Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Vavrinec z Brindisi
Vatikán (23. marca, RV) – Dnes dopoludnia, počas generálnej audiencie, sa pápež
Benedikt XVI. prihovoril veriacim, pri tejto príležitosti - prvýkrát v tomto roku
- zhromaždeným na Námestí sv. Petra. Svätý Otec sa vo svojej dnešnej katechéze zameral
na postavu sv. Vavrinca z Brindisi, významného Učiteľa Cirkvi a veľkého evanjelizátora
16. storočia, ktorý dodnes učí kresťanov brániť posolstvo Krista pred „náboženskou
ľahostajnosťou“:
Drahí bratia a sestry!
Ešte dnes si s radosťou spomínam
na radostné prijatie v Brindisi v roku 2008. V tomto meste sa v roku 1559 narodil
ctený Učiteľ Cirkvi sv. Vavrinec z Brindisi. Toto meno však Július Cézar Rossi prijal
až oveľa neskôr, keď vstúpil do kapucínskeho rádu. Odmalička bol priťahovaný rehoľnou
rodinou sv. Františka z Assisi. Ako sedemročnému mu zomrel otec a matka ho zverila
do starostlivosti miestnych konventuálov. O niekoľko rokov neskôr sa s matkou presťahoval
do Benátok a tu spoznal kapucínov, ktorí sa práve v tom období veľkodušne vložili
do služby univerzálnej Cirkvi, aby napomáhali veľkej duchovnej reforme iniciovanej
Tridentským koncilom. V roku 1575 zložil rehoľné sľuby, stal sa kapucínom a v roku
1582 bol vysvätený za kňaza. Už počas úvodného štúdia preukázal mimoriadne intelektuálne
schopnosti, ktorými bol obdarovaný. Veľmi rýchlo sa naučil staré biblické jazyky –
gréčtinu, hebrejčinu, asýrčinu – i ďalšie moderné ako francúzštinu a nemčinu, ku ktorým
treba pripočítať taliančinu a latinčinu, ktorou v tom čase plynule hovorili všetci
kňazi a vzdelanci.
Vďaka ovládaniu toľkých jazykov Vavrinec mohol vykonávať
intenzívny apoštolát uprostred rozličných kategórií osôb. Bol mimoriadnym kazateľom,
poznal do hĺbky nielen Bibliu, ale aj rôzne rabínske texty, a to až natoľko, že i
samotní rabíni zostávali prekvapení, obdivovali ho a preukazovali mu úctu a rešpekt.
Teológ, naplnený poznaním Svätého písma a Cirkevných otcov, dokázal príkladným spôsobom
objasniť katolícke učenie a to aj kresťanom, ktorí – predovšetkým v Nemecku – priľnuli
k reformácii. Svojím jasným i pokojným vysvetľovaním poukazoval na biblické a patristické
základy všetkých článkov viery, ktoré napádal Martin Luther. Medzi nimi napríklad
primát sv. Petra a jeho nástupcov, božský pôvod episkopátu, ospravodlivenie ako vnútornú
premenu človeka, či nevyhnutnosť dobrých skutkov pre spásu. Úspech, ktorý požíval
Vavrinec nám pomáha pochopiť, že aj dnes – keď sa s toľkou nádejou a entuziazmom snažíme
o ekumenický dialóg – práve Sväté písmo, čítané v tradícii Cirkvi, tvorí jeho základný
a mimoriadne dôležitý prvok, ako som to chcel pripomenúť v apoštolskej exhortácii
Verbum Domini (č. 46).
Aj tí najjednoduchší veriaci bez akéhokoľvek vzdelania
boli obohatení Vavrincovými presvedčivými slovami, ktorými sa ku nim prihováral, aby
zjednotili svoj vlastný život s vyznávanou vierou. Toto bola veľká zásluha kapucínov
a iných rehoľných rádov, ktoré v 16. a 17. storočí prispeli k obnove kresťanského
života preniknúc do hĺbky spoločnosti svojím svedectvom života a učenia. Aj dnes nová
evanjelizácia potrebuje apoštolov, ktorí sú dobre pripravení, horliví a odvážni, aby
svetlo a krása evanjelia prevážili nad smerovaním etického relativizmu a náboženskej
ľahostajnosti a pretvorili najrôznejšími spôsobmi súčasné zmýšľanie a konanie v autentický
kresťanský humanizmus. Je prekvapujúce, že sv. Vavrinec z Brindisi dokázal nepretržite
vykonávať túto aktivitu veľmi oceňovaného a neúnavného kazateľa v mnohých mestách
Talianska i v iných krajinách a napriek tomu zastávať ďalšie náročné a zodpovedné
úlohy. V rámci kapucínskeho rádu bol profesorom teológie, magister novicov, viackrát
ho zvolili za provinciála a generálneho definítora a nakoniec sa stal generálnym predstaveným
celého rádu v rokoch 1602 – 1605.
Uprostred toľkých prác Vavrinec pestoval
mimoriadne zapálený duchovný život zasvätiac mnoho času modlitbe a obzvlášť sláveniu
svätých omší, ktoré mnohokrát trvali celé hodiny, pretože s veľkým dojatím prežíval
pamiatku umučenia, smrti a vzkriesenia Pána. V škole svätých sa každý kňaz – ako som
často zdôrazňoval počas nedávneho Roku kňazov – môže vyhnúť nebezpečenstvu aktivizmu
(čiže neustálemu konaniu na úkor podstatných motivácií služby) iba ak sa nezanedbá
starostlivosť o svoje vlastné vnútro. Hovoriac ku kňazom a seminaristom v katedrále
v Brindisi, rodisku sv. Vavrinca, som pripomenul, že „chvíle modlitby sú tými najdôležitejšími
v živote kňaza. V nich účinkuje Božia milosť a dáva plodnosť kňazskej službe. Modliť
sa je tá prvá a najdôležitejšia služba pre zverenú komunitu veriacich. A preto chvíle
modlitby musia mať v našom živote skutočnú prioritu. Ak vnútorne nie sme v spoločenstve
s Bohom, nemôžeme nič dať ani ostatným. A preto Boh je tou prvou prioritou. Musíme
si vždy rezervovať potrebný čas k tomu, aby sme v modlitbe boli v spoločenstve s naším
Pánom“. Vavrinec – svojím nezameniteľným štýlom – všetkých vyzýva – a nielen kňazov
– rozvíjať život modlitby, pretože skrze ňu hovoríme k Bohu a Boh hovorí k nám: „Ó,
keby sme pamätali na túto skutočnosť!“, zvoláva a pokračuje: „Na to, že Boh je skutočne
prítomný, keď ku nemu v modlitbe hovoríme; že skutočne počúva naše prosby aj vtedy,
keď sa modlíme iba v srdci a mysli. A že je nielen prítomný a počúva nás, ale dokonca
môže a túži s radosťou vyhovieť našim prosbám.“
Ďalšou charakteristickou črtou
tohto syna sv. Františka boli jeho aktivity pre nastolenie pokoja. Pápeži ako aj rôzni
katolícki vladári mu zverili opakovane dôležité diplomatické misie pre urovnanie kontroverzií
a dohodnutie súladu medzi európskymi štátmi, ohrozovanými v tom čase Otomanskou ríšou.
Morálna vážnosť, ktorú požíval z neho robila vyhľadávaného a nasledovaného radcu.
Dnes, ako aj v časoch sv. Vavrinca, svet potrebuje pokoj, potrebuje mužov a ženy pokojných
a uzmierujúcich. Všetci tí, ktorí veria v Boha, musia byť prameňom a zároveň činiteľom
pokoja. Práve počas jednej z takýchto diplomatických misií Vavrinec zavŕšil svoj pozemský
život v roku 1619 v Lisabone, kam išiel ku španielskemu kráľovi, Filipovi III., aby
sa prihovoril za neapolských podriadených, trápených miestnymi autoritami.
Bol
svätorečený v roku 1881 a kvôli svojej nezlomnej a intenzívnej aktivite, ako aj pre
rozsiahle a harmonické vedomosti, si zaslúžil titul Doctor Apostolicus, čiže Apoštolský
učiteľ od blahoslaveného pápeža Jána XXIII. v roku 1959, pri príležitosti 400. výročia
jeho narodenia. Toto uznanie bolo pridelené Vavrincovi z Brindisi aj preto, že bol
autorom mnohých diel biblickej exegézy, teológie a diel určených k ohlasovaniu evanjelia.
V nich ponúka organické zhrnutie dejín spásy, s dôrazom na mystérium Vtelenia, ktoré
je najväčším zjavením Božej lásky k ľuďom. Okrem toho, keďže bol mimoriadnym mariológom
a autorom zbierky kázní o Panne Márii s názvom Mariale, vyzdvihuje jedinečnú úlohu
Panny Márie, s jasnosťou potvrdzuje jej Nepoškvrnené počatie a spoluúčasť na diele
vykúpenia, realizovaného Kristom.
S mimoriadnou teologickou citlivosťou Vavrinec
z Brindisi tiež zdôraznil konanie Ducha Svätého v živote veriaceho. Pripomína nám,
že svojimi darmi tretia osoba Najsvätejšej Trojice osvecuje a napomáha nášmu úsiliu
s radosťou žiť posolstvo evanjelia. „Duch Svätý“, píše sv. Vavrinec, „robí sladkým
jarmo Božích zákonov a ľahkou ich ťarchu, aby sme dodržiavali Božie prikázania s veľkou
ľahkosťou, ba dokonca príjemnosťou“.
Chcel by som dokončiť toto krátke predstavenie
života a učenia sv. Vavrinca z Brindisi podčiarknuc, že všetko jeho konanie bolo inšpirované
veľkou láskou ku Svätému písmu – ktoré dokonca z veľkej časti vedel naspamäť – a z
presvedčenia, že počuť počúvanie a prijímanie Božieho slova spôsobuje vnútornú premenu,
ktorá nás privádza ku svätosti. „Pánovo slovo“ – tvrdí – „je svetlom pre intelekt
a ohňom pre vôľu, aby človek mohol poznať a milovať Boha. Pre človeka – starajúceho
sa o svoje vnútro a žijúceho v Duchu Svätom skrze jeho milosti – je chlebom a vodou,
ale chlebom sladším než med a vodou lepšou než víno, či mlieko. Je kladivom na zatvrdnuté
srdce, tvrdošijne zostávajúce v nerestiach. Je mečom na telo, svet a zlo a na zničenie
každého hriechu“. Sv. Vavrinec z Brindisi nás učí milovať Sväté písmo a rásť v jeho
spoznávaní, v každodennom rozvíjaní priateľského vzťahu s Pánom v modlitbe, pretože
všetko naše konanie a každé naše dielo má v ňom svoj začiatok i zavŕšenie. Toto je
prameň, z ktorého máme čerpať, aby naše kresťanské svedectvo bolo žiarivým a schopným
priviesť ľudí našej doby k Bohu.