Zamyslenie na 3. veľkonočnú nedeľu

Zamyslenie pripravil František Knapík, kňaz Spišskej diecézy, ktorý študuje katechetiku na Pápežskej saleziánskej univerzite v Ríme.„Prvé rozčarovanie prišlo niekoľko mesiacov po svadbe, keď som zistila, že som sa v mojom partnerovi sklamala. Pred tým som to ešte nechápala a myslela si, že každý človek sa môže zmeniť. Avšak dnes viem, že moje očakávania ostali nenaplnené. Predstavy o krásnej spoločnej budúcnosti sa definitívne rozplynuli. Bolo to mylné rozhodnutie, zlá voľba, ktorá má stála veľa energie a času. Som veľmi sklamaná, ťažko mi je na to myslieť a neviem, čo mám robiť“, týmito slovami opisuje svoju situáciu jedná mladá žena, ktorá prosí o pomoc odborníka.

Život prináša rôzne situácie, v ktorých sa človek ocitá v kríze a kedy nevie ako ďalej. A nemusí ísť len o sklamania v láske, ale často sa jedná o konfrontáciu s novou realitou, ktorú si človek predstavoval trochu ináč, o vytriezvenie z predstáv, či ideálov o druhých, o svete, o Cirkvi, ako aj o Bohu. Vtedy sa často – ako prvé riešenie danej situácie – ponúka možnosť úteku. Namiesto hlbšieho uvažovania a hľadania konkrétnych príčin sklamania sa človek radšej rozhodne pre zdanlivo ľahšiu cestu – pre odchod. Ak sa veci majú takto, ak sa druhý ku mne takto správa, ja teda končím, odchádzam, rozvádzam sa, vystupujem, utekám preč.

Evanjelium 3. veľkonočnej nedele nám ponúka príbeh emauzských učeníkov. Hoci je krátko po Ježišovom zmŕtvychvstaní, vnútorné rozpoloženie učeníkov tomu vôbec nenasvedčuje. Naopak, sú plní smútku a sklamania. Ich predstavy o Mesiášovi ostali nenaplnené. A to, že patrili k Ježišovým učeníkom, ešte viac prehlbuje ich bolesť. Ježiš, ktorý im toľko toho sľuboval a ktorému do poslednej chvíle verili, ich sklamal, ako už mnohí pred ním. Neostáva teda nič iné, ako zanechať svojich kolegov a čím skôr sa vrátiť do svojho bežného života a zabudnúť na nepríjemný zážitok v Jeruzaleme.

Avšak počas ich putovania do Emauz sa predsa udeje niečo prekvapujúce. Vzkriesený zmŕtvychvstalý Ježiš neostáva v oblakoch pri oslave svojho víťazstva nad smrťou, ale približuje sa k učeníkom. Prichádza k človeku, ktorý sa nachádza v bezradnej situácii smútku a sklamania. Ježiš tu ponúka nádherný príklad, ako prebudiť sklamané srdce opäť k životu. Používa pedagogiku, ktorá priniesla zmenu postoja u apoštolov.

Otázke – „O čom sa to cestou zhovárate?“ – predchádzalo empatické priblíženie a počúvanie. Učeníci, keď vycítili skutočný záujem, začali rozprávať, vyjadrovať svoje emócie a ich domnelé príčiny. Ježiš im ešte nezjavuje svoju identitu, ostáva pre nich naďalej cudzincom. Odhalenie Kristovej totožnosti hneď na začiatku, by mohlo byt totiž pre učeníkov nielen šokujúce, ale aj zahanbujúce a ich rozpaky z vlastného zlyhania by sa len ešte viac prehĺbili. Ježiš ich však vedie k uvažovaniu nad Písmom, k tomu, ako v ňom hľadať súvislosti a odpovede na problémy, ktoré momentálne prežívajú. Museli sa s neznámym mužom veľmi dobre cítiť, keď ho prosili: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“ Pretože nik by nevyhľadával prítomnosť človeka, z ktorého má strach alebo z ktorého je cítiť dôležitosť, či nadradenosť. Ježiš prijal ich pozvanie na večeru, pri ktorej sa, počas lámania chleba, necháva spoznať.

Eucharistia sa stáva vrcholom stretnutia a poznania Krista. Vzkriesený Ježiš im nielen pomôže pochopiť minulosť vo svetle ich novej skúsenosti s ním, ale zároveň im ukazuje aj novú budúcnosť ich apoštolského poslania. Až teraz sú apoštoli schopní vrátiť sa do Jeruzalema, aby sa tam o svoj príbeh podelili s inými.

Aj naše životné osudy, milí poslucháči, môžu byť podobné príbehu emauzských učeníkov. Aj my môžeme zažiť rôzne životné sklamania, mať očakávania a predstavy, ktoré sa nám zrútia. Avšak nikdy v týchto chvíľach nezabudnime na Krista. On stále kráča s nami. Chce byť naším spoločníkom aj na cestách, ktoré vedú preč od Jeruzalema, teda preč od spoločenstva s ním. Ak ho však skúsime pozvať do svojho života, vnesie nám svetlo do našich problémov a ukáže horizont, ktorý zmení smerovanie celého nášho života.