Spomienka na pontifikát ctihodného pápeža Jána Pavla II.

Vážení poslucháči, pri príležitosti blížiacej sa beatifikácie pápeža Jána Pavla II. vám počas nasledujúcich dní v našom vysielaní ponúkneme sériu rubrík venovaných práve tomuto ctihodnému Božiemu služobníkovi. V týchto chvíľach vám priblížime pôsobenie Jána Pavla II. vo funkcii Petrovho nástupcu.

Pontifikát Jána Pavla II. – trvajúci 26 rokov – zanechal ako v Cirkvi, tak i v dejinách celého sveta nezmazateľnú stopu. Počas tohto obdobia bola jeho osobnosť rešpektovaná nielen v cirkevnej oblasti, ale tiež politickými lídrami i predstaviteľmi iných vierovyznaní a všeobecne považovaná za most spájajúci rôzne národy a náboženstvá.

Sila a autorita tohto pápeža sa prejavila už v roku 1962, keď ešte ako biskup Wojtyla odcestoval do Ríma na zasadanie Druhého vatikánskeho koncilu. Ešte predtým však poslal do Vatikánu esej, v ktorej naznačil svoje názory a otázky o svete a o Cirkvi. Naznačoval v nej záujem sveta o názory Cirkvi ohľadne postavenia ľudí v dobe, v ktorej žil a reagoval aj na šíriacu sa beznádej a stratu viery v modernom svete. Touto esejou prispel k vzniku dvoch historicky veľmi významných dokumentov koncilu, Gaudium et spes – Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete a Dignitatis humanae – Dekrét o náboženskej slobode.

Pontifikát Jána Pavla II. sa spája s niekoľkými unikátnymi udalosťami. Konkláve kardinálov ho zvolilo ako 264. pápeža v dejinách Cirkvi, prvého netalianskeho pápeža po 455 rokoch od smrti Hadriána VI., ktorý pochádzal z holandského Utrechtu, a zároveň vôbec prvého slovanského pápeža. Jeho pôsobenie na Petrovom stolci je považované za tretie najdlhšie v histórii po Piovi IX. a sv. Petrovi. Svoje pápežské meno si vybral na pamiatku svojho predchodcu Jána Pavla I. Jeho mimoriadnu úctu k Panne Márii odrážal aj jeho pápežský erb a motto: „Totus tuus“ – teda „Celý tvoj“. V strede erbu je kríž – znázorňujúci hlavné tajomstvo kresťanstva, ktorým je Vykúpenie. Napravo pod ním je majestátne písmeno M, ktoré pripomína prítomnosť Madony pod krížom a jej výnimočnú účasť na Vykúpení.

Hneď po zvolení za pápeža povedal kardinálom, ktorí ho zvolili, že jeho hlavnou úlohou bude uviesť do praxe učenie Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého najdôležitejším bodom bolo podľa neho všeobecné povolanie k svätosti. Toto sa stalo základom pre kanonizáciu množstva svätých pochádzajúcich z rôznych životných povolaní a spoločenských postavení. Predsedal takmer 500 blahorečeniam a viac ako 1300 kanonizáciam, čo je dosiaľ najviac spomedzi všetkých pápežov. Úmyslom a cieľom Druhého vatikánskeho koncilu bolo primerane objasniť apoštolské a pastorálne poslanie Cirkvi, vhodnejšie vykladať obsah katolíckeho učenia, aby sa stalo prístupnejším ľuďom žijúcim v súčasnosti. To viedlo Jána Pavla II. k vydaniu Katechizmu Katolíckej cirkvi. Zámerom vydania tejto základnej učebnice katolíckej náuky, bolo – podľa apoštolskej konštitúcie Jána Pavla II. Fidei Depositum – „vyjadrenie viery a doktríny Katolíckej cirkvi potvrdenej a objasnenej Svätým písmom, apoštolskou tradíciou a cirkevnou autoritou“. Vydanie katechizmu spolu s ďalšími písomnosťami bolo dôležitým krokom po zmätku v doktríne, ktorý nastal počas krízy po Druhom vatikánskom koncile v 70. a 80. rokoch 20. storočia, kedy stovky kňazov, rehoľníkov, rehoľníc a veriacich laikov opustili Katolícku cirkev.

Učenie Jána Pavla II. o Cirkvi a tajomstvách viery najlepšie vystihuje 14 encyklík, ktoré napísal počas svojho pontifikátu. Prvé z nich sú zamerané na mystérium trojjediného Boha, pričom v nich zdôrazňoval závislosť človeka od Boha a jeho zákonov a tiež závislosť slobody od pravdy. Varoval v nich, že človek odovzdávajúci sa relativizmu a skepticizmu sa utieka k hľadaniu ilúzie slobody na úkor pravdy ako takej. Vo svojej náuke poukazoval na dôstojnosť žien a dôležitosť rodiny pre budúcnosť ľudstva. Zdôrazňoval hodnotu ľudského života a potrebu jeho ochrany. Svoju pozornosť upriamoval aj na sociálnu náuku Cirkvi. V troch encyklikách sa zameral zvlášť na aktuálne sociálne problémy vo svete. Vo svojom liste k novému miléniu „Na prahu nového milénia“ zdôraznil dôležitosť „nového začiatku od Krista“. Vyzdvihol v ňom podstatný význam Evanjelia, ktorého požiadavky nesmú byť brané na ľahkú váhu. V poslednej encyklike o Eucharistii a jej vzťahu k Cirkvi hovorí, že „Eucharistia obsahuje celé cirkevné spirituálne bohatstvo: samotného Krista.“ Zdôraznil v nej naliehavú potrebu „znovu zapáliť úžas“ z Eucharistie a „rozjímať pred tvárou Krista“.
Sociálne a politické postoje tohto pápeža mali nepochybný vplyv aj na dianie vo vysokej politike. Ján Pavol II. bol – čo sa týka učenia súvisiaceho s počatým životom a postavením žien – považovaný za konzervatívneho. Bol kritický k liberálnej teológii, ktorá skôr kopíruje liberálnu politiku na úkor duchovnej liberalizácie. V roku 1995 v encyklike Evangelium Vitae (Evanjelium života) znova presadil za hlavnú hodnotu Cirkvi ľudský život. Rozšíril ju tiež o odsúdenie interrupcie, eutanázie a o všetkých použití trestu smrti, ktoré označil ako súčasti „kultúry smrti“, ktorá prenikla do moderného sveta. Naopak jeho postoje k vojne, trestu smrti, k odpusteniu dlhov pre rozvojové krajiny a k chudobe sú označované ako liberálne, čo ukazuje, že je niekedy ťažké označiť náboženských predstaviteľov ako „konzervatívnych“ či „liberálnych“.

Pápež, ktorý nastúpil do úradu v čase, keď Sovietsky zväz kontroloval jeho rodnú krajinu Poľskú ľudovú republiku, ako aj zvyšok Východnej Európy, bol tvrdým kritikom komunizmu a ponúkal spoluprácu v boji za zmenu, napríklad poľskému hnutiu Solidarita. Sovietsky vodca Michail Gorbačov raz povedal, že pád železnej opony by bez Jána Pavla II. bol nemožný. Tento pohľad zdielali mnohí ľudia v postkomunistických štátoch, americký prezident Ronald Reagan, ako aj hrdinovia zodpovední za ukončenie komunistického útlaku. V neskorších rokoch pápež kritizoval aj niektoré extrémne verzie kapitalizmu.
V roku 2003 sa Ján Pavol II. stal významným kritikom americkej invázie do Iraku. Pri vyjednávaniach s Európskou úniou o novej ústave v rokoch 2003 a 2004, sa vatikánskym predstaviteľom nepodarilo presadiť zmienku o „kresťanskom dedičstve“, čo bol jeden z cieľov, ktoré si tento pápež želal.

Ján Pavol II. podnikol viac ako 100 apoštolských ciest mimo Talianska, ktoré neustále priťahovali enormné davy ľudí. Slovensko navštívil trikrát – a to v rokoch 1990, 1995 a o osem rokov neskôr, v roku 2003. Na svojich apoštolských cestách, počas ktorých prichádzal do styku aj s inými náboženstvami, prejavoval svoje neochvejné úsilie nachádzať s nimi spoločný základ či už v doktrínach alebo dogmách. Vzťah Katolíckej cirkvi k židom sa počas pontifikátu Jána Pavla II. výrazne zlepšil. Svoju vôľu na zblíženie prejavil aj modlitbou pri Múre nárekov v Jeruzaleme a navštívením synagógy v Ríme. Židovská organizácia ADL prehlásila, že Ján Pavol II. spôsobil revolúciu v katolícko-židovských vzťahoch: „Viac zmien k lepšiemu sa uskutočnilo za posledných 27 rokov ako za 2000 rokov predtým“. Bol prvým pápežom, ktorý navštívil islamskú mešitu. Dalajláma, duchovný vodca tibetského budhizmu, navštívil pápeža 8-krát, viac ako ktorýkoľvek iný duchovný či politický predstaviteľ. Pápež a Dalajláma často zdieľali podobné názory aj preto, že obaja vzišli z ľudí trpiacich pod komunistickou nadvládou.

Pápež Ján Pavol II. sa zaslúžil aj o zlepšenie vzťahov s Východnou pravoslávnou cirkvou a to aj vďaka návštevám Rumunska, Grécka a Ukrajiny. Keď sa počas návštevy Grécka stretol s arcibiskupom Christodoulom, hlavou Gréckej pravoslávnej cirkvi, vydali spoločnú deklaráciu hovoriac: „Musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby spoločné kresťanské korene a duša ostali v Európe zachované. ... Odsudzujeme všetky prejavy násilia, novoverstva a fanatizmu, ktoré sa konajú v mene náboženstva.“ Obidvaja predstavitelia sa potom spoločne pomodlili k Pánovi, prelomiac tak ortodoxné tabu modlenia sa spolu s katolíkmi.

Pápež Ján Pavol II. zomrel v predvečer nedele Božieho milosrdenstva 2. apríla 2005. Jeho posledné slová boli: „Nechajte ma odísť do Otcovho domu.“ V rozlúčkovej homílii o ňom pápež Benedikt XVI. – vtedy ešte ako kardinál Jozef Ratzinger – povedal: „Naše srdce je plné smútku, no aj radostnej nádeje a hlbokej vďačnosti. Svätý Otec bol kňazom úplne do hĺbky duše, lebo za ovce obetoval svoj život Bohu, za ovce celého sveta, v každodennom darovaní sa v službe Cirkvi, najmä vo chvíli ťažkej skúšky posledných mesiacov. Môžeme si byť istí, že náš milovaný Svätý Otec je dnes v okne domu nebeského Otca, vidí nás a žehná nám. Áno, Svätý Otče, udeľ nám požehnanie. My zverujeme tvoju drahú dušu Božej Matke, Tvojej Matke, ktorá ťa každý deň viedla a teraz ťa vovedie do večnej slávy jej Syna, Ježiša Krista, nášho Pána.“ –mk-