Rubrika venovaná Posolstvu
pápeža Benedikta XVI. na Pôstne obdobie 2011, do ktorého vstúpime zajtrajšou Popolcovou
stredou
S Kristom ste pochovaní v krste, s ním ste aj vzkriesení (porov.
Kol 2, 12)
S týmto posolstvom sa na nás, vážení poslucháči, obracia Svätý
Otec, aby sme Pôstne obdobie - do ktorého zajtra vstúpime - prežívali s náležitou
vážnosťou, ako duchovnú očistu, aby sme tak viac načerpali z tajomstva vykúpenia. Čo
by nám mohlo lepšie poslúžiť na to, aby sme sa vážne podujali na cestu k Veľkej noci
a pripravili sa sláviť Pánovo zmŕtvychvstanie – najradostnejší a najslávnostnejší
sviatok celého liturgického roku – než nechať sa viesť Božím slovom? Táto otázka
Svätého Otca je akýmsi nasmerovaním na cestu, ktorú v Posolstve na Pôstne obdobie
2011 naznačuje na základe čítaní jednotlivých pôstnych nedieľ: Prvá nedeľa pôstnej
cesty poukazuje na situáciu človeka na tejto zemi. Víťazný boj proti pokušeniam,
ktorým začal Ježiš svoje poslanie, je pozvaním, aby sme si uvedomili vlastnú slabosť
a mohli prijať milosť, ktorá oslobodzuje. Je to zreteľná výzva pamätať na to, že kresťanská
viera požaduje, aby sme zápasili „s vládcami tohto temného sveta“ (Ef 6, 12), v ktorom
pôsobí diabol a ani dnes neprestáva pokúšať človeka. Keď evanjelium Druhej
pôstnej nedele hovorí o „premenení“ Pána, ukazuje nám Kristovu slávu, ktorá
anticipuje jeho vzkriesenie. Svätý Otec nám pripomína, že aj my – podobne ako apoštoli
Peter, Jakub a Ján – sme vedení „do samoty“. Ide o výzvu vzdialiť sa od každodenného
hluku a ponoriť sa do Božej prítomnosti. On nám chce každý deň odovzdávať Slovo, ktoré
preniká do hĺbky nášho ducha – tam, kde sa rozlišuje dobro od zla (porov. Hebr 4,
12) – a tým posilňuje našu vôľu nasledovať Pána. Ježišova požiadavka na Samaritánku:
„Daj sa mi napiť!“ (Jn 4, 7), ktorú nám predkladá liturgia tretej nedele, vyjadruje
Božiu vášnivú lásku ku každému človeku a má vyvolať v našom srdci túžbu po dare „vody
prúdiacej do večného života“ (v. 14): je to dar Ducha Svätého, ktorý z kresťanov robí
„pravých ctiteľov“, aby sa mohli modliť k Otcovi „v Duchu a pravde“ (v. 23). Iba táto
voda môže utíšiť náš smäd po dobre, pravde a kráse! Iba táto voda, ktorú nám dal Boží
Syn, zavlažuje púšť duše, ktorá je nepokojná a nespokojná, „pokým nespočinie v Bohu“,
ako v známom citáte hovorí svätý Augustín. Štvrtá pôstna nedeľa -
nedeľa „slepého od narodenia“ - predstavuje Krista ako svetlo sveta. Evanjelium
vyzýva každého z nás: „Ty, veríš v Syna človeka?“. „Verím, Pane“ (Jn 9, 35.38), s
radosťou potvrdzuje slepý od narodenia a stáva sa tak hlasom každého veriaceho. Zázrak
uzdravenia je znamením, ktorým chce Kristus zároveň s vonkajším zrakom otvoriť aj
náš vnútorný zrak, aby sa naša viera stávala čoraz hlbšou a aby sme v ňom mohli spoznať
nášho jediného Spasiteľa. On osvetľuje všetky temnoty života a vedie človeka k tomu,
aby žil ako „syn svetla“. Keď sa nám piata nedeľa ohlasuje
Lazárovo vzkriesenie, stavia nás to zoči-voči poslednému tajomstvu nášho života:
„Ja som vzkriesenie a život... Veríš tomu?“ (Jn 11, 25 – 26). Pre kresťanské spoločenstvo
je to chvíľa, keď spolu s Martou úprimne vloží celú svoju nádej do Ježiša z Nazareta:
„Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet“ (v.
27). Spoločenstvo s Kristom nás v tomto živote pripravuje na prekonanie hranice smrti,
aby sme s ním mohli viesť život bez konca. Viera vo vzkriesenie z mŕtvych a nádej
na večný životnás upriamuje na posledný zmysel našej existencie: Boh stvoril
človeka pre vzkriesenie a pre život. A táto pravda dáva definitívny rozmer ľudským
dejinám, ľudskému osobnému i spoločenskému životu, kultúre, politike, ekonómii. Bez
svetla viery ostane celý svet uzavretý v hrobe bez budúcnosti, bez nádeje. Cesta
Pôstnym obdobím dosahuje svoj vrchol vo Veľkonočnom trojdní, osobitne počas vigílie
Bielej soboty: obnovujúc si krstné sľuby potvrdzujeme, že Kristus je Pánom nášho života
a zároveň potvrdzujeme náš trvalý záväzok spolupracovať s Božou milosťou.
Pôst,
almužna a modlitba nás učí prežívať Kristovu lásku čoraz radikálnejšie. Pôst,
ktorý môže byť motivovaný rôzne, nadobúda pre kresťana hlboko náboženský zmysel: chudobnejšou
stravou sa učíme prekonávať egoizmus a žiť podľa logiky darovania a lásky; zrieknutím
sa niečoho – a nielen nadbytočného – sa učíme odvrátiť svoj pohľad od vlastného „ja“,
aby sme objavili niekoho vedľa nás a spoznali Boha v tvárach mnohých našich bratov.
Pre kresťana nemá pôst nič spoločné s egocentrizmom, ale otvára ho väčšmi Bohu a potrebám
ľudí, zaisťuje, že sa láska k Bohu stáva aj láskou k blížnemu (porov. Mk 12, 31).
Na
našej ceste sa stretáme aj s pokušením chcieť vlastniť, ktoré ohrozuje prvenstvo Boha
v našom živote. Nezriadená túžba vlastniť vyvoláva násilie, zneužívanie a smrť; preto
Cirkev, zvlášť v pôstnej dobe pripomína zvyk dávať almužnu, teda deliť sa.
Modloslužobnícky postoj k majetku, naopak, nielenže človeka vzďaľuje od druhého, ale
ho ochudobňuje, robí nešťastným, klame ho, vzbudzuje falošné nádeje, ktoré nemôžu
byť zrealizované.
V celom Pôstnom období nám Cirkev zvlášť hojne ponúka Božie
slovo. Keď o ňom meditujeme a vnútorne si ho osvojíme, aby sme ho mohli denne prežívať,
učíme sa cennej a nenahraditeľnej forme modlitby. Pozorné počúvanie Boha, ktorý
neustále hovorí k nášmu srdcu, totiž sýti našu vieru na ceste, na ktorú sme sa vydali
v deň krstu. V modlitbe nachádzame čas pre Boha, aby sme poznali „jeho slová, ktoré
nepominú“ (porov. Mk 13, 31), aby sme mohli vstúpiť do toho intímneho spoločenstva
s ním, ktoré nám „nik nevezme“ (porov. Jn 16, 22) a ktoré nás otvára nádeji na večný
život, ktorá neklame.
Prijmime v tomto Pôstnom období opätovne milosť, ktorú
nám Boh daroval vo chvíli krstu, aby on ožiaril a viedol všetky naše skutky. To, čo
táto sviatosť znamená a uskutočňuje, máme prežívať každý deň v čoraz úprimnejšom a
autentickejšom nasledovaní Krista.