Generálna audiencia Benedikta XVI.: Modlitba a zmysel pre náboženstvo vždy patrili k človeku

Vatikán (11. mája, RV) - Generálna audiencia sa dnes, za pekného slnečného počasia konala na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec svojím dnešným príhovorom pokračoval v novej sérii katechéz, ktorú začal minulý týždeň. Naposledy sa venoval na téme Modliť sa znamená hovoriť s Bohom a dnes sa zaoberal otázkou, ako modlitba a zmysel pre náboženstvo vždy patrili k človeku a ako boli s ním spojené počas celej jeho histórie.

Drahí bratia a sestry,

dnes by som chel pokračovať v zamyslení nad tým ako modlitba a zmysel pre náboženstvo vždy patrili k človeku a sprevádzali ho počas celej histórie. Žijeme v časoch poznačených znameniami sekularizmu. Zdá sa, že Boh sa akoby stratil z pohľadu mnohých ľudí: stal sa pre nich skutočnosťou, voči ktorej zostávajú indiferentní. Zároveň však vidíme mnohé znamenia, ktoré svedčia o znovuzrodení zmyslu pre náboženstvo, znovuobjavení toho ako je Boh dôležitý pre život človeka, opätovnom nájdení túžby po duchovnosti, po prekonaní čisto horizontálneho a materiálneho pohľadu na ľudský život. Pozerajúc do nedávnej minulosti vidíme, že sa nenaplnili predpovede tých, čo v čase Osvietenstva prorokovali koniec náboženstiev a oslavovali rozum oddelený od viery, rozum, ktorý mal rozohnať tmy náboženských dogiem a rozložiť “svet svätosti”, navrátiac človeku jeho autonómiu, dôstojnosť a slobodu od Boha. Skúsenosť minulého storočia poznačená dvomi tragickými svetovými vojnami spochybnila pokrok, ktorý autonómia ľudského rozumu bez Boha mala garantovať.
Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí: “Stvorením Boh povoláva každé bytie z ničoty k jestvovaniu. Aj po tom, čo človek hriechom stratil podobnosť s Bohom, zostáva „na obraz“ svojho Stvoriteľa. Zachováva si túžbu po tom, ktorý ho volá k jestvovaniu. Všetky náboženstvá svedčia o tomto bytostnom hľadaní človeka” (č. 2566). Mohli by sme povedať – ako som už naznačil v predchádzajúcej katechéze – že od najstarších čias až po našu súčasnosť neexistovala žiadna veľká civilizácia bez náboženstva. Človek je zo svojej prirodzenosti nábožný, je homo religiosus tak ako je homo sapiens a homo faber: “túžba po Bohu, hovorí znovu katechizmus, je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha” (č. 27). Obraz Stvoriteľa je vtlačený do jeho podstaty, a preto pociťuje potrebu hľadať svetlo, aby našiel odpoveď na otázky, ktoré sa týkajú hlbokého zmyslu existencie – odpoveď, ktorú nemôže nájsť sám v sebe, ani v pokroku alebo v empirickej vede. Homo religiosus nepatrí len do starovekého sveta, je súčasťou celej histórie ľudstve. Práve vďaka tomu úrodná pôda ľudskej skúsenosti dala vyrásť rozličným formám náboženstva, ktoré sa pokúšajú dať odpoveď na túžbu človeka po šťastí, na potrebu vykúpenia a hľadanie zmyslu.
Človek digitálnej éry rovnako ako človek, ktorý žil v jaskyni, hľadá v náboženskej skúsenosti prostriedok prekonania svojej ohraničenosti a získania väčšej stability pre svoj neistý pozemský život. Okrem toho, život bez horizontu večnosti postráda naplnenie a aj šťastie, po ktorom všetci túžime, a ktoré je spontánne orientované do budúcnosti, do zajtrajška, ktorý má ešte len prísť. Druhý Vatikánsky koncil to zhrnul v deklarácii Nostra Aetate: “Ľudia čakajú od rozličných náboženstiev odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré tak ako kedysi i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: kto je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť ozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a posmrtnej odplaty a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie – aký je náš pôvod a kam spejeme” (č. 1). Človek vie, že sám nedokáže odpovedať na svoju hlbokú túžbu po poznaní. Keď sa pokúša nahovárať si, že nikoho nepotrebuje, zisťuje, že sám sebe nestačí. Potrebuje sa otvoriť pre druhého, pre niečo alebo pre niekoho, kto mu dokáže darovať to, čo mu chýba: musí vyjsť sám zo seba v ústrety Tomu, ktorý dokáže naplniť šírku a hĺbku jeho túžby.
Človek v sebe nesie zmysel pre nekonečno, nostalgiu večnosti, hľadanie krásy, potrebu lásky a tiež túžbu po svetle a pravde, ktorá ho dvíha k Absolútnu. Človek má v sebe túžbu po Bohu. A vie akým spôsobom sa môže obrátiť na Boha: vie, že sa k nemu môže modliť. Svätý Tomáš Akvinský, jeden z najväčších teológov v dejinách, definuje modlitbu ako “vyjadrenie túžby, ktorú má človek po Bohu”. Táto príťažlivosť k Bohu, ktorú On sám vložil do človeka, je dušou modlitby, ktorá na seba berie rozličné formy a spôsoby podľa historického obdobia, a konkrétneho okamihu, milosti, ba aj hriešnosti, v ktorej sa daný človek modlí. Dejiny ľudstva priniesli rôzne formy modlitieb, lebo človek rozvinul rozličné spôsoby otvorenia sa pre Boha a pre svet, ktorý ho presahuje: modlitbu teda nachádzame vo všetkých náboženstvách a kultúrach.
Drahí bratia a sestry, ako sme videli minulú stredu, modlitba nie je viazaná iba na osobitné okolnosti, ale nachádza sa v srdci každého človeka, v srdci každej civilizácie. Samozrejme, keď hovoríme o modlitbe ako o skúsenosti človeka v zmysle homo orans, netreba zabudnúť na to, že modlitba je vnútorným postojom viac než množinou formúl a zvykov, spôsobom bytia pred Bohom skôr než uskutočňovaním kultu a vyslovovaním slov. Modlitba má svoje centrum a svoje korene v najväčšej hĺbke ľudskej osoby. Práve preto nie je ľahko vysvetliteľná a môže sa stať objektom nepochopení a mystifikácií. V tomto zmysle môžme chápať aj vyjadrenie modliť sa je ťažké. Modlitba je skutočne exkluzívnym miestom darovania, túžby po Neviditeľnom, Neočakávanom a Nevysloviteľnom. Skúsenosť modlitby je preto pre mnohých výzvou, milosťou, ktorú si treba vyprosiť, darom Toho, na ktorého sa obraciame.
V každom období dejín človek v modlitbe premýšľa nad vlastnou situáciou pred Bohom – vychádzajúc od Boha a so zameraním na neho. Uvedomuje si, že je stvorením, ktoré potrebuje pomoc. Nie je schopný sám v sebe dosiahnuť zavŕšenie svojej existencie a svojich túžob. Filozof Ludwig Wittgenstein pripomína, že “modliť sa znamená cítiť, že zmysel sveta je mimo svet”. V dynamike tohto vzťahu s Tým, ktorý dáva zmysel existencii, s Bohom, modlitba nachádza jedno zo svojich typických vyjadrení v geste pokľaknutia.
Je to gesto, ktoré v sebe nesie radikálnu rozporuplnosť. Môžem byť donútený kľaknúť si kvôli biede či otroctvu, ale môžem pokľaknúť aj spontánne, aby som tak vyjadril svoju ohraničenosť, a teda potrebu Druhého. Jemu chcem povedať, že som slabý, núdzny, “hriešnik”. V skúsenosti modlitby človek vyjadruje celé uvedomenie si seba samého – všetko, čo dokáže pochopiť z vlastnej existencie – a zároveň sa celý obracia k Bytiu, pred ktorým stojí: obracia vlastnú dušu k Tajomstvu, od ktorého očakáva naplnenie najhlbších túžob a pomoc na prekonanie biedy vlastného života. V tomto pohľade na Druhého, v tomto obrátení sa k “Tomu, čo človeka presahuje”, spočíva podstata modlitby ako skúsenosti s tým, čo presahuje vnímateľný, materiálny svet. Ľudské hľadanie napokon nachádza svoje naplnenie jedine v Bohu. Modlitba, ktorá je otvorením sa pre pozdvihnutie srdca k Bohu, sa tak stáva osobným vzťahom s Ním. A aj keď človek zabudne na svojho Stvoriteľa, živý a pravý Boh nikdy neprestane povolávať človeka k tajomnému stretnutiu v modlitbe. Ako hovorí Katechizmus: “Tento krok lásky verného Boha je v modlitbe vždy prvý, krok človeka je vždy odpoveďou. Postupne ako sa Boh zjavuje a zjavuje človeka jemu samému, modlitba sa javí ako vzájomné volanie, ako dráma zmluvy. Táto dráma prostredníctvom slov a skutkov angažuje srdce. Odhaľuje sa v priebehu celých dejín spásy” (č. 2567).
Drahí bratia a sestry, učme sa tráviť viac času pred Bohom, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi. Učme sa v tichu, vo svojom vnútri rozpoznávať jeho hlas, ktorý nás volá a vedie k hĺbkam nášho bytia, k zdroju života, k prameňu spásy, aby sme tak prekonali ohraničenie vlastného života a otvorili sa pre Božiu veľkosť, pre vzťah s Ním, ktorý je Nekonečná Láska. Ďakujem.

Preložil Martin Kramara