Zamyslenie na 2. pôstnu nedeľu

Zamyslenie nad liturgickými čítaniami nastávajúcej 2. pôstnej nedele pripravil Juraj Vittek, duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme:

Ako odpovieme cudziemu človeku, ktorý nás nepozná, na jednoduchú otázku: Kto ste? Kto si? Záleží od okolností, v ktorých sa nás niekto na to opýta. Ale asi povieme najskôr svoje meno, priezvisko... Zvykneme povedať, odkiaľ sme, z ktorého mesta... Nám, čo žijeme v zahraničí, akosi spontánnejšie napadne odpovedať na otázku „kto som“, jednoducho tým: „som zo Slovenska“. Našu identitu zvykneme charakterizovať aj tým, že povieme, čo robíme, aké máme postavenie, čo znamenáme v spoločnosti. Ale väčšinou v skutočnosti nepovieme nič o nás samých. Hovoríme o svojej identite na základe nášho prostredia, našej práce, nášho okolia. Ale kto som v skutočnosti? Na to už nie je také ľahké odpovedať. Identifikujeme sa s vecami a ľuďmi a to nám dáva menšiu alebo väčšiu identitu." Dospievajúci človek sa postupne chce osamostatniť od svojej rodinnej identity a hľadá svoju vlastnú osobnú identitu. Tá sa mu nehľadá ľahko, často sa identifikuje so svojou partiou, kamarátmi, kultom nejakej celebrity alebo športovca. To mu dáva samozrejme veľmi vrtkavú a nestálu identitu. Cíti sa byť oveľa častejšie stratený a zmätený. Dospelí sa identifikujú so svojou prácou, kariérou, alebo hlbšie so svojou rodinou, priateľmi, so svojím prostredím. V skutočnosti však najpevnejšiu identitu nachádzame v tom, že sme milovaní, prijatí, pochopení, realizovaní, chcení. Budúci blahoslavený pápež Ján Pavol II. sa na II. vatikánskom koncile podieľal na tvorbe textu konštitúcie Gaudium et Spes, ktorá obdivuhodným spôsobom odhaľuje hlbiny ľudského srdca a jeho identity: „Človek nemôže úplne nájsť sám seba inak ako v úprimnom sebadarovaní.“ (č. 24). Božie Slovo nasledujúcej nedele nám prináša veľké svetlo práve k otázke našej identity:
Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním. (Gn 12, 4-5)
Týmito slovami sa Boh obracia na Abrama na začiatku jeho dlhej cesty viery a dáva mu novú identitu, nové meno, z Abrama sa stáva Abrahám. Paradoxne ho žiada, aby sa vzdialil od všetkého, čo mu dovtedy dávalo identitu: jeho krajina, jeho príbuzní, dom jeho otca. A volá ho do emigrácie, do krajiny, ktorú mu ukáže, aby mu dal novú identitu: urobím z teba veľký národ. A zároveň ho uisťuje o svojej priazni, ktorá bude zdrojom jeho identity: požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním. Tento nádherný text je manifestom každého povolania, každej cesty viery, je manifestom našej novej identity v Bohu. Často pripomínam v našom spoločenstve Slovenskej katolíckej Misie v Ríme, že „spiritualita cudzinca“, ktorú sme ako emigranti načas alebo natrvalo pozvaní žiť v zahraničí, je našou najhlbšou kresťanskou spiritualitou, vnútorným postojom, ktorý by mal charakterizovať celý náš život viery. Sme cudzincami, ktorí hľadajú svoju identitu v Bohu. Spomínaná konštitúcia Gaudium et Spes dodáva k otázke identity človeka ďalšie pozoruhodné tvrdenie, ktoré Ján Pavol II. cituje hneď na začiatku svojho pontifikátu vo svojej prvej programovej encyklike Redemptor Hominis: „Tajomstvo človeka sa naozaj vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova.“ (GS 22, RH 8). Ján Pavol II. bol presvedčený, že človek nájde naozaj svoju skutočnú najvnútornejšiu identitu iba v Kristovi. To, že pri krste kresťan dostáva nové meno, nie je iba nejakým povrchným zaužívaným gestom. Vyjadruje to, že krstom nastupujeme cestu viery, život v Kristovi, v ktorom jedinom môžeme naozaj zistiť, kto sme.
Človek v Kristovi objavuje samého seba, učí sa rozumieť samému sebe. Život v Kristovi je plnou realizáciou človeka. Božie povolanie dokáže rešpektovať a zdokonaľovať individualitu. Robí z človeka dar pre iných, robí z neho nástroj lásky, a tá je vždy neopakovateľná. Božie povolanie odstraňuje naše hranice, ktoré nám dáva náš egoizmus, naše sebaospravedlňovanie, naša domýšľavosť alebo strach. Keď nasledujeme Božie volanie, Boh nám dáva nekonečne viac, ako by sme dosiahli v nasledovaní našich vlastných ideálov a prianí. Svätý Pavol konštatuje veľké veci, ktoré v ňom Boh vykonal: „Ale z Božej milosti som tým, čím som, a jeho milosť nebola vo mne márna.” Karol Wojtyła bol nadaný dramatik, mysliteľ. Mal pred sebou v mladosti, ľudsky povedané, skvelé vyhliadky. Všetko to opustil. Boh ho očistil a osvietil. A napokon priviedol jeho ľudské kvality do výšin, do ktorých by sa bez Božieho povolania nikdy nedostal! A v Kristovi Karol Wojtyła objavil, kto v skutočnosti je: Ján Pavol II., dar pre celú Cirkev a celé ľudstvo.
Gaudium et Spes pokračuje vo vysvetľovaní našej novej identity v Kristovi: „Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom.“ (GS 22). Otec François-Marie Léthel v jednej z prednášok duchovných cvičení pre Svätého Otca tento týždeň o tomto vyjadrení povedal: „Toto základné tvrdenie Koncilu, ktoré prebral a rozvinul Ján Pavol II., úžasným spôsobom osvetľuje Terézia z Lisieux, Učiteľka Cirkvi. U nej výraz, že Ježiš sa „určitým spôsobom“ spojil s každým človekom, znamená Lásku, jeho Lásku ku všetkým a každému osobne, akoby bol jediným na svete, Lásku vždy osobnú a stále prítomnú v Ježišovom Srdci, od prvého momentu Vtelenia.“ Svätý Pavol vyjadril túto svoju novú identitu v Kristovi svojím vyhlásením, ktoré Svätý Otec Benedikt XVI. pri otvorení Pavlovho Roka označil za jeho ústredné životné vyznanie, ktoré odhaľuje tajomstvo jeho srdca, jeho najvnútornejšej identity: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.” (Gal 2, 20). Ján Pavol II. svoju identitu, ktorú objavil v úprimnom sebadarovaní Kristovi rukami Panny Márie, vyjadril svojím biskupským a pápežským mottom Totus Tuus. Ján Pavol II. teda mohol odpovedať na otázku „kto si?“ slovami „som celý tvoj!“ To mu dávalo obdivuhodne pevnú identitu, ktorá ho urobila schopným stať sa darom a prameňom istoty a nádeje pre mnohých.
V nedeľnom evanjeliu nám liturgia ponúkne stať o Premenení Pána. Ježiš odhaľuje svoju pravú a skrytú identitu v Otcovi, ktorý o ňom vyhlási: „Toto je môj milovaný Syn.“ (Mt 17, 5). Náš kresťanský život je postupným objavovaním našej pravej identity v Kristovi, v ktorej môžeme objaviť, kto skutočne sme: „Náš život je s Kristom ukrytý v Bohu.“ (Kol 3, 3).