláv počúvame argumenty, že Európska únia dosiahla svoje „historické dno“, je to len potvrdenie, že pápežovo „buď - alebo“ sa napĺňa. Buď budú mať v Európskej únii prioritu duchovné a kultúrne hodnoty – ako to Jána Pavol II. veľa krát povedal - a stane sa požehnaním, alebo bude sledovať iba ekonomické záujmy a prinesie skazu. Väčšina akokoľvek ladených médií svojim spravodajstvom chtiac-nechtiac volá: pápež má pravdu! Nepriamo odpovedá aj na súčasnú slovenskú polemiku „načo Cirkev“. Na to, aby človek zostal človekom a Európa Európou.