150. výročie zjednotenia Talianska

Vatikán/Taliansko (17. marca, RV) - Taliansko dnes oslavuje 150. výročie zjednotenia. Svätý Otec Benedikt XVI. pri tejto príležitosti zaslal včera prezidentovi Talianskej republiky Giorgiovi Napolitanovi posolstvo, v ktorom okrem iného píše:

„150. výročie politického zjednotenia Talianska mi dáva príležitosť nahliadnuť do dejín tejto milovanej krajiny, ktorej hlavným mestom je Rím, v ktorom Božia prozreteľnosť ustanovila Stolec pre Petrovho nástupcu“ a dodáva, že „pre Taliansko je jedinečným privilégiom, byť centrom Katolíckej cirkvi“.
Svätý Otec zablahoželal prezidentovi republiky i celému talianskemu národu v duchu priateľstva a spolupráce, ktoré spájajú Taliansko a Svätú Stolicu.
„Taliansky národ“ – píše sa v posolstve – „zjednotený jazykom, kultúrou, spojený – hoci v rozmanitosti politických smerov – vďaka jasnej a silnej identite, aj napriek rôznym nadvládam a geopolitickej rozdrobenosti pokračoval vo svojej existencii. Preto zjednotenie Talianska v druhej polovici devätnásteho storočia sa uskutočnilo ako prirodzené politické vyústenie už jestvujúcej pevne zakorenenej národnej identity.“
Svätý Otec podčiarkol, že aj v čase obrody kresťanstvo prispelo významnou mierou pri formovaní talianskej identity skrze rôzne cirkevné diela, výchovné a sociálne inštitúcie, ale aj prostredníctvom bohatej umeleckej činnosti. Ďalej v posolstve poukázal na svätosť života mnohých osobností, ktoré poznačili dejiny Talianska a podporovali budovanie identity praktizovaním evanjeliového posolstva nábožným, duchovným, ale aj kultúrnym, ba dokonca niekedy i politickým životom. Tu Svätý Otec spomenul sv. Františka z Assisi, ktorý významne prispel k vytvoreniu talianskeho jazyka a sv. Katarínu Sienskú, ktorá vo svojej jednoduchosti a skromnosti dala mimoriadny podnet talianskej politike a právu.
Svätý Otec poukázal aj na katolíkov pôsobiacich v oblasti filozofie, politiky, práva a na ich význam pri formovaní jednotného štátu. Osobitne spomenul Antona Rosminiho, ktorý značne prispel k vytvoreniu talianskej Ústavy, platnej dodnes. Ďalej Alexandra Manzoniho, verného predstaviteľa viery a katolíckej morálky, ako aj Silvia Pellica, ktorý svedčil o tom, že je možné spojiť lásku k vlasti s pevnou vierou. Poukázal tiež na prínos svätcov, menovite na dona Bosca.
V posolstve sa ďalej píše o historickom vývoji vzťahov medzi Talianskou republikou a Apoštolskou stolicou, o tzv. Rímskej otázke, o Lateránskych paktoch z r. 1929, kedy sa definitívne vyriešili tieto otázky a Cirkev pokračovala vo svojich aktivitách pre spoločné dobro. Svätý Otec ďalej uvádza aktuálne vzťahy medzi Cirkvou a Talianskom, ako príklad zdravej laickosti a ako vzťahy svornosti a spolupráce, pretože Cirkev a politické spoločenstvo, aj keď z rozličného dôvodu, stoja v službe osobného aj spoločenského povolania človeka.

Svätý Otec ukončil posolstvo slovami: „Zo srdca zvolávam na taliansky národ bohatstvo nebeských darov, nech ho stále sprevádza svetlo viery, prameň nádeje a vytrvalé úsilie za slobodu, spravodlivosť a pokoj.“ –pd-