Veľkonočná vigília vzkriesenia Pána vo Vatikáne

Vatikán (24. apríla, RV) – V sobotu večer pápež Benedikt XVI. predsedal v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne Veľkonočnej vigílii vzkriesenia Pána, ktorá sa začala o 21.00 hod. Spolu s ním koncelebrovalo 30 kardinálov. Štyri čítania, ktoré odzneli vo francúzštine, angličtine, nemčine a španielčine, vystriedali žalmy spievané v latinčine. Počas obradov Svätý Otec udelil krst šiestim dospelým katechumenom z rôznych krajín. Vo svojej homílii okrem iného povedal:

Drahí bratia a sestry!
Dva veľké symboly charakterizujú liturgickú slávnosť Veľkonočnej vigílie. Je to predovšetkým oheň, ktorý sa stane svetlom. Svetlo veľkonočného paškálu, ktoré sa v procesii cez chrám ponorený v temnote noci zmení na záplavu svetiel. Hovorí nám o Kristovi ako o skutočnej zorničke, ktorá nikdy nezapadá – o Vzkriesenom, v ktorom svetlo porazilo temnotu. Druhým symbolom je voda. Ona nám pripomína na jednej strane vody Červeného mora, utopenie a smrť, mystérium kríža. Potom sa ale prezentuje ako voda – prameň, ktorý dáva život uprostred sucha. Stáva sa tak obrazom sviatosti krstu, ktorá nás robí účastnými na smrti a vzkriesení Ježiša Krista.

Dôležitou časťou liturgie Veľkonočnej vigílie sú však nielen tieto veľké symboly stvorenia – svetlo a voda. Podstatnou charakteristikou vigílie je skutočnosť, že ona nás vedie k plnšiemu stretnutiu so slovami Svätého písma. Pred liturgickou reformou sa čítavalo dvanásť starozákonných úryvkov a dva novozákonné. Tie z Nového zákona zostali. Počet čítaní zo Starého zákona bol ustanovený na sedem, ale môže byť podľa miestnej situácie redukovaný na tri. Cirkev nás chce previesť skrze tento veľký panoramatický pohľad pozdĺž dejín spásy, od stvorenia cez vyvolenie a oslobodenie Izraela až po svedectvá prorokov, ktorými sa celé tieto dejiny orientujú vždy jasnejšie k Ježišovi Kristovi. V liturgickej tradícii všetky tieto čítania boli nazývané proroctvami. Aj vtedy, keď nie sú priamo predpoveďami budúcich udalostí, predsa len majú prorocký charakter a ukazujú nám vnútornú podstatu a smerovanie dejín. Robia to spôsobom, skrze ktorý sa stvorenie a dejiny stávajú priehľadnými, aby sa ukázalo to podstatné. Tak nás berú za ruku a vedú nás ku Kristovi, ukazujú nám skutočné Svetlo.

Táto cesta skrze Sväté písmo začína vo Veľkonočnej vigílii opisom stvorenia. Týmto nám liturgia chce povedať, že aj tento opis stvorenia je proroctvom. Nie je iba informáciou o vonkajšom priebehu vývoja vesmíru a človeka. Cirkevní otcovia si toho boli veľmi dobre vedomí. Nechápali tento opis ako rozprávanie o pôvode vecí, ale ako odvolávku na to podstatné, na skutočný princíp a cieľ nášho bytia. Môžeme sa však pýtať: je skutočne dôležité počas Veľkonočnej vigílie hovoriť aj o stvorení? Nemohlo by sa začať udalosťami, v ktorých Boh povoláva človeka, vytvára si ľud a tvorí jeho dejiny ľuďmi na zemi? Odpoveďou musí byť: nie. Vynechať stvorenie by znamenalo nepochopiť samotné dejiny Boha s ľuďmi, obmedziť ich, nevidieť ich skutočný poriadok. Lúč dejín, ktoré Boh založil, vedie až k samotnému pôvodu, až k stvoreniu. Naše Vyznanie viery začína slovami: „Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme“. Ak vynecháme tento prvý článok Kréda, celé dejiny spásy sa stanú príliš obmedzené a príliš malé. Cirkev nie je nejakou asociáciou, ktorá sa stará o náboženské potreby ľudí, a ktorá by – ako taká – mala obmedzený účel takej asociácie. Nie, ona privádza človeka do kontaktu s Bohom, a teda s počiatkom všetkých vecí. Preto na nás Boh hľadí ako Stvoriteľ, a kvôli tomu nesieme zodpovednosť za stvorenstvo. Naša zodpovednosť sa rozprestiera na celé stvorenstvo, pretože ono pochádza od Stvoriteľa. Iba preto, že Boh stvoril všetko, nám môže dať život a viesť ho. Život vo viere Cirkvi neobjíma iba okruh citov a pocitov, alebo morálnych povinností. Ona objíma človeka v jeho celosti, od jeho počiatkov až po perspektívu večnosti. Iba preto, že stvorenie patrí Bohu, môžeme mu vo všetkom dôverovať. A iba preto, že on je Stvoriteľ, môže nám dať život vo večnosti. Radosť zo stvorenia, vďačnosť za stvorenie a zodpovednosť voči nemu idú ruka v ruke.

Ústredné posolstvo príbehu o stvorení možno určiť ešte presnejšie. Svätý Ján v prvých slovách svojho evanjelia zhrnul podstatný význam tohto príbehu v jedinej vete: „Na počiatku bolo Slovo.“ Príbeh o stvorení, ktorý sme si vypočuli, skutočne charakterizuje veta, ktorá sa s pravidelnosťou opakuje: „Boh povedal ... .“ Svet bol stvorený Slovom, Logosom, ako to Ján vyjadruje pomocou ústredného pojmu v gréckom jazyku. „Logos“ znamená „rozum“, „zmysel“, „slovo“. Nie je to len rozum, ale stvoriteľský rozum, ktorý hovorí a predstavuje seba samého. Je Rozumom, ktorý je zmyslom a ktorý tvorí zmysel. Príbeh o stvorení nám teda hovorí, že svet je výtvorom tvorivého Rozumu. A tým nám hovorí, že na počiatku všetkých vecí nebolo to, čo je bez rozumu a slobody, ale princíp všetkých vecí je stvoriteľský rozum, je láska, je sloboda. Tu sa v diskusii medzi vierou a nevierou nachádzame zoči–voči finálnej alternatíve, ktorá je v hre: iracionalita, nedostatok slobody a náhoda je princípom všetkého, alebo rozum, sloboda a láska sú princípom bytia? Primát patrí nerozumnosti alebo rozumu? Toto je otázka, o ktorú tu v podstate ide. Ako veriaci odpovedáme príbehom stvorenia a Jánom: Na počiatku je sloboda. Preto je dobré byť ľudskou osobou. Nie je to tak, že na konci rozširujúceho sa vesmíru, v neznámom malom kúte, sa náhodou nejakým spôsobom vytvoril druh živej bytosti, schopnej myslieť a pokúšať sa hľadať v stvorení nejaký rozum či priniesť mu ho. Ak je človek iba takýmto produktom evolučnej náhody na nejakom okraji vesmíru, potom by jeho život bol bezvýznamný, alebo dokonca narušením prírody. Ale nie je tomu tak. Na počiatku je Rozum, tvoriaci božský rozum. A pretože jestvuje Rozum, stvoril i slobodu; a pretože možno so slobodou zaobchádzať i nedovolene, jestvuje i to, čo odporuje stvoreniu. Preto, takpovediac, hustá tmavá čiara preniká štruktúru vesmíru aj prirodzenosť človeka. Ale napriek tomuto rozporu, stvorenie ako také zostáva dobré, život zostáva dobrým, pretože na počiatku stojí dobrý Rozum, tvoriaca láska Božia. Preto svet môže byť spasený. Preto môžeme a musíme byť na strane pravdy, slobody a lásky – na strane Boha, ktorý nás tak veľmi miluje, že trpel za nás, aby z jeho smrti mohol vytrysknúť nový, definitívny, uzdravený život.

Starozákonný príbeh o stvorení, ktorý sme si vypočuli, jasne poukazuje na túto skutočnosť. Ale umožňuje nám urobiť ďalší krok vpred. Štrukturalizuje proces stvorenia v rámci týždňa, ktorý smeruje k sobote, nachádzajúc v nej zavŕšenie. Pre Izrael bola sobota dňom, v ktorom sa všetci mohli podieľať na Božom odpočinku, v ktorom človek aj zviera, pán i otrok, boli zjednotení v slobode Božej. Takto bola sobota výrazom zmluvy medzi Bohom i človekom a stvorením. Takýmto spôsobom spoločenstvo medzi Bohom a človekom sa nejaví ako niečo dodatočne zriadené vo svete po tom, čo bolo ukončené stvorenie. Zmluva, spoločenstvo medzi Bohom a človekom, bola vopred uskutočnená v najväčšej hĺbke stvorenia. Áno, zmluva je vnútorným dôvodom stvorenia, ako je stvorenie vonkajším predpokladom zmluvy. Boh stvoril svet, aby bolo miesto, kde môže komunikovať svojou láskou a z ktorého sa odpoveď lásky vráti k nemu. Pred Bohom je ľudské srdce, ktoré odpovedá, väčšie a dôležitejšie než celý obrovský materiálny vesmír, ktorý nám zaiste, umožňuje tušiť niečo z veľkosti Božej.

Na Veľkú Noc a z veľkonočnej skúsenosti kresťanov musíme však urobiť ešte ďalší krok. Sobota je siedmy deň v týždni. Po šiestich dňoch, počas ktorých je človek určitým spôsobom účastný na stvoriteľskom diele Božom, je sobota dňom odpočinku. V rodiacej sa Cirkvi sa však udialo čosi neslýchané: miesto soboty, siedmeho dňa, nahrádza prvý deň. Ako deň liturgického zhromaždenia, stáva sa dňom stretnutia s Bohom prostredníctvom Ježiša Krista, ktorý sa v prvý deň, v nedeľu, stretá so svojimi blízkymi ako Vzkriesený, po tom, čo oni našli hrob prázdny. Štruktúra týždňa sa teda obrátila. Už sa nezameriava na siedmy deň, aby sa počas neho zúčastnila na Božom odpočinku. Začína sa prvým dňom, ako dňom stretnutia so Vzkrieseným. Toto stretnutie nastáva zakaždým znovu pri eucharistickej slávnosti, počas ktorej Pán znovu prichádza medzi svojich, aby sa im daroval, dovolí im, aby sa ho takpovediac dotkli, sadá si s nimi k spoločnému stolu. Táto zmena je výnimočný fakt, ak vezmeme do úvahy, že sobota, siedmy deň, ako deň stretnutia s Bohom, je hlboko zakorenený v Starom zákone. Ak si uvedomíme, nakoľko sa cesta od práce ku dňu odpočinku stotožňuje aj s prirodzenou logikou, dramatickosť takejto zmeny je ešte badateľnejšia. Tento revolučný proces, ktorý sa odohral hneď pri zrode Cirkvi, možno vysvetliť jedine faktom, že v tento deň sa muselo stať niečo neslýchané. Prvý deň týždňa bol tretím dňom po Ježišovej smrti. Bol to deň, v ktorom sa Ježiš ukázal svojim blízkym ako Vzkriesený. Toto stretnutie v sebe nieslo čosi šokujúce. Svet sa zmenil. Ten, čo zomrel, získal nový život, ktorý už viac žiadna smrť neohrozí. Nastúpila nová forma života, nový rozmer stvorenia. Prvý deň, ako hovorí kniha Genezis, je dňom, kedy sa začína stvorenie. Teraz sa tento deň stal novým spôsobom dňom stvorenia, stal sa dňom nového stvorenia. My oslavujeme prvý deň. Tým oslavujeme Boha, Stvoriteľa a jeho stvorenstvo. Áno, verím v Boha, Stvoriteľa neba i zeme. A oslavujeme Boha, ktorý sa stal človekom, trpel, umrel, bol pochovaný a vstal z mŕtvych. Slávime definitívne víťazstvo Stvoriteľa a jeho stvorenstva. Slávime tento deň ako počiatok a zároveň ako cieľ nášho života. Slávime ho, pretože teraz, vďaka Vzkriesenému, platí absolútne, že rozum je silnejší ako nezmyselnosť, pravda je silnejšia ako lož, láska je silnejšia ako smrť. Slávime prvý deň, pretože vieme, že tmavý lúč, ktorý prechádza stvorením, tu nebude naveky. Slávime ho, pretože vieme, že teraz definitívne platí to, čo bolo povedané na konci príbehu stvorenia: “A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré” (Gen 1,31). Amen.

Preklad: Peter Dufka, Ľudovít Malík, Ľubomír Rebek