Kniha Benedikta XVI. „Ježiš Nazaretský“

Vatikán (16. marca, RV) – Vo štvrtok 10. marca 2011 bol v Tlačovom stredisku Svätej stolice predstavený druhý diel knihy Benedikta XVI. „Ježiš Nazaretský“. Úplný názov publikácie Josepha Ratzingera znie: „Ježiš Nazaretský – od vstupu do Jeruzalema po vzkriesenie“. V priebehu mesiaca marec sa kniha objaví na trhu vo viacerých svetových jazykoch a v najbližšom období bude preložená celkom do 24 jazykov, vrátane slovenčiny. Ponúkame vám zhrnutie jednotlivých kapitol novej publikácie:

Úvod
Nová kniha „Ježiš Nazaretský“ od Jozefa Ratzingera – Benedikta XVI. chce opísať osobu a posolstvo Ježiša Krista od jeho vstupu do Jeruzalema po Vzkriesenie. V predhovore knihy sa píše, že pápež nechcel napísať akýsi „Život Ježiša“, ale „objasniť osobu a posolstvo Ježiša“ a skrze to nájsť skutočného Ježiša. Skrze takýto pohľad na Ježiša chce pápež dosiahnuť, aby sa z počúvania Ježiša stalo stretnutie s ním. Pápež sa o to snaží spojením hermeneutiky viery s hermeneutikou dejín, veľmi zodpovedne pristupujúc práve k historickým reáliám Ježišovho života. Svätý Otec v závere predhovoru vyjadril svoju túžbu „napísať ešte aj o detstve Ježiša – ako sľúbil –, ak mu to Pán dopraje a „bude mať na to ešte dosť síl“.

Kapitola 1
Pápež začína knihu vstupom Ježiša do Jeruzalema. Víta ho jasajúci dav. On – ako „kráľ pokoja, kráľ jednoduchosti a kráľ chudobných“ – sedí na osliatku. „Nie je politický revolucionár, jeho aktivity nie sú založené na násilí, nemá v úmysle vojenské povstanie proti Rímu. Jeho moc má odlišný charakter: spočíva v chudobe Boha, v Božom pokoji, ktorý On zjavuje ako jedinú silu, schopnú spasiť a zachrániť človeka.“ „Božie kráľovstvo nie je vytvorené násilím. Násilie je naopak obľúbeným nástrojom Antikrista.“ „Ježiš neprichádza ako ničiteľ, ani s mečom revolucionára. Prichádza s mocou uzdravovať. Venuje sa tým, ktorí sú kvôli svojim chorobám odvrhnutí na okraj života a na okraji spoločnosti. Ježiš ukazuje Boha ako Toho, ktorý miluje, a jeho moc ako moc lásky.“ Ježiš je mimoriadnym spôsobom a s najväčšou radosťou prijatý „maličkými, lebo oni sú schopní vidieť s čistým a jednoduchým srdcom a sú otvorení prijať jeho dobrotu“. Ježiš nasledujúci deň vyháňa obchodníkov z chrámu, „zavrhuje spojenie náboženstva s obchodom“ a chrám, „ktorý sa stal lotrovským pelechom“.

Kapitola 2
Po vstupe do Jeruzalema, nasleduje Ježišova veľká eschatologická reč, s témami ako: zničenie chrámu a Jeruzalema, posledný súd a koniec sveta. Koľkokrát chcel Ježiš „zhromaždiť synov a dcéry Jeruzalema tak, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla“, ale nechceli. Také je totiž „slobodné rozhodnutie kuriatok“.
„Boh necháva zlu a zlým veľký priestor. Zdalo by sa nám, že až príliš veľký. Avšak dejiny sveta sa mu nikdy nevymknú z rúk“. Pre judaizmus, „zničenie chrámu bolo obrovským šokom“: keď prestali obety zmierenia nič nemohlo ďalej byť „protiváhou rastúcemu zlu vo svete“. S Ježišom však „bol prekonaný čas chrámov z kameňa. Začalo čosi úplne nové. Ježiš sa sám stal chrámom, on je novým chrámom, on je prítomnosťou živého Boha medzi nami. V Ňom Boh a človek, Boh a svet sú spojení.“ V jeho láske sa odpúšťajú všetky hriechy sveta. Ježiš vo svojej eschatologickej reči hovorí o „čase pohanov“, ktorý sa nachádza v období medzi zničením Jeruzalema a koncom sveta. Počas tejto doby „evanjelium musí byť hlásané po celom svete a všetkým ľuďom: až potom môže história dosiahnuť svoj cieľ“. Nakoniec skončí aj zatvrdnutosť Izraela a „bude spasený“. Boh chce zachrániť všetkých. Ježiš hovorí: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Slovo – ktoré je takmer ničím v porovnaní s enormnou silou nesmiernej hmoty vesmíru – je reálnejšie a trvácnejšie než celý hmotný svet. Vesmír pominie, no Ježišove slová nepominú.

Kapitola 3
V okamihu umývania nôh apoštolov sa Ježiš zrieka svojej božskej nádhery, aby nás očistil od našej nečistoty, „umožniac nám tak podieľať sa na Božej svadobnej hostine“. Udeje sa tak „radikálny zlom“ v dejinách náboženstiev: „už to viac nie sú rituálne akcie, ktoré očisťujú“, ale „je to viera, ktorá očisťuje srdce“. Podľa liberálnej exegézy, „Ježiš nahradil rituálne vnímanie čistoty tým morálnym“, a teda „kresťanstvo by bolo v podstate iba morálkou, redukovanou na „morálne úsilie milovať ostatných až po obetovanie svojho vlastného života“. Avšak v tom nespočíva novosť Evanjelia. Nový zákon spočíva v Božej milosti a nie v nejakej novej norme, ktorú je potrebné nasledovať. „Iba vtedy, keď sme sa necháme opakovane umývať – očisťovať – samotným Pánom, môžeme sa – spolu s Ním – naučiť konať tak, ako On konal. Musíme sa nechať ponoriť do jeho milosrdenstva; iba potom naše srdce nájde správnu cestu.“ Nové prikázanie lásky „nie je jednoducho novou a vyššou požiadavkou, ktorú treba splniť; toto prikázanie je viazané na novosť Ježiša Krista, na neustále ponorenie sa do Neho“.

Kapitola 4
Ježišova veľkňazská modlitba je pochopiteľná iba na pozadí liturgie židovského sviatku zmierenia (Yom Kippur). Ježišovo povýšenie na kríž je Dňom zmierenia sveta, v ktorom celé dejiny sveta – i napriek všetkým ľudským hriechom a jeho dôsledkom – nachádzajú svoj zmysel – zmierenie s Bohom. Naopak „nenájdenie zmierenia s Bohom, s Bohom tichým, tajomným, na prvý pohľad neprítomným, ale i napriek tomu všadeprítomným, je hlavným problémom celých dejín sveta“. Ježišovo poslanie je univerzálne: netýka sa iba obmedzeného okruhu vyvolených, jeho cieľom je celý kozmos – celý svet vo svojej úplnosti. Skrze učeníkov a ich poslanie celý svet musí byť vytrhnutý od tohto jeho vzdialenia sa Bohu a naopak musí nájsť jednotu s Bohom.

Kapitola 5
V tejto kapitole pápež rozoberá otázku rozdielneho datovania Poslednej večere u synoptikov a u evanjelistu Jána. Podčiarkuje, že historický výskum vedie vždy iba k vysokému stupňu pravdepodobnosti, nikdy k úplnej istote. Takáto úplná istota, na ktorej zakladáme celú našu existenciu, je nám darovaná vierou. Synoptici spájajú Poslednú večeru so židovskou paschou. Nasledujúci deň bol Ježiš odsúdený a ukrižovaný. V Jánovi sa naopak Posledná večera udeje dva dni pred židovskou paschou a Ježiš je ukrižovaný nie v deň sviatku, ale v jeho predvečer. A teda Ježiš zomiera v tú hodinu, keď bývali v chráme obetované veľkonočné baránky. Ježiš je opravdivý baránok. Pápež považuje Jánovu chronológiu za pravdepodobnejšiu. Posledná večera mala teda mimoriadny charakter, nebola súčasťou žiadneho židovského rituálu, ale bola rozlúčkou, v ktorej Ježiš dáva učeníkom čosi úplne nové, dáva seba samého ako skutočného baránka.

Kapitola 6
V Getsemanskej záhrade Ježiš zakusuje úplnú samotu a opustenosť. Hlboká priepasť hriechov a všetkého zla preniká hĺbkou jeho duše. Tu je zasiahnutý blízkosťou smrti. Tu ho pobozká zradca. Tu ho všetci učeníci opustia. Tu on bojoval aj za mňa. V protiklade s tým, čo sa stalo v rajskej záhrade, v tejto záhrade Ježiš prijíma a podriaďuje sa Otcovej vôli, a tak zmení dejiny. Ježiš prežíva v sebe radikálnu drámu: zápas medzi svetlom a temnotou, medzi životom a smrťou – skutočná dráma voľby, ktorá charakterizuje ľudské dejiny.

Kapitola 7
Opisujúc Ježišov proces odsúdenia pápež zdôrazňuje, že Ježišovu smrť nechcel židovský národ ako taký aj preto, že Ježiš a jeho učeníci boli Židmi. Chcela ju vtedajšia aristokracia a – v kontexte Pilátovej amnestie – Barabášovi podporovatelia. Počas procesu sa Pilát pýta: „Čo je pravda?“ Zatratenie sveta spočíva práve v nerozpoznaní pravdy, čo nevyhnutne vedie k vyvyšovaniu pragmatizmu a teda k tomu, že sa moc silnejšieho stáva bohom tohto sveta. Nie je snáď pravda, že veľké diktátorské systémy žili vďaka ideologickým klamstvám a že iba pravda dokázala ľudí priviesť k vyslobodeniu z nich. Častokrát sú však pravda a klamstvo zmiešavané až natoľko, že sú nerozoznateľné od seba. Bez pravdy však človek nie je schopný spoznať zmysel života. Pravda je navonok neschopná, bezmocná v tomto svete. Podobne, ako bol Ježiš bol navonok bezmocný – a tak pravda, rovnako ako Ježiš býva ukrižovaná.

Kapitola 8
Ukrižovanie a Ježišovo uloženie do hrobu. Nikto nečakal, že Mesiáš skončí na kríži. Táto skutočnosť – najskôr úplne nepochopiteľná – viedla k novému chápaniu Svätého písma. V Ježišovom umučení všetka nečistota sveta prichádza do kontaktu s nesmierne Čistým. Zvyčajne, keď nečisté príde do kontaktu s čistým, tak to poškvrní. Tu sa deje presný opak. Nečistota sveta je skutočne pohltená, vynulovaná a pretvorená skrze utrpenie nekonečnej lásky. A tak pápež môže tvrdiť, že „dobro je vždy nekonečne väčšie než všetka masa zla, nech by bola akokoľvek strašná“.

Kapitola 9
Vzkriesenie Ježiša z mŕtvych. Bez viery vo vzkriesenie je kresťanská viera mŕtva. Iba ak Ježiš vstal z mŕtvych, udialo sa skutočne čosi nové, čo mení svet a situáciu človeka. Nebol to akýsi zázrak oživenia mŕtvoly. Vzkriesenie Ježiša bolo prvotinou úplne nového života, života nepodriadeného zákonom smrti. Ježišovo vzkriesenie bolo „kvalitatívnym skokom“. Boli v ňom otvorené nové možnosti ľudského bytia. Vzkriesenie sa udialo v dejinách, no zároveň ich prekračuje. Spolu s Júdom Tadeášom sa pápež pýta, prečo sa Ježiš zjavil iba niektorým a nezjavil sa v celej svojej moci nepriateľom, ktorí ho ukrižovali. A hneď si odpovedá: „Nie je práve toto mysteriózny štýl Božieho konania? On vždy koná v skrytosti a klope v tichosti na dvere našich sŕdc a – ak mu otvoríme – pomaly nás robí schopnými vidieť.

Záver
Vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca a znova príde v sláve. Svedectvo Ježišových učeníkov spočíva v poslaní: musia ohlásiť svetu, že Ježiš je živý – ba dokonca život sám. I napriek tomu učeníci majú častokrát strach, ako apoštoli na Tiberiadskom mori počas búrky. Ale Pán je prítomný a vždy príde v správnom okamihu. V tomto spočíva dôvera kresťanov a dôvod našej radosti. Viera v Kristov návrat je druhým základným pilierom kresťanskej viery. Dôvera, že keď sa vráti, osuší každú slzu, prekoná každú nespravodlivosť a upevní vo svete spravodlivosť a pravdu.

Spracoval: Ľubomír Rebek