Zamyslenie Ivany Mochorovskej pre chorých: Svedectvo povolaného

Drahý brat sestra! Môj dnešný príhovor chce byť tak trochu iný ako tie predošlé, na ktoré si možno zvyknutý. Dnes je práve 13 rokov od smrti môjho osobného priateľa, kňaza Petra Buľku. Myslím, že to nie je náhoda, ale Boží zámer, že si touto formou môžem spomenúť na človeka, ktorého svedectvo osobného života bolo a myslím, že nie len pre mňa veľmi oslovujúce a zdá sa nezabudnuteľné.
Táto relácia je venovaná chorým a nevládnym a tak ti z bázňou vo svojom vnútri ponúkam svedectvo kríža. Svedectvo povolaného. Ak uvažujem o povolaní, nie je správne myslieť len na povolanie zasvätených osôb. My všetci sme Bohom povolaní pre život v plnosti. Plnosť života je v spoločenstve s Bohom. Nie, nesľuboval pohodlie a prechádzku ružovým sadom. Zostáva však vždy verný svojim sľubom. Nikdy nezruší svoju zmluvu s ľudom, ktorý je verný.
Peter prijal kňazskú vysviacku v roku 1992. Ak si dobre pamätám, poznali sme sa štyri roky. Naše stretnutia neboli pravidelné, skôr sporadické. Vždy keď sme sa stretli môžem pokojne konštatovať, že som odchádzala bohatá vzťahom. Hodnotný a zrelý vzťah, je totiž viac ako materiálne bohatstvo. Ako kňaz bol Peter veľmi obľúbený, horlivý v aktivitách v oblasti pastorácie. Nikdy mu nechýbala dobrá nálada a zmysel pre humor. Možno konštatovať, že žil naplno a tiež v istom zmysle daroval život, kde panovala beznádej. Po čase som sa dozvedela, že Peter je vážne chorý. V prvom okamihu sa mi to zdalo ako zlý sen. Povedala som si: „Toto nemôže byť pravda!“ Ďalšia z myšlienok, ktoré mi prechádzali hlavou bola: „Toto sa ti nesmie stať!“ Dnes to vnímam tak, že v mojej hlave sa rodili myšlienky zaváňajúce egoizmom. Na jednej strane môj strach o život priateľa, na strane druhej Petrovo konštatovanie, ktoré bolo prežiarené nádejou: „Nič sa mi nemôže stať, som predsa kňazom!“ Kiež by táto nádej prúdila s každého povolania.
Nie, Peter sa nevzdával. Aj keď po fyzickej stránke bolo asi pre všetkých vnímateľné chradnutie, ktoré spôsobovala onkologická liečba. Duch bol silný... Tohto ducha Peter dýchal do sveta a mnohí si to pamätajú. S odvahou objal kríž bolesti a choroby. Citlivo vnímal, že Boh mu daroval výsadu, mať účasť na Jeho kríži. Nepýtal sa prečo? Skôr vždy hľadal spôsob, ako sa neukrývať pred realitou a pevne kráčať vo svetle kríža.

Aj na príklade tohto svedectva som pochopila, že nie len kňazstvo, ale každé povolanie, resp. žiť život povolaného je skvost. Je na nás samých, ako necháme tento skvost zažiariť. Peter bol neustálym hľadačom, na svojej ceste povolaného nikdy nezastal, vedel, že si to nesmie dovoliť. Pri prežívaní choroby mu nikdy nechýbala dobrá nálada. Pacientov, s ktorými ležal na onkológii nazýval „kolegami“ pretože vedel, že sa plavia morom na jednej lodi. Aj tí, spolu s ním sa usilovali žiť život povolaného. Sme povolaní z nebytia k bytiu.
Byť povolaný znamená uvedomovať si svoju veľkosť a dôstojnosť, nakoľko nás Boh stvoril na svoj obraz a podobu. Z dôstojnosti nám neubúda, keď prežívame bolesť a utrpenie. Na túto skutočnosť upozorňoval aj sám Peter. Miloval, slúžil, obetoval sa. Svojim životom nám nechal odkaz, ktorý je živý a je výzvou. O veľkosti jeho osobnosti svedčila aj účasť na poslednej rozlúčke s ním. V piatok 13. marca 1998 Peter odovzdal svoju dušu Pánovi.
Dnes ma trochu zamrzí môj počiatočný egoizmus, ale vo svojom vnútri mám pocit šťastia, keď vnímam, že mi z neba „prší dážď“ milostí aj na jeho príhovor. Peter, ďakujeme ti za svedectvo povolaného. Želám ti nie iba za seba, nech ti žiari tvár Krista, ktorému si veril a slúžil si mu v tých, ktorých ti poslal do cesty. Jeho rozhodnutia sú správne a potešujú srdce.