Vysielanie pre gréckokatolíkov: Veľký Týždeň v byzantskom obrade

Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
Jedným zo základných rysov gréckokatolíckeho, teda byzantsko-slovanského obradu, ktorý je známy a cenený pre vnútorné bohatstvo, teologickú výstižnosť a hlbokú duchovnosť svojich bohoslužieb, je zásada, že forma, obsah a cieľ modlitby sú prejavom toho, čo veríme. V teológii sa tento princíp zvykol vyjadrovať definíciou “lex orandi – lex credendi”. Všminime si teraz, ako sa toto pravidlo uplatňuje v liturgickom slávení týždňa, ktorý sme dnes začali, a ktorý pre svoje mimoriadne postavenie v schéme liturgického roku nesie pomenovanie „veľký“.
Skončili sme slávnosť s palmami, teraz poďme osláviť Kristovo utrpenie. Je to tajomstvo našej spásy. Buďme svedkami jeho dobrovoľných strastí, ktoré za nás podstúpil. Vrúcne mu sievajme a ďakume: ´Sláva tebe Pane, lebo ty si prameň milosrdenstva a prístav našej spásy´.“
Týmito slovami veršovej stichiry – stichiry na stichovni z večierne v popoludní na kVetnú nedeľu, nás cirkev pripravuje a vyzýva k dôstojnému a vrúcnemu prežitiu týždňa, v ktorom spomíname na Kristovo utrpenie, vykupiteľskú smrť a trojdenné uloženie do hrobu. Liturgia prvých troch dní upriamuje našu pozornosť na Ježišove posledné predveľkonočné dni, ktoré strávil vyučovaním a napomínaním ľudu v Jeruzaleme a v Betánii. Jej cieľom je pripraviť nás k nábožnému prežívaniu liturgického slávenia dní Kristovho utrpenia a to skrúšeným poznávanín vlastnej slabosti a hriešnosti, čo nás má priviesť k rozhodnutiu bedliť a nezanedbávať strostlivosť o svoju spásu. Táto myšlienka sa nám podáva v nádhernom súhrne v kondákoch utorka a stredy Veľkého týždňa, keď si pripomíname centrálne myšlienky jednotlivých evanjeliových scén a podobenstiev zosumarizované v v umelecko-básnickej skratke.
Je čas myslieť na koniec života. Boj sa, duša, aby ťa nevytrhli ako nepolodný figovník. Dobre hospodár s talentom, ktorý si dostala. Bedli a pokorne volaj: ´Nedopusť, Kriste, aby ma navždy vylúčili z tvojej svadobnej siene´.
Láskyplný Bože, zhrešil som omnoho viac ako cudzoložnica. Ale neprelieval som pred tebou prúdy sĺz ako ona. Teraz padám na kolená. Bozkám tvoje nohy a pokorne sa modlím: ´Odpusť mi, Spasiteľ, moje dlhy a obmy ma od škvŕn mojich hriechov´.
Kým prvé dni Veľkého týždňa sa nesú v duchu bázne a zármutku nad našimi hriechami, nasledujúce dni sú liturgicky charakterizované dvoma odlišnými pocitmi. Z jednej strany je tu vyjadrený bôľ a sústrasť pri pohľade na mučeného Spasiteľa, na druhej strane je ale naše srdce napĺňané neopísateľnou radosťou a vďačnoťou za spásu, ktorú nám Kristus priniesol svojou obetou. Krásne je to vzjadrené v stichire, verši z večierne Veľkého štvrtka.
Hľa, ten, ktorého Izaiáš nazýva Barákom, dobrovoľne kráča na smrť. Svoje ramená vystavuje ranám. Vojak ho surovo bije po tvári. Líce neodvracia od potupných slín. Necháva sa odsúdiť na hroznú smrť. On, nevinný, všetko dobrovoľne prijíma, aby všetkým daroval vzkriesenie.
Podobne aj čítanie „strastí“, teda 12 evanjelií o utrpení náľho Pána, ktoré je liturgicky zaradené do utierne Veľkého piatku, je sprevádzané po každej prečítanej stati dojímavými veršami, ktoré nás pohýňajú k rozjímaniu nad utrpením nevinného Mesiáša. Avšak ani ten najhlbší žiaľ a najúprimnejšie dojatie pri uvažovaní nad Spasiteľovým umučením nemá privádzať k beznádejnému pesimizmu. Veď utrpenie, kríž i hrob, to všetko je v Božej ekonómii spásy len prostriedkom, ktorý vedie s slávnemu víťazstvu nad hriechom a smrťou. Táto myšlienka sa čoraz viac dostáva do popredia a pri liturgii sv. Bazila, konanej vo Veľkú sobotu, prýšti do tejto dojímavej reflexie, v ktorej sa sám Krsitus prihovára svojej panenskej matke:
Neplač nado mnou, Matka, keď ma vidíš v hrobe. Panensky si ma počala, pod srdcom si ma chovala. Vstanem zas a preslávim sa. Ako večný Boh slávne vzkriesim všetkých, ktorí ťa s láskou a vierou uctievajú.
Hymnus „Da molčit vsjakaja ploť“, ktorý v tejto liturgii nahrádza cherubínsku pieseň je svojim obsahom a úchvatnou melodikou už akoby ozvenou mystickej extázy radostného prežívania Kristovho tajomného príchodu.
Zmĺkni každý človek! Stoj v bázni a chvej sa! Hľa, prichádza Kráľ kráľov, pán všetkých mocnárov, aby seba obetoval a za pokrm veriacim sa dal. Pred ním anjelské zbory kráčajú. Kniežatsvá a Panstvá ho sprevádzajú. Na tróne ho nesú mnohookí cherubíni. Piesňami ho oslavujú šestokrídli serafíni. Aleluja, Aleluja mu spievajú.
Kristus svojim krížom zničil brány pekla a preto nás aj liturgická spomienka dní jeho utrpenia už pripravuje k onomu radostnému okamihu našich veľkonočných bohoslužieb, keď s prvými lúčmi vychádzajúceho slnka, na úsvite nedeľného rána, kňaz znamením kríža otvorí chrámové dvere a spolu so zborom veriacich oznámi svetu radostnú zvesť – Christos voskrese – „Kristus slávne vstal zmŕtvych, smrťou smrť premohol a yosnulým v hroboch život daroval!
Kiež by nás tento krátky prierez hlavných myšlienok našej byzantskej liturgie Veľkého týždňa povzbudil k hlbšiemu poznávaniu ducha našich obradov. Veď naša liturgia je plodom stáročného vývoja, je výtvorom a duchovným odkazom generácií teológov a svätcov. Aj preto si zasluhuje našu vnímavú pozornosť, správne poznanie, úctu a zodpovedný vzťah k jej sláveniu. V tomto duchu sa ju teda snažme prežívať aj počas dní tejto „strastnej sedmice“ tohto naozaj „Veľkého Týždňa“.