Vatikán (13. apríla, RV) - Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes
predpoludním na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Svätý Otec sa v dnešnej katechéze zameral
na otázku svätosti, čím zavŕšil dvojročný cyklus katechéz, v ktorých postupne predstavoval
významných svätcov Cirkvi. V katechéze povedal:
Drahí bratia a sestry, na
generálnych audienciách počas posledných dvoch rokov nás sprevádzali postavy mnohých
svätcov a svätíc: bližšie sme ich spoznali a pochopili sme, že celé dejiny Cirkvi
sú poznačené týmito mužmi a ženami, ktorí sa svojou vierou, svojou láskou a svojím
životom stali svetlom pre mnohé generácie a sú ním aj pre nás. Svätci rôznymi spôsobmi
zjavujú mocnú a premieňajúcu prítomnosť Vzkrieseného; dovolili, aby sa Kristus natoľko
zmocnil ich života, že môžu tvrdiť so svätým Pavlom: „...už nežijem ja, ale vo mne
žije Kristus“ (Gal 2,20). Nasledovať ich príklad, utiekať sa k ich orodovaniu a vstúpiť
do spoločenstva s nimi, „nás zjednocuje s Kristom, od ktorého – ako od Prameňa a Hlavy
– vychádza všetka milosť a celý život samotného Božieho ľudu“ (Lumen Gentium 50).
Na koniec tohto cyklu katechéz by som chcel ponúknuť niekoľko myšlienok o tom, čo
je to svätosť.
Čo znamená byť svätým? Kto je povolaný k tomu, aby sa stal svätým?
Mnohokrát si myslíme, že svätosť je cieľom rezervovaným len pre pár vyvolených. Svätý
Pavol naopak hovorí o veľkom Božom pláne a tvrdí: „Veď v ňom (v Kristovi) si nás (Boh)
ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení
v láske“ (Ef 1,4). A hovorí o nás všetkých. V centre tohto Božieho plánu je Kristus,
v ktorom Boh ukazuje svoju tvár: mystérium ukryté od večnosti sa nám zjavilo v plnosti
v Slove, ktoré sa stalo telom. „Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť“,
tvrdí apoštol (Kol 1,19). V Kristovi sa živý Boh stal blízkym, viditeľným, počuteľným;
Bohom, ktorého sa môžeme dotknúť a načerpať z jeho plnosti milosti a pravdy (porov.
Jn 1,14-16). A preto celá kresťanská existencia pozná iba jeden najvyšší zákon: ten,
ktorý svätý Pavol vyjadruje slovami, ktoré sa nachádzajú vo všetkých jeho spisoch:
„v Kristovi Ježišovi“. Svätosť – plnosť kresťanského života nespočíva v konaní mimoriadnych
činov, ale v zjednotení sa s Kristom, v prežívaní jeho mystérií, osvojení si jeho
postojov, myšlienok a správania. Veľkosť svätosti je daná plnosťou, ktorú Kristus
v nás dosiahne, keď silou Ducha Svätého pretvárame celý náš život na ten jeho. Ide
o pripodobnenie sa Ježišovi, ako tvrdí svätý Pavol: „Tých, ktorých predpoznal, tých
aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29). Svätý Augustín zvoláva:
„Môj život bude živý vtedy, keď bude naplnený tebou“ (Vyznania 10,28). Druhý vatikánsky
koncil v Konštitúcii o Cirkvi s jasnosťou hovorí o univerzálnom povolaní k svätosti
tvrdiac, že nikto z neho nie je vylúčený: „V rozličných životných stavoch a povolaniach
je vždy jediná svätosť, ktorú žijú tí, ktorí sa nechajú viesť Božím duchom a (...)
nasledujúc chudobného, poníženého Krista nesúceho kríž, aby si zaslúžili mať podiel
na jeho sláve“ (č. 41).
No zostáva otázka: Ako môžeme napredovať na ceste svätosti
a odpovedať na toto povolanie? Môžeme to urobiť svojimi vlastnými silami? Odpoveď
je jasná: Svätý život nie je plodom iba nášho úsilia a konania, pretože je to Boh
– trikrát Svätý (porov. Iz 6,3) – ktorý nás robí svätými. Je to dielo jeho Ducha,
ktorý nás zvnútra oživuje. Je to samotný život vzkrieseného Krista, ktorý nám je darovaný
a ktorý nás pretvára. Ako na inom mieste hovorí Druhý vatikánsky koncil: „Kristovi
nasledovníci Bohom povolaní nie podľa svojich skutkov, ale podľa jeho vôle a milosti
v Pánovi Ježišovi ospravedlnení sa krstom viery stali naozaj Božími deťmi a spoluúčastnými
na Božej prirodzenosti, čím sa stali skutočne svätými. Podľa tejto svätosti, ktorej
sa im dostalo, majú s Božou pomocou aj žiť a zdokonaľovať ju“ (LG, 40). Teda svätosť
má svoj základ v krstnej milosti, vo vštepení do Kristovho veľkonočného mystéria,
ktorým je nám darovaný jeho Duch a život Vzkrieseného. Svätý Pavol podčiarkuje veľmi
dôrazným spôsobom premenu, ktorú krstná milosť spôsobuje v človekovi a dostáva sa
až k vytvoreniu novej terminológie založenej na slovnom spojení „spolu s ním“: spolu
s ním mŕtvi, spolu s ním pochovaní, spolu s ním vzkriesení a s Kristom povolaní k
novému životu; náš osud je neoddeliteľne spojený s tým jeho. „Krstom sme teda s ním
boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych (...) aj
my žili novým životom“ (Rim 6,4). Avšak vždy rešpektuje našu slobodu a žiada, aby
sme prijali tento dar a požiadavky, ktoré z neho vyplývajú. Chce, aby sme sa nechali
pretvoriť mocou Ducha Svätého tým, že podriadime našu vôľu tej Božej.
Ako sa
môže stať, že náš spôsob myslenia a konania sa stane myslením a konaním s Kristom
a v Kristovi? Čo je podstatou svätosti? Opäť Druhý vatikánsky koncil nám ponúka jasnú
definíciu; hovorí nám, že kresťanská svätosť nie je nič iné, než v plnosti prežívaná
láska. „Boh je Láska a kto ostáva v Láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn
4,16). Teda Boh vlial svoju lásku do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol
daný (porov. Rim 5,5); a teda ten prvý a najpotrebnejší dar je láska, ktorou milujeme
Boha nadovšetko ako aj blížneho jeho láskou. Ale aby láska, ako dobré semeno, rástla
v duši a prinášala ovocie, každý veriaci musí vedome počúvať Božie slovo a s pomocou
Božej milosti plniť jeho vôľu, často pristupovať k sviatostiam, predovšetkým k Eucharistii;
neustále sa modliť, zriekať sa seba samého a obetovať sa v službe bratom a v konaní
čnosti. Láska, ako zväzok dokonalosti a naplnenie zákona (porov. Kol 3,14; Rim 13,10),
riadi všetky prostriedky posväcovania, dáva im formu a vedie ich k cieľu. Tento jazyk
Druhého vatikánskeho koncilu je pre nás možno príliš slávnostný a mali by sme hovoriť
veci oveľa jednoduchším spôsobom. Čo z toho je podstatné? Podstatné je nenechať ujsť
ani jednu nedeľu bez stretnutia so vzkrieseným Kristom v Eucharistii; Toto nie je
nejaká príťaž navyše, ale svetlo pre celý týždeň. Nezačať a neskončiť žiaden deň aspoň
bez krátkeho kontaktu s Bohom. A na ceste životom nasledovať „dopravné značky“, ktoré
nám Boh dal v Desatore prikázaní, čítanom s Kristom, ktoré je jednoduchým spresnením
toho, čo znamená láska v niektorých konkrétnych situáciách. Zdá sa mi, že toto je
skutočná jednoduchosť a veľkosť svätého života: stretnutie zo Vzkrieseným každú nedeľu,
kontakt s Bohom na začiatku a konci dňa, v rozhodnutiach sa riadiť „dopravnými značkami“,
ktoré nám Boh daroval a ktoré sú iba formami lásky. „Preto teda pravý Kristov učeník
je charakteristický svojou láskou k Bohu a blížnemu.“ (LG 42) Toto je skutočná jednoduchosť,
veľkosť a hĺbka kresťanského života a podstata svätosti.
Preto svätý Augustín
komentujúc štvrtú kapitolu prvého Jánovho listu môže tvrdiť veľmi odvážnu vec.: „Vilige
et fac quod vis“, „Miluj a rob, čo chceš“. A pokračuje: „Ak mlčíš, mlč z lásky; ak
hovoríš, hovor z lásky; ak niekoho opravuješ, opravuj ho v láske; ak odpúšťaš, odpúšťaj
z lásky; nech je v tebe zakorenená láska, pretože z tohto koreňa nemôže vyrastať nič,
čo by nebolo dobré“ (7,8: PL 35). Kto je vedený láskou, kto žije láskou v plnosti,
je vedený Bohom, pretože Boh je láska. Toto je zmysel týchto veľkých slov: „Vilige
et fac quod vis“, „Miluj a rob, čo chceš“.
Možno by sme sa mohli pýtať: Môžeme
my s našimi obmedzeniami, s našimi slabosťami túžiť po niečom takom veľkom? Cirkev
počas liturgického roku nás pozýva k spomienkam na množstvo svätých, teda na tých,
ktorí prežili svoj život v plnosti lásky, dokázali milovať a nasledovať Krista v ich
každodennom živote. Oni nám hovoria, že všetci môžu nasledovať túto cestu. V každej
epoche dejín Cirkvi, v každej oblasti sveta pôsobia svätci najrôznejších vekových
kategórií, sú to konkrétni ľudia rôznych národov a jazykov, mnohokrát ľudia veľmi
rozdielni. Môžu to byť jednoduchí svätci, čiže dobrí ľudia, ktorých vídam v mojom
živote, ktorí možno nikdy nebudú kanonizovaní. Sú to normálni ľudia, keď tak môžeme
povedať, bez nejakých viditeľných heroických vlastností, ale v ich každodennej dobrote
vidíme pravdivosť viery. Táto dobrota, ku ktorej dozreli vo viere v Cirkev, je pre
mňa tou najistejšou apológiou kresťanstva a znakom, odkiaľ pochádza pravda. V spoločenstve
svätých, kanonizovaných aj nekanonizovaných, ktoré Cirkev prežíva vďaka Kristovi vo
všetkých svojich členoch, či už v nebi alebo na zemi, my pociťujeme ich prítomnosť,
ich spoločenstvo a pevne veríme, že budeme môcť napodobniť ich cestu a jedného dňa
byť účastní na blaženom živote, na večnom živote.
Drahí priatelia, aké veľké
je naše kresťanské povolanie v tomto svetle. A všetci sme povolaní k svätosti: ona
je mierou nášho kresťanského života. Svätý Pavol to veľmi dôrazne vyjadruje, keď píše:
„Každý z nás dostal milosť podľa miery, akou nás obdaroval Kristus (...) On ustanovil
niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za
pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho
tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža,
k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4,7.11-13). Chcel by som vás všetkých pozvať k
otvoreniu sa moci Ducha Svätého, ktorý pretvára náš život, aby sme sa aj my stali
akoby malými kamienkami veľkej mozaiky svätosti, ktorú Boh vytvára dejinami, aby Kristova
tvár žiarila v plnosti jeho jasu. Nemajme strach túžiť po veľkých veciach a smerovať
k Božím výšinám; nemajme strach, že Boh od nás bude chcieť veľa, ale nechajme sa viesť
v každodenných skutkoch jeho slovom, hoci sa niekedy cítime biedni, nehodní a hriešnici:
On nás pretvorí svojou láskou.