Zamyslenie na 3. pôstnu nedeľu

Pripravil Marek Haratim, vicerektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda:
Drahí poslucháci!Na miestach kam bežne chodíme stretávame rôznych ludí. Mnohí, ktorých spoznáme sú veriaci ako my, prijímajú sviatosti, slávia cirkevné sviatky, vo viere vychovávajú aj svoje deti. Ale kolkí z vášho okolia sú neveriaci? Kolkí odmietajú akúkolvek co i len myšlienku, týkajúcu sa viery, vecnosti ci nebodaj Cirkvi. Veru, ani v našich podmienkach, nechýbajú ludia na rôznych miestach a v rozlicných životných situáciách, ktorí nedostali dar viery. Títo ludia hladajú rôzne argumenty, casto sú velmi kritickí, mnohokrát sa búria, ked im co i len spomenieme Božie meno. Predsa však, aj toto sú ludia, ktorí túžia po dobre, láske, štastí.
Aj o nich píše ctihodný pápež Ján Pavol II. v prvej encyklike svojho pontifikátu – Redemptor Hominis: „Clovek nemôže žit bez lásky. Clovek ostáva sám sebe nepochopitelnou bytostou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju urcitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej živú úcast. Práve preto Kristus Vykupitel,(…) v plnej miere zjavuje cloveka clovekovi samému. A to je - ak možno tak povedat - ludský rozmer tajomstva vykúpenia. V nom clovek nachádza svoju velkost, dôstojnost a hodnotu svojej ludskosti.“ (RH 10).
Evanjelium tretej pôstnej nedele je velkým rozsahom, ale aj myšlienkovým bohatstvom. Pána Ježiša nachádzame v Samárii, takpovediac na horúcej pôde, ktorú obývajú ludia, s ktorými zbožný Hebrej obycajne ani nerozpráva. Samaritáni sú totiž považovaní za neveriacich. K studni pri ktorej Ježiš odpocíva prichádza žena – Samaritánka. A tú zacína ten velký dialóg svätého Božieho Syna s hriešnym clovekom. Obdivuhodné je, akým spôsobom Pán Ježiš nadväzuje rozhovor – prosí o vodu. On, ktorý krmi tisícové zástupy žiada o vodu. Jemu však ide o nieco iné. Chce sa priblížit k cloveku. Cloveku, ktorý úprimne túži po láske, túži po trvalých hodnotách. Rozoberme si tento dialóg a urobme si z neho model rozhovoru s clovekom, ktorý nepozná, ale chce spoznat, neverí, ale chce verit, hladá a nenachádza. Takí ludia predsa žijú medzi nami – v susednom dome, v tom istom vchode, pracujú s vami v tom istom úrade.
Pán Ježiš je ústretový. Zacína rozhovor, prihovorí sa. Robí nieco, co láme predsudky ba porušuje aj zaužívané konvencie. Prihovára sa žene – Samaritánke, hoci tá nie je veriaca, alebo v zmysle viery Izraela praktizujúca a jej život nie je príkladný. Hoci vyvolá údiv apoštolov, predsa nenamietajú, ale rešpektujú jeho rozhodnutie.
Pán Ježiš je pravdivý. Rozhodne nie je ten, co sa tvári, že je všetko v poriadku. Jemne naznací žene jej situáciu a jej predchádzajúci, mierne povedané, nie príliš cnostný život.
Pán Ježiš ponúka. Žene hovorí: “Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žíznit naveky“ ( Jn 4,14). To co ponúka On je viac, ako akékolvek bohatstvo vody – teda viac ako akékolvek vlastníctvo hodnôt tohto sveta.
Toto je príklad, drahí poslucháci, ktorý si môžeme odniest z bohatstva nedelného evanjelia. Priblížit sa k clovekovi v jeho životnej situácii, vediet si nájst cas, prihovorit sa. Toto je spôsob, ktorý dokáže otvorit srdce. Niekedy pri tom treba porušit zaužívané konvencie ci ocakávat kritiku okolia. Toto riziko nám však za to stojí, ak takýmto spôsobom nehladáme vlastné záujmy, ale záujem Ježiša Krista – Spasitela a jeho královstva. Tento záujem nám prikazuje v pravde a v láske ukázat svojim hladajúcim bratom ich životnú situáciu a ponúknut živú vodu. Vodu, ktorá hasí smäd po pravde, dobre a kráse. Po hodnotách, ktoré naplnujú srdce cloveka navždy, nie iba na pár chvíl. Vtedy, v tej chvíli, je aj na nás, aby sme sa stali služobníkmi Slova, ktoré má moc spasit duše. V takejto situácii netreba zahmlievat, nevidiet evidentné, alebo prijat neprijatelné. Tak ako v rozhovore so Samaritánkou Pán Ježiš v príhodnom momente údivu, až úžasu takpovediac pretvára srdce ženy, ktorá sa o niekolko chvíl stáva tou ktorá vydáva svedectvo o Mesiášovi, a s nadšením cloveka, ktorý našiel pravé štastie, ohlasuje iným posolstvo spásy.
Ak sa znova zacítame v encyklike Redemptor Hominis, nájdeme tu potvrdenie uvedenej skutocnosti: „Clovek, ktorý chce dôkladne pochopit sám seba - a to nie iba podla bezprostredných, ciastocných, casto povrchných, ba dokonca zdanlivých kritérií svojho bytia - musí sa priblížit ku Kristovi aj so svojím nepokojom a neistotou, so svojou slabostou a hriešnostou, so svojím životom a smrtou. Musí, aby sme tak povedali, do neho vojst celou svojou bytostou, musí si "prisvojit", asimilovat celú skutocnost vtelenia a vykúpenia, aby tak znova našiel seba. Ak sa v nom uskutocní tento hlboký proces, prinesie ovocie nielen klanania sa Bohu, ale aj hlbokého úžasu nad sebou samým. Akú velkú cenu musí mat clovek v ociach Stvoritela, ked si zaslúžil "takého vznešeného Vykupitela", ked Boh "dal svojho jednorodeného Syna", aby clovek "nezahynul ... ale aby mal život vecný"?“ (RH 10).
Drahí bratia a sestry! Už od cias prvých krestanov v Antiochii nás veriacich v Ježiša Krista volajú krestanmi. Toto meno je výsadou, ale aj neustálou výzvou a úlohou. V tomto máme a musíme nasledovat Krista v našich osobných stretaniach sa so „samaritánkami“ dnešných cias. Pripomenme si ešte raz a naposledy slová prvej encykliky Jána Pavla II.:
„Je teda prvoradou úlohou Cirkvi v každej dobe, ale najmä za našich cias, usmernovat mysel cloveka, usmernovat svedomie a skúsenost celého ludstva k tajomstvo Krista a pomáhat všetkým ludom vnikat do hlbky vykúpenia, ktoré sa uskutocnuje v Ježišovi Kristovi. Tým sa však dotýkame najvnútronejšiej oblasti cloveka: ludských srdc, ludských svedomí a ludských osudov“ (RV 10).
V tomto úsilí Vám prajem vela ochoty, trpezlivosti a Božieho požehnania!Marek Haratim