Generálna audiencia Benedikta XVI.: Modliť sa znamená hovoriť s Bohom
Vatikán (4. mája, RV) – Generálna audiencia sa dnes konala na Námestí sv. Petra
vo Vatikáne. Svätý Otec svojou dnešnou katechézou – na tému Modliť sa znamená hovoriť
s Bohom – otvoril nový cyklus katechéz. Povedal:
Drahí bratia a sestry! Dnes
by som chcel začať novú sériu katechéz – po katechézach o cirkevných otcoch, veľkých
teológoch stredoveku, o veľkých svätých ženách – rozhodol som sa vybrať tému, ktorá
je blízka nám všetkým: téma modlitby a obzvlášť kresťanskej modlitby, teda modlitby,
ktorú nás naučil Ježiš a ktorú nás ďalej učí Cirkev. Je to práve v Ježišovi, v ktorom
sa človek stáva schopným priblížiť sa k Bohu s hĺbkou a intímnosťou akú vidieť vo
vzťahu otcovstva respektíve synovstva. Spolu s prvými učeníkmi sa obraciame s pokornou
dôverou k nášmu majstrovi a prosíme ho: „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1).
V
nasledujúcich katechézach opierajúc sa o Sväté písmo, veľkú tradíciu cirkevných otcov,
majstrov spirituality a liturgie sa chceme naučiť ešte intenzívnejšie prežívať náš
vzťah s Pánom, takmer ako akúsi „školu modlitby“. Veľmi dobre vieme, že modlitbu nesmieme
brať ľahkovážne, je potrebné naučiť sa modliť a neustále nanovo sa učiť tomuto umeniu.
Aj tí, čo sú už veľmi pokročilí v duchovnom živote, stále pociťujú potrebu vložiť
sa do Ježišovej školy, aby sa naučili modliť ešte lepšie. Naučme sa prvú lekciu od
Pána skrze jeho príklad. Evanjeliá nám opisujú Ježiša v intímnom a neustálom dialógu
s Otcom: je to hlboké spoločenstvo toho, ktorý prišiel na svet nie preto, aby plnil
svoju vôľu, ale vôľu Otca, ktorý ho poslal, aby spasil človeka. V tejto prvej katechéze,
by som na úvod chcel ponúknuť niekoľko príkladov modlitby prítomnej v rôznych starých
kultúrach, aby sme mohli vidieť, ako sa prakticky tieto všetky neustále a všade obracali
k Bohu.
Začnem s príkladom zo starovekého Egypta. Istý slepec žiadajúc svoje
božstvá, aby mu vrátili zrak, dosvedčuje niečo univerzálne ľudské – je to čistá a
jednoduchá prosba zo strany toho, kto trpí: „Moje srdce ťa túži vidieť... ty, ktorý
si mi dal vidieť iba temnotu, stvor svetlo pre mňa. Aby som ťa videl! Nakloň ku mne
svoju milovanú tvár“ (A. Barucq – F. Daumas, Hymnes et prières de l’Egypte ancienne,
Paris 1980, trad. it. in Preghiere dell’umanità, Brescia 1993, p. 30).
Aby som ťa videl; tu bola podstata modlitby!
V náboženstvách Mezopotámie dominovali
pocity viny – záhadné a paralyzujúce, avšak nie bez nádeje po vykúpení a oslobodení
zo strany Boha. Môžeme tak oceniť túto modlitbu veriaceho týchto antických kultov:
„Ó, Bože, ktorý si zhovievavý aj s najťažšími vinami, odpusť môj hriech... pozri,
Pane, na tvojho biedneho služobníka a vdýchni svojím vánkom na neho: bez otáľania
mu odpusti. Zjemni tvoj prísny trest, osloboď ma, daj, aby som opäť dýchal, zlom moje
okovy, rozviaž moju slučku“ (M.-J. Seux, Hymnes et prières aux Dieux de Babylone et
d’Assyrie, Paris 1976, trad. it. in Preghiere dell’umanità, op. cit., p. 37). Toto
sú vyjadrenia, ktoré ukazujú, že človek vo svojom hľadaní Boha predvídal – hoci nejasne
– aj aspekt milosrdenstva a Božej dobroty. Vo vnútri pohanského náboženstva antického
Grécka nastáva významná evolúcia: modlitby – hoci i ďalej sa v nich objavujú prosby
o Božiu pomoc a o získanie nebeských milostí vo všetkých okolnostiach každodenného
života, i k nadobudnutiu materiálnych dobier – postupne sa objavujú aj nezištné prosby,
ktoré umožňujú veriacemu prehĺbiť svoj vzťah s Bohom a stať sa lepším. Napríklad veľký
filozof Platón zachytáva modlitbu svojho majstra Sokrata, ktorý je oprávnene považovaný
za jedného zo zakladateľov západného myslenia: „Urob, aby som bol krásny v mojom vnútri.
Aby som považoval za bohatého toho, kto je múdry a kto vlastní iba toľko peňazí, koľko
si berie mudrc, nežiadam viac“ (Opere I. Fedro 279c, trad. it. P. Pucci, Bari
1966). Chcel by byť predovšetkým krásny a múdry vo vnútri a nie materiálne bohatý.
V
mimoriadnych umeleckých dielach literatúry všetkých čias, ktorými sú grécke tragédie
a ktoré sú ešte i dnes – po 25. storočiach čítané, meditované a dôležité – sú obsiahnuté
modlitby, ktoré vyjadrujú túžbu poznať Boha a adorovať jeho majestát. V jednej z nich
sa hovorí: „Ó, nositeľ zeme, ktorý nad zemou máš sídlo, nech si ktokoľvek, ty záhadný,
Zeus, či už nutnosť prírody alebo myšlienka smrteľníkov, teba vzývam: aby si ty tichými
cestami kráčajúc riadil všetko ľudské podľa spravodlivosti.“ (Euripide, Troiane, 884-886,
trad. it. G. Mancini, in Preghiere dell’umanità, op. cit., p. 54). Boh zostáva trochu
zahalený tajomstvom, ale i napriek tomu človek poznáva tohto neznámeho Boha a modlí
sa k tomu, ktorý riadi udalosti na zemi.
Aj u Rimanov, ktorí vytvorili veľkú
ríšu – v ktorej vznikli a vo veľkej miere sa rozšírili počiatky kresťanstva, v modlitbe,
i keď bola spojená s utilitaristickou koncepciou a v podstate viazaná s požiadavkou
božej ochrany občianskej spoločnosti – sa niekedy objavuje obdivuhodné úsilie osobnej
zbožnosti, ktorá sa transformuje na prejavy chvály a vďaky. Toto je svedectvo Apuleia,
autora z Afriky – vtedajšej provincie Rímskej ríše – v 2. storočí po Kristovi. Vo
svojich spisoch vyjadruje nespokojnosť s vtedajším tradičným náboženstvom a túžbu
po autentickejšom vzťahu s Bohom. Vo svojom majstrovskom diele s názvom Le metamorfosi,
sa – ako veriaci – obracia na ženské božstvo týmito slovami: „Ty ktorá si svätá,
ty si v každom čase záchrankyňou ľudského pokolenia, ty vo svojej veľkodušnosti buď
stále na pomoci smrteľníkom, prejav svoju sladkú náklonnosť chudobným v ich námahách,
ktorú len matka môže mať. Ani deň, ani noc, ani žiadna chvíľa – ako krátka by bola
– neprejde bez toho, aby si ju ty nezahrnula svojimi dobrodeniami“ (Apuleio di Madaura,
Metamorfosi IX, 25, trad. it. C. Annaratone, in Preghiere dell’umanità,
op. cit., p. 79).
V tom istom období, cisár Marcus Aurelius – ktorý
bol tiež filozofom zamýšľajúcim sa nad ľudstvom – zdôrazňuje potrebu modlitby pre
vytvorenie plodnej spolupráce medzi božou a ľudskou činnosťou. Vo svojich Hovoroch
k sebe samému píše: „Kto ti povedal, že bohovia nám nie sú nápomocní i v tom,
čo závisí od nás? Začni ich prosiť a uvidíš“ (Dictionnaire de Spiritualitè
XII/2, col. 2213). Táto rada cisára – filozofa bola skutočne praktizovaná už mnohými
generáciami ľudí pred Kristom, čo je dôkazom toho, že život človeka bez modlitby –
ktorá otvára našu existenciu pre tajomstvo Boha – sa stáva nezmyselným. V každej
modlitbe je skutočne vyjadrená pravda o ľudskej bytosti, ktorá na jednej strane zažíva
krehkosť a chudobu, a preto žiada nebo o pomoc a na druhej strane má pozoruhodnú dôstojnosť,
pretože v príprave na prijatie božského Zjavenia sa objavuje schopnosť vstúpiť do
spoločenstva s Bohom.
Drahí priatelia, v týchto príkladoch modlitby z rôznych
období a civilizácií vychádza na povrch uvedomenie si, že ľudská bytosť – ako stvorenie
– je závislá od Iného, ktorý je nad ním a je zdrojom každého dobra. Človek všetkých
čias sa modlí, pretože nemôže robiť iné ako pýtať sa, aký je zmysel jeho existencie,
ktorá zostáva nejasná a bezútešná, ak nie je prepojená s mystériom Boha a jeho plánom
pre svet. Ľudský život je spleťou dobra a zla, nezaslúženého utrpenia i radosti a
krásy, ktoré nás spontánne a neodolateľne pohýnajú, aby sme od Boha žiadali svetlo
a vnútornú silu, ktoré nám pomáhajú na zemi a odhaľujú nádej, presahujúcu hranice
smrti. Pohanské náboženstvá zostávajú volaním zeme po odpovedi z neba. Jeden z posledných
veľkých pohanských filozofov, ktorý žil už v kresťanskej epoche, Proklos z Konštantínopolu,
pomenoval toto čakanie: „Nepoznateľný, nikto ťa neobsiahne. Všetko to, o čom premýšľame,
ti prináleží. Od teba pochádza naše zlo i naše dobro, od teba závisí každá naša túžba,
ó Neopísateľný, ktorú cítia naše duše, dvíhajúc k tebe hymnus ticha“ (Hymni, ed. E.
Vogt, Wiesbaden 1957, in Preghiere dell’umanità, op. Cit., s. 61).
V príkladoch
modlitby rozličných kultúr, o ktorých sme sa zmienili môžeme vidieť svedectvo náboženskej
dimenzie a túžby po Bohu vpísanej do srdca každého človeka, ktoré nachádzajú naplnenie
a úplné vyjadrenie v Starom a Novom zákone. Zjavenie vskutku očisťuje a privádza
k plnosti prvotnú túžbu človeka po Bohu ponúkajúc mu v modlitbe možnosť hlbšieho vzťahu
s nebeským Otcom. Na začiatku tejto našej cesty „v škole modlitby“ chceme prosiť Pána,
aby osvietil našu myseľ a naše srdce, aby bol vzťah s Ním v modlitbe stále intenzívnejší,
vrúcnejší a trvalejší. Ešte raz mu povedzme: „Pane, nauč nás modliť sa" (Lk 11,1).