Krížová cesta v rímskom Koloseu, Veľký piatok 2011
Vatikán/Taliansko (23. apríla, RV) – Včera, na Veľký piatok,sa vneskorých večerných hodinách v rímskom Koloseu konala Krížová
cestaza účasti pápeža Benedikta XVI. Pri nesení kríža sa striedali kardinál
Vallini, jedna rímska rodina, jedna rodina z Etiópie, dve rehoľné sestry z Rádu sv.
Augustína, mladá dievčina z Egypta, jeden chorý na vozíčku za pomoci asistencie a
dvaja františkáni z Kustódie Svätej zeme. V závere krížovej cesty sa veriacim prihovoril
Svätý Otec a udelil im apoštolské požehnanie. Autorkou textov tohtoročnej krížovej
cesty je Sr. Maria Rita Piccioneová z Rádu sv. Augustína.
Krížová cesta v rímskom
Koloseu, Veľký piatok 2011
Neskladaj kríž a kríž ťa bude niesť
Úvod „Kristus
trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach“ (1 Pt 2, 21) Bratia
a sestry v Kristu! V tento večer sa stretáme uprostred sugestívneho prostredia rímskeho
Kolosea, zhromaždení Božím slovom, ktoré práve odznelo, aby sme spolu so Svätým Otcom
Benediktom XVI. kráčali Ježišovou krížovou cestou. Upriamme svoj vnútorný zrak
na Krista a prosme ho s vrúcnym srdcom: „Prosím ťa, Pane, povedz mojej duši: ja som
tvoja spása! Povedz to tak, aby som to počul!“ Jeho posilňujúci hlas nech sa spojí
s naším krehkým ľudským „áno“ a Duch Svätý, ktorý je Božím prstom, nech vytvorí pevný
základ, ktorý nás posilňuje a vedie na ceste životom. Nasledovať, veriť, modliť
sa: toto sú jednoduché no isté kroky, ktoré podopierajú našu putovanie krížovou cestou
a postupne nám pomáhajú prenikať do tej Cesty, ktorá je Pravdou a Životom.
Úvodná
modlitba
Svätý Otec: Pane Ježišu, pozývaš nás, aby sme ťa nasledovali aj
v tejto najťažšej hodine. V tebe je každý z nás a my, hoci sme mnohí, sme jedno v
tebe. V tvojej hodine je zahrnutá aj hodina našich životných skúšok v ich najhroznejších
a najťažších podobách; je to hodina utrpenia tvojej Cirkvi a celého ľudstva. Je to
hodina temnôt, keď sa otriasajú základy zeme a človek, „odrobinka tvojho stvorenstva“
v nej stoná a trpí: keď sa rôzne pretvárky a lži vysmievajú pravde a lákadlá úspechu
potláčajú posledné zbytky poctivého života; keď prázdno bez zmyslu a hodnôt znehodnocuje
úsilie vychovávateľov a neporiadok v srdciach znetvoruje nevinnosť malých a biednych;
keď človek stráca cestu čo vedie k Otcovi a v tebe už nespoznáva krásnu tvár vlastnej
ľudskej prirodzenosti. V tejto hodine sa do nás vkráda pokušenie utiecť, pocit zdesenia
a úzkosti a červotoč pochybností preniká myseľ a na dušu padá závoj temnoty.
A
ty, Pane, ktorý čítaš v otvorenej knihe nášho krehkého srdca, sa aj nás v tento večer
pýtaš, ako kedysi Dvanástich: „Chcete aj vy odísť? Nie, Pane, nemôžeme a nechceme
odísť, lebo „len ty máš slová večného života“, ty sám si „slovom pravdy“ a tvoj kríž
je „jediným kľúčom, ktorý otvára tajomstvá pravdy a života“. „Budeme ťa nasledovať,
kamkoľvek pôjdeš!“ Táto túžba napĺňa našu adoráciu, kým na horizonte večnej budúcnosti
záblesk radosti zaodieva „dnes“ našej životnej cesty.
Prvé zastavenie Pán
Ježiš je odsúdený na smrť Ježiš mlčí, uchovávaj v sebe pravdu Evanjelium podľa
Jána – Jn 18,37–40 „Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám
hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som
vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“ Pilát mu povedal:
„Čo je pravda?“ Ako to povedal, znova vyšiel k Židom a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam
nijakú vinu. Je však u vás zvykom, že vám na Veľkú noc prepúšťam jedného väzňa. Chcete
teda, aby som vám prepustil židovského kráľa?“ Oni znova kričali: „Toho nie, ale Barabáša!“
A Barabáš bol zbojník." Pilát nenachádza na Ježišovi žiaden dôvod aby ho odsúdil,
ako nenachádza v sebe silu vzoprieť sa proti samotnému odsúdeniu. Jeho vnútorný sluch
zostáva hluchý na Ježišove slová a nechápe jeho svedectvo pravde. „Počúvať pravdu
znamená poslúchať ju a veriť v ňu“. Znamená to žiť slobodne pod jej vedením a otvoriť
pre ňu vlastné srdce. Pilát nie je slobodný: je obmedzovaný z vonku, no pravda ktorú
počul naďalej zaznieva v hĺbke jeho srdca ako ozvena, ktorá klope a znepokojuje. Tak
vyšiel von, k Židom; „znova vyšiel“, zdôrazňuje text, akoby ním čosi hýbalo aby ušiel
sám pred sebou. Hlas, ktorý dolieha zvonku prevládol nad hlasom Slova, ktorý je vnútri.
Tu sa rozhoduje o odsúdení Ježiša, o odsúdení pravdy. Pokorný Ježišu, aj my sa
nechávame ovplyvňovať tým, čo je vonku okolo nás. Už nedokážeme počúvať jemný, náročný
a oslobodzujúci hlas nášho svedomia, ktorý nás s láskou oslovuje a vyzýva: „Nevychádzaj
von, vráť sa do svojho vnútra: pravda prebýva v tvojom vnútornom človeku“. Príď,
Duchu pravdy a pomôž nám stretnúť v „človekovi, skrytému na dne nášho srdca“ svätú
tvár Syna, ktorý nás obnovuje na Božiu podobu! Stála Matka bolestíva, vedľa kríža
ľútostivá, keď na ňom Syn milý pnel.
Druhé zastavenie Pán Ježiš berie
na svoje plecia kríž Ježiš nesie kríž, je obťažený ťarchou pravdy Evanjelium
podľa Jána – Jn 19,6–7. 16–17 „Len čo ho zazreli veľkňazi a ich sluhovia, kričali:
„Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ Pilát im povedal: „Vezmite si ho a ukrižujte. Ja na ňom nenachádzam
vinu.“ Židia mu odpovedali: „My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával
za Božieho Syna.“ Tak im ho teda vydal, aby ho ukrižovali. A oni prevzali Ježiša.
... Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota.“ Pilát
váha, hľadá zámienku aby mohol Ježiša prepustiť, no poddáva sa vôli, ktorá prevláda
svojim krikom, ktorá sa odvoláva na zákon a šíri intrigy. Znova sa opakujú dejiny
raneného ľudského srdca: jeho hlúposť, neschopnosť povzniesť svoj pohľad aby sa nenechalo
klamať ilúziami malého osobného prospechu a povzniesť sa do výšky, nesené slobodným
letom dobroty a poctivosti. Ľudské srdce, to je celý mikrokozmos. V ňom sa rozhodujú
veľké osudy ľudstva, v ňom sa riešia alebo vyostrujú jeho konflikty. Ide však vždy
o to isté: prijať alebo stratiť pravdu, ktorá oslobodzuje. Pokorný Ježišu, v prúde
každodenného života naše srdce pozerá nadol, na jeho malý svet a celkom pohltené výhodami
vlastného blahobytu zostáva slepé na ruku chudobného a bezbranného, ktorý žobre o
vypočutie a prosí o pomoc. Nanajvýš sa naplní pohnutím, ďalej sa však už nepohne. Príď,
Duchu pravdy, premôž naše srdce a pritiahni ho k sebe. „Zachovaj si zdravé podnebie
svojich úst, aby mohli vychutnávať a piť z múdrosti, spravodlivosti, pravdy a večnosti“! Ach,
tej Matke prežalostnej, zarmútenej a bolestnej, sedmorý meč v srdci tkvel.
Tretie
zastavenie Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom Ježiš padá, ale tichý a pokorný
znova vstáva Evanjelium podľa Matúša – Mt 11,28–30 „Poďte ku mne všetci, ktorí
sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte
sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje
jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“ Ježišove pády na krížovej ceste nezaznamenávajú
evanjeliá. Odovzdala nám ich tradičná zbožnosť, ktorá sa uchovávala a rozvíjala v
srdciach toľkých zbožných ľudí. Pri svojom prvom páde sa Ježiš na nás obracia pozvaním,
otvára nám cestu, stáva sa pre nás školou. Je to pozvanie prichádzať k nemu v skúsenosti
ľudskej bezmocnosti, aby sme v nej objavili možnosť napojiť sa na jeho božskú moc.
Je to cesta, ktorá vedie k prameňu skutočného osvieženia, posily milosti, ktorá nám
stačí. Je to škola, kde sa učíme tichosti ktorá utišuje vzdor a v ktorej dôvera nastupuje
na miesto domýšľavosti. Z katedry svojho pádu nám Ježiš dáva predovšetkým veľkú lekciu
pokory, „cesty, ktorá ho priviedla k vzkrieseniu“. Je to cesta, ktorá nám po každom
páde dá silu povedať: „Teraz, Pane, začnem znova, ale s tebou, nie vlastnými silami“! Pokorný
Ježišu, naše pády, spôsobené našou obmedzenosťou a hriechom, rania pýchu nášho srdca,
uzatvárajú ho pred milosťou pokory a zastavujú nás na ceste v ústrety Tebe. Príď,
Duchu pravdy, osloboď nás od každej domýšľavosti o vlastnej sebestačnosti a daj, aby
sme v každom páde spoznali nový stupienok na schodoch, ktoré vedú k tebe! Ó, jak
smutná, doráňaná, bola ona požehnaná: Matka Syna Božieho
Štvrté zastavenie Pán
Ježiš sa stretá so svojou matkou Pod Ježišovým krížom jeho Matka „stojí“: toto
je jej modlitba a jej materstvo Evanjelium podľa Jána – Jn 19,25–27 „Pri Ježišovom
kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď
Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj
syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal
k sebe. Svätý Ján nám predstavuje Matku ako stojí pod Ježišovým krížom, no žiaden
z evanjelistov nehovorí priamo o ich vzájomnom stretnutí. V skutočnosti, že Mária
„stála“ pod krížom je sústredená ešte väčšia a hutnejšia pravda, než samotné stretnutie.
Zdanlivo statické sloveso „stáť“ je plné živej vnútornej dynamiky. Je to intenzívny
dynamizmus modlitby, ktorá sa posilňuje svojou pokojnou pasivitou. Modliť sa znamená
nechať sa zahrnúť milujúcim a opravdivým pohľadom Boha, ktorý nám odhaľuje kým sme
my sami a vysiela nás plniť naše poslanie. V autentickej modlitbe osobné stretnutie
s Ježišom mení človeka na matku a milovaného učeníka, rodí život a odovzdáva lásku.
Rozširuje vnútorný priestor pre prijatie a vytvára tajomné putá spoločenstva, odovzdáva
nás navzájom jedného druhému a naše „ja“ sa mení na spoločné „my“ Cirkvi. Pokorný
Ježišu, keď nás ťažkosti a nespravodlivosti života, nevinné utrpenie a kruté násilia
pokúšajú aby sme reptali proti tebe, ty nás pozývaš, aby sme ako tvoja matka, stáli
pod tvojim krížom. Keď naše očakávania a naše snaženia stratia budúcnosť a sú poznačené
pádom, vedú nás utekať do beznádeje, ty nás voláš k sile očakávania. Zabudli sme veru
na moc stáť ako prejavu modliť sa! Príď, Duchu pravdy, buď ty „hlasom nášho srdca“,
ktorý neustále a nevysloviteľne s dôverou stojí v Božej prítomnosti! Jak plakala
a trpela svätá Marka, keď videla muky Syna milého
Piate zastavenie Šimon
z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž Na ceste utrpenia nás Ježiš učí poslušnosti
lásky Evanjelium podľa Lukáša – Lk 23, 26 „Ako ho viedli, chytili istého Šimona
z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom.“ Šimona
Cyrenejského vykresľujú evanjelisti s osobitnou presnosťou čo sa týka mena, pôvodu,
príbuzných a činnosti; je to človek, vyfotografovaný na presnom mieste v presnom čase,
istým spôsobom prinútený niesť kríž, ktorý nie je jeho. V skutočnosti je Šimonom z
Cyrény každý z nás. Prijíma drevo Ježišovho kríža, ako sme ho jedného dňa aj my prijali
vo svätom krste. Život Ježišovho učeníka, to je práve táto poslušnosť znameniu
kríža, gestu, ktoré je čoraz viac poznačené slobodou a láskou. Je odrazom poslušnosti
nášho Majstra. Znamená plnú odovzdanosť nechať sa ako Šimon poučiť o geometrii lásky,
o rozmeroch kríža: o „šírke dobrých skutkov a o dĺžke vytrvalosti v skúškach; o výške
očakávania ktoré dúfa a pozerá hore; o hĺbke koreňov milosti, ktoré sú ponorené do
veľkodušnosti.“ Pokorný Ježišu, keď život kladie pred nás trpký kalich, ktorý je
ťažké piť, naša prirodzenosť sa uzatvára, bráni a nemá odvahu nechať sa pritiahnuť
tým bláznovstvom najväčšej lásky, ktorá mení stratu na radosť, poslušnosť na slobodu
a utrpením rozširuje srdcia. Príď, Duchu pravdy, a daj aby sme boli poslušní keď
nás navštívia kríže, otvorení jeho znameniu, ktoré v nás objíma všetko: „telo a dušu,
myšlienky a vôľu, zmysel a pocity, konanie a utrpenie“, a všetko rozširuje do rozmerov
lásky! Ktože by z nás nezaplakal, keby videl bolesť aká je v jej srdci nevinnom
Šieste
zastavenie Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku Ježiš nepozerá na vonkajšie
zdanie, Ježiš pozerá do srdca Druhý list Korinťanom – 2 Kor, 4, 6 „Lebo Boh,
ktorý povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo,“ zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie
poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista.“ Pozdĺž krížovej cesty ľudová zbožnosť
vykresľuje gesto ženy, plné nežnej pozornosti a úcty, akoby stopu vône z Betánie:
Veronika utrela Ježišovu tvár. V tejto bolesťou znetvorenej tvári Veronika spoznáva
tvár, premenenú slávou; vo výzore Trpiaceho Služobníka vidí najkrajšieho medzi ľudskými
synmi. Toto je pohľad, ktorý vyvoláva veľkodušné gesto nežnej pozornosti a zanecháva
za odmenu pečať Svätej Tváre! Veronika nás učí svojmu pohľadu ženy, ktorá „podnecuje
do stretnutia a ponúka pomoc: vidieť srdcom“! Pokorný Ježišu, náš pohľad nie je
schopný vidieť ponad: ponad nedostatok, aby spoznal tvoju prítomnosť, ponad tieň hriechu,
aby objavil tvoje milosrdenstvo, ponad vrásky Cirkvi, aby kontemploval tvár Marky. Príď,
Duchu pravdy, vlož do našich očí „očné kvapky viery“, aby sa nenechali strhnúť zdaním
viditeľných vecí ale sa učili zakúšať príťažlivú krásu neviditeľných! Kto by nebol
rozžialený, pozorujúc bolesť Ženy, ako trpí so Synom.
Siedme zastavenie Pán
Ježiš druhý raz padá pod krížom Ježiš nedokazuje svoju moc ale učí trpezlivosti Prvý
list apoštola Petra, 1 Pt 2, 21b-24 Lebo aj Kristus trpel za vás a zanechal vám
príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach. On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola
v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil
tomu, ktorý súdi spravodlivo. Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby
sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili. Ježiš znova
padá pod ťarchou kríža. Drevo našej spásy zaťažujú slabosti ľudskej prirodzenosti,
ale aj nepriazne života. Ježiš niesol ťarchu prenasledovania Cirkvi v minulosti i
dnes, prenasledovania, ktoré kresťanov zabíja v mene boha, ktorý nepozná lásku a ktorý
šliape po jeho dôstojnosti „lživými perami a arogantnými slovami“. Ježiš niesol ťarchu
prenasledovania proti Petrovi, proti jasnému slovu „pravdy, ktorá stavia človeka pred
otázky a oslobodzuje srdcia“. Ježiš svojim krížom niesol ťarchu prenasledovania svojich
služobníkov a učeníkov, prenasledovania tých, čo na nenávisť odpovedajú láskou, na
násilie tichosťou. Ježiš niesol vo svojom kríži ťarchu bezbrehej „lásky k sebe, ktorá
dochádza až k pohŕdaniu Bohom“ a šliape po svojom bratovi. Všetko niesol dobrovoľne,
všetko pretrpel „trpezlivo, aby nás naučil trpezlivosti“.
Pokorný Ježišu, v
nespravodlivostiach a ťažkostiach nášho života nevieme vytrvať s trpezlivosťou. Často
si ako znamenie tvojej prítomnosti žiadame, aby si nás oslobodil o ťarchy dreva nášho
kríža. Príď, Duchu pravdy a nauč nás kráčať podľa príkladu Krista, aby sa „v postojoch
nášho srdca sprítomňovali veľké výzvy do trpezlivosti“! Pre hriech ľudu bezbožného
vidí Syna mučeného, jak ho človek zbičoval
Ôsme zastavenie Pán Ježiš
napomína plačúce ženy Ježiš sa na nás pozerá a vyvoláva slzy obrátenia Evanjelium
podľa Lukáša – Lk 23,27–31 „Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním
kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte
nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď
povedia: »Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!« Vtedy
začnú hovoriť vrchom: »Padnite na nás!« a kopcom: »Prikryte nás!« Lebo keď toto robia
so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ Ježiš, Učiteľ, kráčajúc cestou kríža
naďalej formuje našu ľudskú prirodzenosť. Keď stretá jeruzalemské ženy, prijíma do
svojho pohľadu pravdy a milosrdenstva slzy súcitu, ktoré pre neho ronia. Boh, ktorý
žalostne plakal nad Jeruzalemom, učí teraz plakať ženy, aby nezostali sterilné vonkajším
súcitom. Povzbudzuje ich, aby v ňom spoznali osud Spravodlivého, ktorý je nespravodlivo
odsúdený a vyprahnutý ako zelený strom, „trestom, ktorý prináša spásu“. Pomáha im
klásť otázku suchému stromu vlastného srdca, aby zakúsili blahodárnu bolesť svojej
skrúšenosti. Opravdivý plač pramení tu, keď oči slzami nevyznávajú len svoj hriech,
ale aj bolesť srdca. Sú to požehnané slzy, ako Petrove, ako znak ľútosti a záruka
obrátenia, ktoré v nás obnovujú milosť krstu. Pokorný Ježišu, V tvojom trpiacom,
potupenom a vysmievanom tele nevieme spoznať rany našich neverností a našich ambícií,
našich zrád a našich vzbúr. Sú to rany, ktoré vzlykajú a volajú po balzame nášho obrátenia,
kým my dnes už nevieme plakať nad našimi hriechmi. Príď, Duchu pravdy, a rozlej
v našich srdciach dar múdrosti! Vo svetle lásky, ktorá nám prináša spásu, daj nám
poznanie našej biedy, „slzy, ktoré zmývajú vinu, plač, ktorý si zasluhuje odpustenie! Ó,
ty Matka, žriedlo lásky, nech prežívam bôľ tvoj ťažký a nech s tebou nariekam
Deviate
zastavenie Pán Ježiš tretí raz padá pod krížom Ježiš svojou slabosťou posilňuje
našu slabosť. Evanjelium podľa Lukáša – Lk 22,28–32 „Vy ste vytrvali so mnou
v mojich skúškach a ja vám dám kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli
a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve... Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal,
aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera.
A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“
Svojim tretím pádom Ježiš
vyznáva lásku, ktorou pre nás prijal ťarchu skúšky a obnovuje svoje pozvanie, aby
sme ho verne nasledovali až do konca. Umožňuje nám však upriamiť pohľad aj za závoj
prisľúbenia: „Ak s ním vytrváme, s ním budeme aj kraľovať“. Jeho pády patria do tajomstva
vtelenia. Hľadal nás v našej slabosti a zostúpil až na jej dno, aby nás tak pozdvihol
k sebe. „Na sebe samom nám ukázal cestu pokory, aby nám tak otvoril cestu návratu“.
„Učil nás trpezlivosti, ktorá je ako zbraň aby sme zvíťazili nad svetom“. Teraz,
keď tretí krát padá a sám znáša utrpenie pre naše slabosti, poukazuje zároveň na spôsob,
ako neupadnúť v skúške: vytrvať, zostať pevní. Jednoducho: „zostať v ňom“. Pokorný
Ježišu, zoči voči skúškam, ktoré preosievajú našu vieru sa cítime zúfalí: ešte neveríme,
že tieto naše skúšky už boli tvojimi a pozývaš nás, aby sme nad nimi víťazili spolu
s tebou. Príď, Duchu pravdy, v pádoch, ktoré poznačujú našu cestu! Nauč nás opierať
sa o Ježišovu vernosť, veriť v jeho modlitbu za nás, aby sme mohli prijať ten prúd
sily, ktorú nám môže dať len on, Boh s nami! Nech mi srdce láskou planie, ku Kristovi
neprestajne, veď on je môj Boh a Pán
Desiate zastavenie Pánu Ježišovi
zvliekajú šaty Ježiš je obnažený, aby nás zaodel do rúcha synostva Evanjelium
podľa Jána – Jn 19,23–24 „Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili
ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev
bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ho,
ale losujme oň, čí bude!“ Aby sa splnilo Písmo: „Rozdelili si moje šaty a o môj odev
hodili lós.“ A vojaci to tak urobili. Ježiš zostáva nahý. Ikona Krista, vyzlečeného
zo šiat je bohatá na biblické súvisy: vedie nás k nevinnej nahote počiatkov i k hanbe
pádu. V pôvodnej nevinnosti bola nahota oblekom slávy človeka: jeho žiarivého a krásneho
priateľstva s Bohom. Pádom sa harmónia tohto vzťahu rozbíja a nahota trpiace hanbou
nesie so sebou dramatickú spomienku na túto prehru. Nahota je synonymom pravdy
bytia. Ježiš, vyzlečený zo svojich šiat, si na kríži obliekol nový odev dôstojnosti
človeka, Božieho dieťaťa. Jeho nezošívaná tunika zostáva tam, neporušená pre nás:
oblek božieho synovstva nebol zničený ale práve z kríža nám bol opäť darovaný. Pokorný
Ježišu, pred tvojou nahotou objavujeme podstatu nášho života a našej radosti: že v
tebe sme Otcovi synovia a dcéry. No vyznávame aj náš vzdor prijať chudobu ako prejav
našej závislosti na Otcovi a prijať nahotu ako odev jeho detí. Príď, Duchu pravdy,
a pomôž nám uznať v každom obnažení, ktorým trpíme, stretnutie s pravdou o našom bytí,
stretnutie s vykupujúcou nahotou Spasiteľa, odrazový mostík k synovskému objatiu s
Otcom!
Svätá Matka, Krista rany, ktorými bol doráňaný, hlboko mi v srdce vtlač
Jedenáste
zastavenie Pána Ježiša pribíjajú na kríž Ježiš, vyzdvihnutý od zeme všetkých
priťahuje k sebe Evanjelium podľa Jána – Jn 19,18–22 „Tam ho ukrižovali a s
ním iných dvoch, z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku. Pilát vyhotovil aj
nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo tam napísané: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.“
Tento nápis čítalo mnoho Židov, lebo miesto, kde Ježiša ukrižovali, bolo blízko mesta;
a bol napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky. Židovskí veľkňazi povedali Pilátovi:
„Nepíš: Židovský kráľ, ale: On povedal: »Som židovský kráľ.«“ Pilát odpovedal: „Čo
som napísal, to som napísal.“ Ukrižovaný Ježiš je uprostred. Kráľovský nápis nad
ním otvára hĺbku tajomstva: Ježiš je kráľ a kríž je jeho trónom. Vyhlásenie, že je
kráľom, napísané v troch jazykoch, obsahuje univerzálne posolstvo: pre jednoduchého
i vzdelaného, pre chudobného i mocného, pre toho, kto sa riadi Božím zákonom i toho,
kto dôveruje politickej moci. Obraz ukrižovaného, ktorého žiaden ľudský ortieľ nikdy
nebude môcť odstrániť zo stien nášho srdca, zostane navždy kráľovským slovom Pravdy:
„Ukrižované svetlo, ktoré osvecuje slepých“, „ukrytý poklad, ktorý môže otvoriť iba
modlitba“, srdce sveta. Ježiš nekraľuje ovládaním druhých mocou tohto sveta, on „nemá
žiadne légie“, Ježiš „kraľuje tým, že priťahuje“: jeho magnetom je láska Otca, ktorý
sa v ňom dáva nám, a to „až do krajnosti“. Nič sa nemôže vymknúť z jeho srdca“. Pane
Ježišu, ukrižovaný za nás! Ty si vyznaním veľkej lásky Otca k ľudstvu, ikona jedinej
pravdy, ktorej možno veriť. Pritiahni nás k sebe, aby sme sa naučili žiť „láskou tvojej
lásky“. Príď, Duchu pravdy, a nauč nás vždy si vyberať „Boha a jeho vôľu pred záujmami
sveta a jeho mocou, aby sme v krajnej bezmocnosti Ukrižovaného objavili vždy novú
moc pravdy.“ Na bolestiach Syna tvojho, za mňa z lásky trpiaceho, nech mám podiel,
v srdci plač
Dvanáste zastavenie Pán Ježiš na kríži zomiera Ježiš
prežíva svoju smrť ako dar lásky Evanjelium podľa Jána – Jn 19,28–30 „Potom
Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“
Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu
ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal
ducha.“ „Žíznim“. „Je dokonané!“. Hľadiac na Otca a hľadiac na ľudstvo nám Ježiš
v týchto dvoch slovách odovzdáva horúcu túžbu, ktorá napĺňala jeho osobu a jeho poslanie:
lásku k človeku a poslušnosť k Otcovi. Horizontálna láska a vertikálna: to tvorí znamenie
kríža. Na mieste, kde sa stretá táto dvojitá láska, tam, kde Ježiš skláňa hlavu, pramení
Duch Svätý, prvý plod jeho návratu k Otcovi.
V tomto životodarnom výdychu naplnenia
cítiť súvislosť s dielom stvorenia, je to vykúpená hodina. Ale aj vzťah k všetkým
nám, veriacim v neho, aby sme „na vlastnom tele dopĺňali to, čo chýba Kristovmu utrpeniu“.
Kým sa všetko dokoná! Pane Ježišu, ktorý si pre nás zomrel! Ty žiadaš, aby si mohol
dávať, zomieraš, aby si sa mohol darovať a tak nám v sebadarovaní umožňuješ objaviť
gesto, vytvárajúce priestor jednoty. Odpusť ocot nášho odmietnutia a našej malovernosti,
odpusť hluchotu nášho srdca na volanie tvojho smädu, ktorý naďalej stúpa z bolesti
toľkých našich bratov. Príď, Duchu Svätý, dedičstvo Syna, ktorý za nás zomrel:
ty buď vodcom, ktorý „nás vovedie do plnej pravdy“ a „koreňom, ktorý nás uchováva
v jednote“! Vidí, ako Syn milený, dokonáva opustený, dušu Otcu odovzdal
Trináste
zastavenie Pána Ježiša skladajú z kríža Matka prijíma do svojho náručia
Ježišovo telo Evanjelium podľa Jána – Jn 19,32–38 Prišli teda vojaci a polámali
kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli,
že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a
hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo
je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. ... Potom Jozef z Arimatey,
ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby
mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Rana
v Ježišovom boku sa stáva otvorom, otvorenými dverami k Božiemu srdcu. Tu možno z
jeho nekonečnej lásky čerpať životodarnú silu a nápoj, ktorý neviditeľne nasycuje
a dáva znovuzrodenie. Aj my sa približujeme k Ježišovmu telu, sňatému z kríža, ktoré
drží Matka vo svojom náručí. Približujeme sa k nemu „nie kráčajúc, ale veriac, nie
krokmi tela, ale slobodným rozhodnutím srdca“. V tomto bezduchom tele sa spoznávame
ako jeho ranené a trpiace údy, ktoré však chráni láskavé objatie Matky. Ale vidíme
sa aj v tomto materskom náručí, silnom a nežnom zároveň. Otvorené náručie Cirkvi
– Matky sú ako oltár, ktorý nám ponúka Kristovo telo a práve tam sa stávame Mystickým
telom Krista. Pane Ježišu, spočívajúci v náručí Matky, predobraze Matky Cirkvi“.
Pred obrazom Piety sa učíme odovzdanému „áno“ lásky, odovzdanosti i prijatia, dôvere
a konkrétnej pozornosti, nežnosti, ktorá uzdravuje život a vyvoláva radosť. Príď,
Duchu Svätý, a veď nás, ako si viedol Máriu, vo veľkodušnom vyžarovaní Božej lásky
ktorá je „rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého“. Daj, nech s tebou plačem,
kvílim, a nech s Kristom spolucítim, kým len tuná budem žiť
Štrnáste zastavenie Pána
Ježiša pochovávajú Zem ticha a očakávania uchováva Ježišovo telo, plodné semeno
nového života Evanjelium podľa Jána – Jn 19,40–42 „Vzali Ježišovo telo a zavinuli
ho do plátna s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach,
kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal.
Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko.“ Záhrada,
symbol života s jeho farbami, prijíma tajomstvo stvoreného a vykúpeného človeka. Do
záhrady Boh umiestnil svoje stvorenie a odtiaľ ho vyhnal po jeho páde. V záhrade sa
začalo Ježišovo utrpenie a teraz v inej záhrade nový hrob prijíma Nového Adama, ktorý
sa vracia do zeme, materského lona, ktoré uchováva plodné semeno, ktoré viac nezomrie. Je
to čas viery, ktorý v tichosti očakáva, a nádeje že na suchom dreve sa objavujú prvé
púčiky prisľúbenej spásy a radosti. Teraz hlas „Boha hovorí vo veľkom tichu srdca“. A
keď moje telo skoná, daj nech duša moja spozná život rajskej radosti
Canto C.
Crux fidelis, inter omnes arbor una nobilis, Nullata lem silva profert, flore,
fronde, germine! Dulce lignum dulci clavo dulce pondus sustinens.
1. Pange,
lingua, gloriosi proelium certaminis, Et super Crucis trophæo dic triumphum nobilem, Qualiter
Redemptor orbis immolatus vicerit. C.
2. De parentis protoplasti fraude factor
condolens, Quando pomi noxialis morte morsu corruit, Ipse lignum tunc notavit,
damna ligni ut solveret. C.