Benedikt XVI. o priateľstve s Jánom Pavlom II.

Vatikán (28. apríla, RV) – Pápež Benedikt XVI. poskytol v deň výročia zvolenia svojho predchodcu za Petrovho nástupcu, 16. októbra 2005, rozhovor pre poľskú televíziu o svojom priateľstve s Jánom Pavlom II.:

Otázka: Aký bol Váš vzťah s pápežom Jánom Pavlom II.?

Benedikt XVI.:„Od začiatku som cítil veľké sympatie voči nemu, a ďakujem Bohu za to, že - hoci nezaslúžene - ešte v tom čase ako kardinál som požíval od samého začiatku jeho priateľstvo. Som vďačný za túto dôveru, ktorú mi preukazoval bez toho, aby som si to zaslúžil. Zvlášť, keď som ho videl modliť sa, som pochopil, že to bol Boží muž. Taký bol môj prvotný dojem z neho: bol človekom, ktorý žil s Bohom, skutočne v Bohu. Bol som ohromený z jeho srdečnosti bez predsudkov, s ktorou ma vždy prijímal. Bez veľkých slov sa zrodilo priateľstvo, ktoré vychádzalo skutočne zo srdca a hneď po svojom zvolení ma pápež opakovane volal do Ríma na viaceré kolokviá, a neskôr ma vymenoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery.“

Otázka: „Ktoré sú – podľa vás, Svätý Otče – najvýznamnejšie body pontifikátu Jána Pavla II.?“

Benedikt XVI.: „Môžeme si ich všimnúť z dvoch hľadísk: prvým je ad extra – teda vzťah k svetu a druhý ad intra – smerom k Cirkvi. Čo sa týka sveta, sa mi zdá, že Svätý Otec svojimi prejavmi, svojou osobou, prítomnosťou a schopnosťou presviedčať druhých, vzbudil vo svete novú citlivosť pre morálne hodnoty a pre úlohu náboženstva vo svete. Vytvoril tak akési nové otvorenie sa, novú citlivosť spoločnosti k otázkam náboženstva, nevyhnutnosť náboženskej dimenzie človeka, a predovšetkým nepredstaviteľným spôsobom posilnil význam rímskeho biskupa. Všetci kresťania uznávali – aj napriek rozdielom medzi sebou a neuznávaniu Petrovho nástupcu – že on bol hlasom kresťanstva. Nikto iný na svete, na celosvetovej úrovni nemôže tak hovoriť v mene kresťanstva a dať hlas a silu dianiu vo svete z pohľadu kresťanstva. Dokonca aj pre nekresťanov a iné náboženstvá bol ohlasovateľom základných ľudských hodnôt. Tiež stojí za zmienku, že sa mu podarilo vytvoriť priaznivé prostredie pre dialóg medzi náboženstvami a pocit spoločnej zodpovednosti, ktorú máme my všetci za svet, ale tiež zdôrazňoval, že násilie a náboženstvo sú nekompatibilné a že máme hľadať cesty mieru, v spoločnej zodpovednosti za ľudstvo.
Pozrime sa teraz na situáciu v Cirkvi. Povedal by som, že v prvom rade, sa mu podarilo nadchnúť mládež pre Krista. Toto je nová vec, ak si predstavíme mládež r. 1968 a neskôr 70. rokov. Aby sa mládež stala nadšenou pre Krista a Cirkev a aj pre iné hodnoty bolo možné dosiahnuť len vďaka osobnosti s mimoriadnou charizmou; iba takej sa mohlo v tomto svete podariť zmobilizovať mládež celého sveta pre Boha a lásku ku Kristovi. V Cirkvi vytvoril – myslím – novú lásku k Eucharistii, vytvoril nový zmysel pre veľkosť Božieho milosrdenstva, prehĺbil lásku k Panne Márii, a tak nás priviedol k zvnútorneniu viery a tiež k jej účinnosti. Samozrejme treba spomenúť – ako všetci vieme – aj váhu jeho zásadného prispenia k veľkým zmenám vo svete v roku 1989, najmä k zrúteniu socializmu.“

Otázka: Čo počas osobných stretnutí a rozhovorov s Jánom Pavlom II. na vás urobilo najväčší dojem, Vaša Svätosť? Mohli by ste nám niečo povedať o vašich posledných stretnutiach s pápežom Jánom Pavlom II.?

Benedikt XVI.: „Áno, spomínam si na posledné dve stretnutia. Prvé bolo na Poliklinike Gemelli niekedy okolo 5. – 6. februára a druhé deň pred jeho smrťou v jeho izbe. Na prvom spomínanom stretnutí pápež očividne trpel, avšak mal veľmi jasnú myseľ a bol pri plnom vedomí. Ja som tam vtedy prišiel na pracovné stretnutie, pretože som potreboval nejaké jeho rozhodnutia. Svätý Otec – dokonca aj trpiac – venoval veľkú pozornosť tomu, čo som mu hovoril. Stručne vyjadril svoje rozhodnutia, dal mi svoje požehnanie, pozdravil ma po nemecky a uistil ma o jeho dôvere a priateľstve. Pre mňa bolo veľmi dojemné vidieť na jednej strane, ako bolo jeho utrpenie spojené s utrpením Pána, ako niesol svoje utrpenie s Pánom a za Pána a na druhej strane vidieť ako žiaril vnútorným svetlom a úplne jasnou mysľou. Druhé stretnutie bolo deň pred jeho smrťou. Očividne trpel ešte väčšími bolesťami obklopený lekármi a priateľmi. Mal stále veľmi jasnú myseľ a dal mi svoje požehnanie. Nedalo sa mu hovoriť veľa. Táto jeho trpezlivosť s utrpením bola pre mňa veľkou lekciou, predovšetkým môcť vidieť a cítiť, ako sa odovzdal do rúk Boha a ako sa oddal Božej vôli. Napriek očividným bolestiam bol pokojný, pretože bol v rukách Božej lásky.“ –ľr, mk-