Zamyslenie Ivany Mochorovskej pre chorých: Pokoj vám!

Drahý brat sestra! Vítam ťa na vlnách rozhlasu v tomto Veľkonočnom období. Dnes by som sa spolu s tebou chcela zamyslieť nad veľmi dôležitým posolstvom týchto dní. Tým posolstvom je posolstvo pokoja, pretože Kristus sám je Pokoj. Evanjeliá Veľkonočného obdobia upriamujú pozornosť poslucháčov na niekoľko skutočností. Tou prvou je púť, alebo beh k hrobu, v ktorom leží Kristus. Potom nasleduje problematika pochybností, alebo nevery, veľmi často spojená so slzami a smútkom. V konečnom dôsledku je tu viera v zmŕtvychvstalého Krista, ktorý stojí za plačúcimi a pochybujúcimi s veľmi silným a stále živým posolstvom Pokoj Vám, nebojte sa!
Pristavme sa pri Márii Magdaléne... Ona je tou ženou, ktorá beží k hrobu. Nachádza ho prázdny. Možno pre slzy ani nevníma dvoch anjelov, ktorí sedia v hrobe... Veď predsa tam, kde všetko skončilo už niet anjelov, ktorí sú poslami dobrej zvesti. V tomto prípade správy o tom, že Kristus žije... Slzy Márie Magdalény sú neraz aj našimi slzami, pre ktoré nedovidíme ďalej... Je to plač, pre ktorý Márii Magdaléne nevidíme do tváre. Možno ma pri prežívaní bolesti tvár v dlaniach... Nechce byť vnímaná, nechce vnímať. Vo svojej hlave má len jedno jediné... Odniesli môjho Pána a nevieme, kam ho položili. Ak je našim pokrmom plač, potom nevieme nič.
Spomínané Veľkonočné posolstvo je však o Pokoji. O pokoji, ktorým je Kristus. Tak ako stojí za chrbtom Márie Magdalény, stojí aj za chrbtom každého jedného z nás! Na rozdiel od Márie Magdalény je Kristus Ten, ktorý neplače... Jeho tvár je pokojná a jednoznačne čitateľná nielen pre Máriu Magdalénu. Kristus nie je zdrvený plačom a zármutkom. Je vzpriamený v bielom rúchu, čo automaticky vzbudzuje autoritu učiteľa a Pána. On posol Pokoja, ktorý je sám Pokoj s plnou vážnosťou zveruje Márii Magdaléne poslanie. „Už ma nedrž, ale choď a povedz, že som vstal...!“ Takto reaguje učiteľ- Kristus, ktorému nejde o seba, ale o celé ľudstvo! Kristus nemyslí na seba, ten v plnej miere zabudol na seba v okamihu, keď obetoval seba samého v poslušnosti Otcovej vôli.
Choď a povedz! Toto jednoznačné poslanie zahŕňa v sebe úlohu svedka. V úvode tohto zamyslenia sme vnímali skutočnosť, že Mária Magdaléna sa síce nahla do hrobu, ale

v podstate nevidela pre slzy... Aj keď anjeli hovorili za všetko, ju predsa prerástla bezradnosť. Možno povedať, že boli to jej slzy, ktorými držala Ježiša, akoby vo svojej moci. V postoji Márie Magdalény je vyjadrená modelová situácia každého jedného z nás...
Bežíme k hrobu niekoho, koho sme milovali a zrazu tu nie je. Dostaví sa pustota, prázdnota, bezradnosť a plač. Pre plač sme nečitateľní... Nevidieť nám do tváre, strácame vlastnú identitu. Pri tom stačí tak málo, obzrieť sa za seba. Za nami stojí vzpriamený Kristus s pokojnou tvárou. Zveruje nám poslanie. Ide o poslanie, ktoré sa bytostne dotýka komunikácie. „Choď a povedz!“ Teda staň sa svedkom. Svedkom toho, že žijem a som stále s Vami s posolstvom pokoja. Svedkom môžeme byť za predpokladu, že zažijeme stretnutie so živým Kristom. Stretnutie z tváre do tváre. Naša tvár ale musí byť bez sĺz, aby sme nikoho nedržali vo svojej moci, ale aby sme s Kristom kráčali k dokonalej slobode. Pokúsme sa o to.