Zelený štvrtok – večerná svätá omša na pamiatku Pánovej večere
Vatikán (21. apríla, RV) – V Bazilike sv. Jána v Lateráne slúžil dnes pápež
Benedikt XVI. večernú svätú omšu na pamiatku Pánovej večere. Svätý Otec v nej - podľa
starobylej tradície - umyl nohy 12 kňazom Rímskej diecézy. Toto gesto je zobrazením
toho, čo vykonal sám Ježiš, keď umyl apoštolom nohy. Je zvýraznením Božieho mystéria
a znakom úplného odovzdania života. Pápež Benedikt XVI. vo svojej homílii povedal:
Drahí
bratia a sestry! „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr,
ako budem trpieť“ (Lk 22,15), týmito slovami Ježiš inauguruje slávenie jeho poslednej
večere a ustanovenie svätej Eucharistie. Ježiš išiel v ústrety tej hodine s túžbou
po nej. Vo svojom vnútri očakával ten okamih, v ktorom mal darovať seba samého svojim
pod spôsobmi chleba a vína. Očakával ten okamih, ktorý mal byť istým spôsobom skutočnou
svadobnou hostinou Mesiáša: premenením darov tejto zeme a zjednotením sa s blížnymi,
aby ich premenil a začal tak s premenou celého sveta. V Ježišovej túžbe môžeme spoznať
túžbu samého Boha – jeho lásku k ľuďom, k jeho stvoreniu, v očakávaní lásky. Láska,
ktorá očakáva okamih zjednotenia, láska, ktorá chce pritiahnuť ľudí k sebe, aby ich
naplnil a to je vlastne túžbou celého stvorenstva: ono smeruje k zjaveniu Božích detí
(porov. Rim 8,19). Ježiš túži po nás, čaká nás. A my, naozaj túžime po ňom? Je v nás
túžba stretnúť sa s ním? Dychtíme po jeho blízkosti, po zjednotení sa s ním? On nám
sám seba dáva v Eucharistii! Alebo sme ľahostajní, roztržití, plní iných vecí? Z Ježišových
podobenstiev o hostinách vieme, že pozná realitu prázdnych miest, odmietnutí, nezáujmu
o neho a o jeho blízkosť. Prázdne miesta na svadobnej hostine Pána – s výhovorkami
alebo bez nich – sú pre nás už dlhšie nielen podobenstvom ale skutočnosťou, obzvlášť
na tých miestach, na ktorých zjavil výnimočným spôsobom svoju blízkosť. Ježiš vedel
aj o hosťoch, ktorí síce prišli, ale bez toho, aby mali slávnostný odev – čiže bez
radosti z jeho blízkosti, iba zo zvyku a s úplne odlišným smerovaním vlastného života.
Sv. Gregor Veľký v jednej zo svojich homílií si kladie otázku: Akí ľudia sú tí, ktorí
prišli bez slávnostného odevu, v čom spočíva tento odev a ako ho získať? Jeho odpoveď
znie: Tí, čo boli pozvaní a aj prišli, istým spôsobom majú vieru. Je to viera, ktorá
im otvára dvere. Avšak chýba im svadobný odev lásky. Ten, kto žije vieru nie ako lásku,
nie je pripravený na sobáš a je poslaný preč. Eucharistické spoločenstvo vyžaduje
vieru, ale viera vyžaduje lásku, inak zomiera a rovnako tak aj viera.
Zo všetkých
štyroch evanjelií vieme, že Ježišova posledná večera pred umučením bola aj miestom
ohlasovania. Ježiš tu ešte raz predkladá s naliehavosťou základné elementy svojho
posolstva. Slovo a Sviatosť, posolstvo a dar sú nerozlučne spojené. No počas poslednej
večere sa Ježiš predovšetkým modlil. Matúš, Marek a Lukáš používajú dve slová k opísaniu
Ježišovej modlitby vo vrcholnom okamihu Poslednej večere: „eucharistesas“ a „eulogesas“
– „vzdávať vďaky“ a „žehnať“. Stúpajúci pohyb slovesa „vzdávať vďaky“, a naopak zostupujúci
slovesa „žehnať“ súvisia. Slová transubstanciácie sú časťou tejto Ježišovej modlitby.
Sú to slová modlitby. Ježiš premieňa svoje umučenie na modlitbu v obete Otcovi za
ľudí. Toto pretvorenie jeho utrpenia na lásku obsahuje silu, ktorá dokáže premeniť
dary, v ktorých sa on sám dáva. On ich dáva nám, aby sme sa my a celý svet pretvorili.
Vlastný a posledný cieľ eucharistického premenenia je naše pretvorenie v spoločenstve
s Kristom. Eucharistia má za cieľ nového človeka, nový svet, tak ako sa môže zrodiť
iba počnúc od Boha skrze dielo Božieho služobníka.
Vďaka Lukášovi a najmä
vďaka Jánovi vieme, že Ježiš vo svojej modlitbe počas Poslednej večere predniesol
niekoľko prosieb k Otcovi – prosieb, ktoré zároveň boli výzvami pre učeníkov vtedajška
i všetkých čias. Chcel by som sa teraz zamerať iba na jednu prosbu, ktorú – podľa
Jána – Ježiš zopakoval štyrikrát vo svojej Veľkňazskej modlitbe. Ako veľmi ho v jeho
vnútri musela trápiť! Ona zostáva neustále jeho modlitbou k Otcovi za nás: je to prosba
o jednotu. Ježiš vyslovene hovorí, že táto prosba neplatí iba pre vtedy prítomných
učeníkov, ale i pre všetkých, ktorí v neho uveria (porov. Jn 17,20). Prosí, aby sa
všetci stali jedným „ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, ...aby svet uveril (Jn 17,21)“.
Jednota kresťanov môže existovať jedine vtedy, keď kresťania budú intímne zjednotení
s ním, s Ježišom. Viera a láska k Ježišovi, viera v jeho jednotu s Otcom a otvorenie
sa pre jednotu s ním sú podstatné. Táto jednota nie je teda iba nejakou vnútornou
mystickou záležitosťou. Musí sa stať viditeľnou, tak viditeľnou, že bude pre svet
znamením Ježišovho poslania zo strany Otca. Preto má táto prosba v sebe ukrytý eucharistický
význam, ktorý Pavol jasne ukazuje v Prvom liste Korinťanom: „A chlieb, ktorý lámeme,
nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo,
lebo všetci máme podiel na jednom chlebe (1Kor 10,16-17).“ S Eucharistiou sa rodí
Cirkev. My všetci jeme ten istý chlieb, prijímame to isté telo Pána a toto znamená:
On otvára každého z nás niečomu väčšiemu od nás. On nás všetkých zjednocuje. Eucharistia
je mystériom intímnej blízkosti a spoločenstva každého jednotlivca s Pánom. A je v
tom istom čase viditeľnou jednotou medzi všetkými. Eucharistia je sviatosťou jednoty.
Ona dosahuje až k trojičnému mystériu a tak vytvára zároveň viditeľnú jednotu. Povedzme
to ešte raz: ona je mimoriadnym osobným stretnutím s Pánom a nikdy nie je iba skutkom
individuálnej zbožnosti. Nevyhnutne ju slávime spoločne. V každej komunite je Pán
v plnosti. Avšak on je jeden jediný vo všetkých komunitách. Preto v eucharistickej
modlitbe Cirkvi nevyhnutne zaznievajú slová: „una cum Papa nostro et cum Episcopo
nostro“. Toto nie je iba nejaký vonkajší doplnok toho, čo sa vnútorne deje, ale
nevyhnutné vyjadrenie samotnej Eucharistie. Ďalej spomíname meno pápeža a biskupa:
jednota je úplne konkrétna, má mená. Tak sa jednota stáva viditeľnou, stala sa znamením
pre svet a vytvára pre nás samých konkrétne kritérium.
Sv. Lukáš nám uchoval
konkrétny element z Ježišovej modlitby za jednotu: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás
vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja
viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov (Lk 22, 31-32).“ Dnes s bolesťou
znova konštatujeme, že satanovi bolo umožnené preosiať učeníkov viditeľne pred celým
svetom. A vieme, že sa Ježiš modlí za Petrovu vieru i za jeho nástupcov. Vieme, že
Peter, skrze rozbúrené vody dejín, ide v ústrety Pánovi a vždy, keď sa začína topiť
býva opäť podopretý Pánovou rukou a ním vedený. No potom nasleduje predpoveď i úloha:
„Ty, až sa raz obrátiš...“ : všetci ľudia, okrem Márie sústavne potrebujú obrátenie.
Ježiš predpovedá Petrovi jeho pád a obrátenie. Od čoho sa Peter musel obrátiť? Na
začiatku jeho povolania vystrašený Božou mocou Pána a svojou malosťou Peter zvolá:
„Pane, odíď odo mňa, pretože som hriešnik!“ (Lk 5,8). V Pánovom svetle uznáva svoju
neschopnosť. Práve vtedy, vo vedomí svojej pokory, že je hriešnikom, je povolaný.
On musí vždy nanovo objavovať túto pokoru. V blízkosti mesta Cézarea Filipova Peter
nechcel prijať, že Ježiš musí trpieť a byť ukrižovaný. Toto nebolo zjednotiteľné s
jeho obrazom Boha a Mesiáša. Vo večeradle nechcel pripustiť, aby mu Ježiš umyl nohy:
to sa tiež nehodilo jeho obrazu Majstrovej hodnosti. V Olivovej záhrade zas uderil
mečom. Chcel ukázať svoju odvahu. Pred slúžkou však tvrdil, že Ježiša nepozná. V tej
chvíli sa mu to zdalo ako drobné klamstvo nevyhnutné k tomu, aby zostal v Ježišovej
blízkosti. Jeho heroizmus sa zrútil v tejto mizernej hre o miesto v centre udalostí.
My všetci sa musíme znova naučiť prijať Boha a Ježiša Krista takého, aký je, a nie
takého, akého by sme ho chceli. Aj my odmietame prijať, že sa on zviazal s limitmi
svojej Cirkvi a svojich služobníkov. Aj my nechceme pripustiť, že on je bezmocný v
tomto svete, aj my sa ukrývame za predsudky, keď príslušnosť k nemu je príliš drahá
alebo príliš nebezpečná. My všetci potrebujeme obrátenie, aby sme prijali Ježiša v
jeho prirodzenosti Božej i ľudskej. Potrebujeme pokoru učeníka, ktorý nasleduje Majstrovu
vôľu. V tejto chvíli ho chceme prosiť, aby na nás – rovnako ako na Petra – hľadel
v týchto chvíľach dobrosrdečnými očami a aby nás obrátil.
Peter, po obrátení,
je povolaný povzbudzovať svojich bratov. Nie je to nejaký nedôležitý fakt, že táto
úloha mu je zverená vo večeradle. Služba jednoty má svoje viditeľné miesto v slávení
Eucharistie. Drahí priatelia, pre pápeža je veľkou posilou vedomie, že počas každej
eucharistickej slávnosti sa všetci za neho modlia; že naša modlitba sa zjednocuje
s modlitbou Pána za Petra. Iba vďaka modlitbe Pána a Cirkvi môže pápež plniť svoju
úlohu spočívajúcu v povzbudzovaní bratov – pásť Ježišovo stádo a byť garantom tej
jednoty, ktorá sa stáva viditeľným svedectvom Ježišovho poslania zo strany Otca.
„Veľmi
som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť“. Pane, ty
si túžil po nás, po mne. Túžil si byť účastný v nás vo svätej Eucharistii, zjednotiť
sa s nami. Pane, vzbuď aj v nás túžbu po tebe. Povzbuď nás v jednote s tebou a navzájom
medzi nami. Daruj tvojej Cirkvi jednotu, aby svet uveril. Amen.