2011-04-10 10:25:01

Príhovor vdp. Petra Holbičku pre chorých


RealAudioMP3 Milovaní bratia a sestry v Kristovi, prihováram sa vám v čase, keď sa spoločne zamýšľame nad Kristovým utrpením, nad udalosťami jeho odsúdenia, nad jeho pádmi, ale i stretnutiami s ľuďmi na ceste na Golgotu.
Len niekoľko dní nás delí od blahorečenia nášho, v spomienkach stále živého, pápeža Jána Pavla II., ktorý rovnako ako Ježiš, vzal svoj kríž a ukázal nám hodnotu utrpenia, bolesti a bezmocnosti preliatej do ovocia viery, nádeje a lásky. Boh nám dáva milosť, aby sme viac premýšľali nad poslaním, ktoré nám bolo zverené cez chorobu i utrpenie. Volá nás, aby sme spolu s Ním kráčali po ceste do večnosti. Nie do hrobu, pretože tam sa náš život nekončí, tam sa iba mení.
Zvlášť v týchto dňoch sa mi pred očami vynára svedectvo muža, pre ktorého sa po mnohých rokoch choroby stal jedinou oporou Ježišov kríž a ruženec. Prešiel si svoju cestu s krížom a vo chvíľach vzbury, otázok : Prečo práve ja?, ani netušil k akému tajomstvu ho pozýva ukrižovaná Láska.
Bol robotník. Pracoval v lese a raz, pri pílení veľkého duba, mu spadol konár na chrbticu, čo spôsobilo jeho ochrnutie. V jednej chvíli sa mu úplne zmenil život. Bol pripútaný na lôžko a okrem hlasu, očí, ktoré vnímali okolitý svet a myšlienok, ktoré sa mu preháňali hlavou, nemal nič. Nemohol objať svoju manželku, deti, a ani necítil, že sa dotýkajú jeho ranami a podliatinami poznačeného tela. Rovnako ako Ježiš v Getsemanskej záhrade aj on kričal a prosil Boha, aby odňal od neho tento kalich utrpenia. No zdalo sa, že nebo mlčí.
Nastal pre neho čas odsúdenia. Odsudzovali ho vyrieknuté diagnózy, priatelia, ktorým pomáhal, a časom aj jeho blízki, pre ktorých prestal byť užitočný. Mnohí sa pri jeho lôžku nahlas pýtali, prečo sa to stalo a hľadali odpoveď tu na zemi, tušiac, že tá príde sama po vzkriesení. Padli aj otázky, prečo ho Boh trestá, keď chodil každú nedeľu do kostola, keď sa modlil a žil tak, ako si to vyžaduje desatoro. Bolo to, akoby stál pred Pilátom, a nemohol sa brániť. Počas nocí prežíval svoje pády. Kričal na Ježiša, vyčítal mu, hádal sa s ním i žobral. Prosil o novú silu, o moc hýbať rukami i nohami. Modlil sa o svoje telesné uzdravenie. Prosil, aby mohol chodiť, aby mohol pomáhať iným, a aby bolo všetko, ako predtým.
V týchto ťažkých dňoch mal pri sebe Matku rovnako, tak ako náš Ježiš. Bola to jeho manželka, ktorá mu nič nevyčítala, ani sa nič nepýtala. Len bola s ním. Sedela pri jeho posteli a pozerala sa mu do očí, rozprávala mu o deťoch, o tom, čo robia, aké počasie je vonku a modlila sa. Modlila sa za splnenie Božieho plánu pre jej rodinu, pre ňu samu, pre manžela i jej deti. Neprosila o to, aby všetko bolo ako „predtým“, ale túžila žiť presne to, čo bolo pre „nich pripravené od večnosti.“
Muž si spomína aj na spolu- pacienta, ktorý ležal na vedľajšom lôžku v jeho izbe. Pomáhal mu, ako vedel. Podal pohár vody, utrel slzy, ktoré mu tiekli po tvári a počúval ho. Bol to jeden z prvých Šimonov na jeho ceste, ktorý sa vzdal spánku, odpočinku, len preto, aby mu pohol niesť jeho kríž.
Na jeho ceste nechýbala ani Veronika. Bola to jedna lekárka, ktorá mu dodávala nádej, starala sa o jeho telo a robila všetko preto, aby mu uľavila v bolesti i v smútku. Keď mala nočnú službu, prichádzala k jeho lôžku, držala ho za ruku a hovorila: „Len tak ďalej. Musíte žiť, musíte sa snažiť. Nebojte sa. Vyhráte!“ Jej slová boli balzamom pre ustráchanú dušu plnú zmätku.
Ten ešte znásobovali návštevy priateľov a známych, ktorí namiesto slov útechy, prinášali slzy, plač, ľútosť, beznádej. Muž na ne spomínal, ako na „plačky“, stojace povedľa cesty, po ktorej šiel Ježiš, keď povedal: „Neplačte nado mnou, ale samy nad sebou.“
Boli však chvíle, keď bol celkom sám. Keď cítil, že mu nepomôže ani manželka, ani priatelia, ani lekári. Zdalo sa mu, že rovnako ako Ježiš i on, musí odovzdať všetko, i svoj odev, svoje nádeje, svoju silu. A rovnako ako Ježiš aj on prijíma kríž v podobe nemocničnej postele.
Dni a mesiace, noc čo noc sa pozeral na obraz ukrižovaného Krista visiaceho na stene oproti jeho lôžka. Zomieral s ním. Kričal naňho. Želal si smrť. Ale chcel aj žiť. A deň čo deň prichádzal do jeho vnútra pocit, ktorý pred tým nepoznal. Bola to istota, že je v Božích rukách. Že Boh o ňom vie, že stojí pri ňom, žehná ho, dáva mu silu pre konkrétny okamih a má s ním plán...

Milovaní bratia a sestry, Boh má s každým z nás plán. Nie obyčajný, ale plán Lásky. On nám svoju lásku zjavuje tým, že stojí pri nás, keď prežívame radosť ale i bolesť. Aj keď sú naše ruky chromé, posiela cez nás požehnanie. Boží služobník, Ján Pavol II, to dobre vedel. Hoci bol na tele slabý, jeho duch mocnel a rástol v sile utrpenia. Nehanbil sa za bolesť a za kríž. Nezahaľoval ho, neskrýval. Kráčal s ním, pretože nám chcel povedať, že život sa bolesťou a utrpením nekončí. Smrť nemá hlavné slovo, ona je len bránou do večnosti. Nech nám znamenie kríža, pripomína našu životnú cestu s Ježišom a nech nám raz otvorí bránu do neba. K tomu vás žehnám: v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.








All the contents on this site are copyrighted ©.