Vysielanie per gréckokatolíkov: Kyril Korolevskyj

Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

Pri vedeckom štúdiu kresťanského východu a východných cirkví nie je možné nestretnúť sa s menom Cyril, alebo Kyril Korolevskij. Jeho odborné práce prispeli okrem iného k liturgickej reforme slovanských byzantských cirkví a k vypracovaniu východného cirkevného práva, v skutočnosti ale zasahovali široký okruh tém odborného i praktického charakteru. Priznám sa, že čítajúc jeho štúdie z prvej polovice XX. storočia ma napĺňal obdiv k jeho širokej rozhľadenosti, dokonca som bol tak trochu aj hrdý, že slovanský svet dal vede takéhoto znalca.
Neskôr som musel svoju patriotickú hrdosť trochu skrotiť, keď som vlastne zistil, že napriek slovanskému menu, Kyril Korolevskij nebol Slovan, ba nemal ani iný východný pôvod. Jeho skutočné meno bolo Jean-François-Joseph Charon. Keď sa 16. decembra 1878 narodil vo francúzskom meste Caen ako štvrté dieťa vojnového veterána a jeho manželky pochádzajúcej zo starej obchodníckej rodiny, nič nedávalo tušiť, že sa raz stane jedným z uznávaných znalcov kresťanského východu. Keď mal Jean-François-Joseph 10 rokov, jeho rodina sa presťahovala do Paríža, kde jeho otec vyučoval na vojenskej jazdeckej škole. Po náboženskej stránke jeho rodinné prostredie zodpovedalo vtedajšiemu francúzskemu štýlu – matka bola tradične nábožná a otec bol nábožensky ľahostajný. Sám Charon síce neskôr hovoril, že sa v ňom kňazské povolanie zrodilo v 12. rokoch počas prípravy na prvé sväté prijímanie, ale na jeho skutočnú duchovnú orientáciu malo rozhodujúci vplyv stretnutie sa s východným kresťanstvom v rokoch jeho dospievania. Ako 16 ročný začal pravidelne navštevovať parížsky chrám St. Julien-le-Pauvre, teda chrám sv. Juliána, v ktorom sa slúži v melchitskom, gréckokatolíckom obrade.
Odvtedy sa mladý Charon zamiloval do byzantského obradu, prestal navštevovať latinské liturgie a rozhodol sa staťsa gréckokatolíckym kňazom. Jeho rodina túto jeho túžbu nezdieľala a ani cirkevné právo vtedy ešte nepredvídalo tak ľahko zmenu obradu a cirkevnej príslušnosti. Spočiatku teda vstúpil do latinského seminára St. Sulpice, ale už v druhom ročníku teológie dosiahol to, že ho melchitský patriarcha Peter IV Geraigiry prijal do svojho patriarchálneho seminára. V roku 1900 sa teda presťahoval do libanonského Bejrútu a tu 24. augusta 1902, ako 24 ročný prijal kňazskú vysviacku, ako kňaz melchitskej grécko-katolíckej cirkvi. Pri vysviacke, ktorú mu udelil už nový melchitský patriarcha Cyril VIII Geha, sa rozhodol zmeniť si meno a na česť apoštol Slovanov prijal meno Cyril.
Pobyt na Blízkom Východe sa pre mladého kňaza stal príležitosťou k záujmu o históriu východných cirkví. Charon začína publikovať sériu odborných článkov o melchitskej cirkvi v konštantinopolskom francúzsky písanom časopise Echos d'Orient a v Bejrúte zasa v jezuiskom periodiku Al Machriq. V roku 1904, počas návštevy Jeruzalema sa prvýkrát dostáva do kontaktu so slovanským východom. Zúčastňujúc sa na liturgii pravoslávnych ruských mníchov v kláštore Sv. Trojice je očarený krásou byzantsko-slovanskej liturgie a v jeho srdci sa rodí túžba zasvätiť svoj život práci na zjednotení pravoslávia, zvlášť ruského a všeobecne slovanského s Katolíckou cirkvou.
Pre jeho ďalšiu orientáciu sa stal medzníkom rok 1906, keď sa skontaktoval s ukrajinským arcibiskupom, ľvovským metropolitom Andrejom Šeptickým. Priateľstvo a duchovná zhoda, ktoré sa medzi nimi zrodili vychádzali aj zo Šeptického plánov rozvíjania katolíckej idey v cárskom Rusku. Počnúc rokom 1908 sa Charon presťahoval do Ríma a 20. októbra 1909 bol uvoľnený zo zväzku s melchitskou cirkvou a prijatý medzi duchovenstvo ľvovského arcibiskupstva. Tento jeho prestup do ukrajinskej cirkvi považoval Charon za most k tomu, aby mohol byť v skutočnosti zapísaný do eparchie Kamenca Podoľského a neskôr do ruského gréckokatoíckeho exarchátu. Pri tomto prestupe Charon zmenil aj priezvisko a odvtedy už vystupuje len ako Kyril Korolevskij, považujúc sa ani nie tak za člena ukrajinskej cirkvi, ale za ruského katolíckeho kňaza.
Pod týmto novým menom publikoval svoje prvé dôležité dielo Histoire des patriarcats mellite – História melchitského patriarchátu. V Ríme slúžieval liturgie v gréckom kolégiu, kde mu boli zverené aj niektoré domáce kurzy, usilovne navštevoval Vatikánsku bibliotéku a grécky kláštor v Grottaferrate neďaleko Ríma.
Politická situácia mu neumožnila odobrať sa do Ruska, aby posilnil malú miestnu komunitu východných katolíkov – arcibiskup Šeptický ho teda poveril výskumom vo vatikánskych archívoch, kde zbieral materiály týkajúce sa histórie ukrajinskej cirkvi. Takto zozbieraný materiál neskôr doplnil a publikoval ukrajinský bazilián P. Atanáz Velikyj.
Korolevskij mal dosť vznetlivú, neľahkú povahu a onedlho sa dostal do konfliktu tak s rektorom gréckeho kolégia ako aj opátom v Grottaferrate, ba aj s predstaveným ruskej katolíckej komunity v Ríme. V tom istom čase sa ale zoznámil s vedúcim milánskej ambroziánskej knižnice Mons. Achille Rattim, neskorším pápežom Piom XI a s ďalším Francúzom, ktorý svoj život zasvätil Východu Mons. Eugenom Tisserantom neskorším kardinálom a prefektom Kongregácie pre východné cirkvi.
Počas prvej svetovej vojny Korolevskyj slúžil vo francúzskej armáde, ale ani po jej skončení sa nemohol odobrať do Ruska keďže tam zvíťazil komunizmus, ktorý nastolil tvrdý proticirkevný režim a preto sa vrátil do Ríma, kde medzičasom bol založený Pápežský východný ústav a Východná Kongregácia. Korolevskij tu teda pokračoval v odbornej činnosti publikujúc v grotaferratskom periodiku Roma e Oriente a Bessarione a neskôr sám založil odborný časopis Stoudion.
Pre ďalšiu Korolevského činnosť sa stala dôležitou jeho osobná skúsenosť a poznanie východných katolíckych cirkví, ktoré získal v rokoch 1923-1924. V tomto období pápež Pius XI. poveril Korolevského spolu s Tisserantom nadviazaním osobných kontaktov s katolíckymi východnými cirkvami na východe Európy. Pri svojich cestách sa tejto dvojici priateľov podarilo získať veľké množstvo kníh, ktoré sa stali jadrom dnešnej knižnice Pápežského východného ústavu a obohatili aj Vatikánsku knižnicu. Spoločne navštívili najprv Konštantinopol, Grécko, Rumunsko, Maďarsko, Moldavsko, Litvu, Československo a Ukrajinu a počas druhej cesty zasa Bulharsko. Na základe správy o ceste po Bulharsku sa Pius XI rozhodol poslať do tejto krajiny svojho Apoštolského nuncia v osobe Mons. Angela Roncalliho, neskoršieho pápeža Jána XXIII.
V roku 1926 bol Korolevskyj menovaný za konzultora Východnej Kongregácie a o rok neskôr aj pápežskej Komisie pre Rusko, ktorej predsedal prvý jezuitský rektor Pápežského východného ústavu Mons. Michel d´Herbigny.
Keď sa pápež Pius XI rozhodol započať dielo kodifikácie východného cirkevného práva, do novoustanovenej prípravnej komisie menoval 24. júna 1929 aj Korolevského a v roku 1931 ho zasa ustanovil členom Liturgickej komisie. Korolevského zásluhou bol tak publikovaný cirkevnoslovanský Časoslov a
Liturgikon. Tridsiate roky sú najplodnejším obdobím jeho vedeckej práce. Jeho encyklopedické vedomosti o kresťanskom východe využil aj kardinál Tisserant, ktorý ho ako prefekt Východnej Kongregácie poveril vypracovaním prehľadnej štatistiky a informačnej príručky o východných cirkvách - Cenni storici – Historické údaje, ktoré sú súčasťou diela della Statistica … delle gerarchie e dei fedeli di rito orientale - Štatistika hierarchie a veriacich východného obradu , ktorú vydal v roku 1932. O desať rokov neskôr vydal spolu so saleziánom don Gattim prepracované vydanie Janinovej publikácie I riti e le Chiese orientali. Il rito bizantino e e le Chiese bizantine – Východné obrady a cirkvi. Byzantský obrad a byzantské cirkvi.
Korolevskyj bol horlivým zástancom najmä obradovej čistoty východných katolíckych cirkví a videl preto vzor v pravoslávnych cirkvách, po stránke ekleziologickej bol ale zástancom jednoduchej idey nevyhnutnosti „návratu“ pravoslávnych do Katolíckej cirkvi. Osobne žil Korolevskyj utiahnutým životom učenca, a ku koncu života bol ako celoživotne presvedčený „unionista“ trochu dezorientovaný novým, ekumenickým smerovaním cirkevnej politiky. Od roku 1950 žilv skromnom byte neďaleko Vatikánu, kde pripravoval svoje posledné štúdie týkajúe sa Antologionu - Časoslova a otázok používania ľudového jazyka v liturgii. Kyril Korolevskyj zomrel 19. apríla 1959, teda krátko potom čo Ján XXIII vyhlásil svoj úmysel zvolať II. Vatikánsky koncil.
Životný príbeh učenca, publicistu a horlivého kňaza Kyrila Korolevského je príkladom toho, ako sa môže záujem o východné kresťanstvo stať celoživotnou inšpiráciou aj pre človeka, ktorý vyrastal z iných jazykových, kultúrnych a cirkevných koreňov. Pre nás, ktorí sme bez našej zásluhy nositeľmi východnej duchovnej a liturgickej tradície je jeho príklad inšpiráciou k tomu, aby sme ju stále viac poznávali a vážili aby sme ju - jednoducho - milovali.