Vatikán (27. apríla, RV) - Generálna audiencia sa dnes konala na Námestí
sv. Petra vo Vatikáne. Vo svojej katechéze sa Svätý Otec zameral na reflexiu o Veľkonočnom
období a o nevyhnutnosti kresťanov žiť ako "vzkriesení", aby boli schopní pretvoriť
svet. Povedal:
Drahí bratia a sestry! V týchto prvých dňoch Veľkonočného
obdobia, ktoré trvá až do Turíc sme ešte naplnení novou sviežosťou a radosťou, ktorú
liturgické slávenia vniesli do našich sŕdc. Chcel by som sa teda krátko zamyslieť
spolu s vami o Veľkej noci, ktorá je centrom kresťanského mystéria. Všetko má svoj
začiatok od tohto: Kristus vzkriesený z mŕtvych je základom našej viery. Z Veľkej
noci vyžaruje – ako od svetlého a žiariaceho centra – celá liturgia Cirkvi, ktorá
z neho berie svoj obsah a význam. Liturgické slávenie smrti a vzkriesenia Krista nie
je iba jednoduchou spomienkou na tieto udalosti, ale je ich mysterióznou aktualizáciou
pre život každého kresťana a každej kresťanskej komunity, pre celý náš život. Viera
vo vzkrieseného Krista pretvára našu existenciu spôsobujúc v nás neustále vzkriesenie
z mŕtvych, ako písal sv. Pavol prvým veriacim: „Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste
svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti
a pravde“ (Ef 5,8-9).
Ako sa teda môže stať Veľká noc naším životom? Ako môže
celá naša vnútorná i vonkajšia existencia nadobudnúť „veľkonočnú formu“? Musíme začať
od autentického pochopenia Ježišovho vzkriesenia: táto udalosť nie je jednoduchým
návratom k prechádzajúcemu životu, ako sa stalo prípade Lazára, Jairovej dcéry a
mladíka z mesta Naim, ale je to niečo úplne nové a odlišné. Kristovo vzkriesenie je
začiatkom nového života, už viac nie podrobeného pominuteľnosti času, ale života ponoreného
do Božej večnosti. V Ježišovom vzkriesení začína nový stav bytia ľudí, ktorý osvetľuje
a pretvára našu každodennú cestu a otvára ľudstvu budúcnosť, ktorá je kvalitatívne
odlišná a úplne nová. Preto sv. Pavol nielen neoddeliteľným spôsobom spája vzkriesenie
kresťanov s Ježišovým vzkriesením (porov. 1 Kor 15,16.20), ale ukazuje tiež, ako je
potrebné žiť Veľkonočné mystérium v každodennosti nášho života.
V Liste Kolosanom
hovorí: „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus
sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!“ (Kol 3,1-2).
Na prvý pohľad čítajúc tento text by sme si mohli myslieť, že apoštolovým zámerom
je zavrhnúť pozemské skutočnosti, zabudnúť na tento svet utrpenia, nespravodlivosti
a hriechu a už anticipovane žiť v nebeskom raji. V takom prípade by však „nebo“ bolo
akýmsi odcudzením. Aby sme pochopili pravý význam týchto Pavlových slov, stačí, že
ich nevytrhneme z ich kontextu. Apoštol veľmi dobre upresňuje, čo myslí pod tým „čo
je hore“, čo má kresťan hľadať a „čo je na zemi“, čomu sa má vyhýbať. Predovšetkým,
ktoré sú veci, „čo sú na zemi“, ktorým sa treba vyhýbať: „Umŕtvujte teda“, píše sv.
Pavol, „svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo,
čo je modloslužba! Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov“ (Kol 3,5-6).
Umŕtvovať v nás nenásytnú túžbu po materiálnych dobrách, egoizme, ktorý je koreňom
každého hriechu. Teda, keď apoštol pozýva kresťanov rozhodne sa odpútať od toho, „čo
je na zemi“, jasne chce dať najavo to, čo patrí „starému človeku“, z ktorého sa kresťan
má vyzliecť, aby sa mohol obliecť v Krista.
Tak ako bolo jasne povedané, ktoré
sú veci, ku ktorým netreba pripútavať svoje srdce, s takou istou jasnosťou nám sv.
Pavol ukazuje, čo je to „čo je hore“, čo má kresťan hľadať a oceňovať. Tieto sa týkajú
„nového človeka“, ktorý sa obliekol v Krista raz a navždy v krste, avšak neustále
potrebuje obnovovanie „podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3,10). Hľa, ako Apoštol
národov opisuje to, „čo je hore“: „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si
hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom
a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. ... Ale nad všetko toto majte
lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti!“ (Kol 3,12-14). Svätý Pavol je teda ďaleko od
toho, aby nás kresťanov vyzýval k úniku zo sveta, do ktorého nás Boh vložil. Je pravda,
že sme občanmi iného „mesta“, kde sa nachádza naša skutočná vlasť, no cestu k tomuto
cieľu musíme prejsť každodenným životom na tejto zemi. Už teraz participujúc na živote
vzkrieseného Krista musíme žiť ako noví ľudia v tomto svete, uprostred tohto pozemského
sveta.
A toto je cesta ako pretvoriť nielen nás samých, ale celý svet, aby
sme mu dali novú podobu, ktorá by podporovala rozvoj človeka a spoločnosti podľa logiky
solidarity, dobra a hlbokého rešpektu dôstojnosti každého z nás. Apoštol nám pripomína,
ktoré čnosti by mali sprevádzať kresťanský život: na vrchole je láska, od ktorej sú
všetky ostatné odvodené ako od svojho zdroja a matrice. Ona zahŕňa a obsahuje všetko
to, „čo je hore“: láska, ktorá – spolu s vierou a nádejou – je základným pravidlom
života kresťana a definuje jeho hlbokú prirodzenosť.
Veľká noc teda nesie
v sebe novosť hlbokého a úplného prechodu zo života podriadeného hriechu k slobodnému
životu vedenému láskou, tou silou, ktorá rúca všetky prekážky a vytvára novú harmóniu
vo vlastnom srdci a vo vzťahoch k ostatným ľuďom i veciam. Každý kresťan – tak ako
každá komunita – ak prežije tento prechod k vzkrieseniu, nemôže sa nestať novým kvasom
pre svet. Darujúc seba samého v urgentných a spravodlivých prípadoch, ako ukazujú
svedectvá svätých všetkých čias a na všetkých miestach. Sú aj mnohé očakávania našich
čias: my kresťania – pevne veriac, že Kristovo vzkriesenie obnovilo človeka bez toho,
aby ho odobralo zo sveta, v ktorom vytvára svoje dejiny – musíme byť svetlými svedkami
tohto nového života, ktorý priniesla Veľká noc. Veľká noc je teda darom, ktorý máme
vždy hlbšie vo viere prijímať, aby sme mohli v každej situácii konať – s Kristovou
milosťou – podľa Božej logiky, logiky lásky. Svetlo Kristovho vzkriesenia musí preniknúť
tento náš svet, musí dosiahnuť ako posolstvo pravdy a života ku všetkým ľuďom skrze
naše každodenné svedectvo.
Drahí priatelia! Áno, Kristus skutočne vstal z mŕtvych!
Nemôžeme si nechať iba pre nás tento život a radosť, ktorú nám on daroval svojou Veľkou
nocou, ale ju musíme darovať všetkým, s ktorými sa stretávame. To je naša úloha a
naše poslanie: umožniť, aby v srdciach našich blížnych povstala nádej tam, kde je
beznádej; radosť, kde je smútok; život, kde je smrť. Svedčiť každý deň o radosti vzkrieseného
Pána znamená žiť vždy „veľkonočným spôsobom“ a odovzdávať radostnú zvesť, že Kristus
nie je iba nejakou myšlienkou či spomienkou na minulosť, ale je osobou, ktorá žije
s nami, pre nás a v nás. A s ním, skrze neho a v ňom môžeme urobiť všetko nové (porov.
Zjv 21,5).