Milan Bubák: Modlitba - Formy

P. Milan Bubák SVD sa vo svojom cykle Spiritualita súèasného èloveka venuje téme: Modlitba - Formy
Minule sme začali náš trojdielny cyklus o modlitbe. Témou prvej časti bola modlitba ako taká, jej zmysel a nevyhnutnosť. Dnes sa pohneme ďalej a povieme si niečo o
formách modltby, o
čase na modlitbu, o
postojoch pri nej, a pod. Začneme formami modlitby. Tak tie hlavné sú: modlitba individuálna alebo osobná a modlitba spoločná, alebo komunitná. Nestačí modliť sa len spoločne s ostatnými, je nutné modliť sa i sám a naopak, nestačí modliť sa iba sám, ale je nutné modliť sa i spoločne s ostatnými. Prečo? Preto, lebo osobná modlitba je testom môjho osobného vzťahu k Bohu a toho, že k sebe patríme, že komunikujeme, že sme neustále v osobnom kontakte. Osobná modlitba je nevyhnutná, ak sa človek chce vydať vážne na duchovnú púť. Totiž podstatou duchovnej púte je skúmať vôľu Boha so mnou osobne a podľa tejto Božej vôle sa potom aj nasmerovať. Človek, ktorý sa ale nemodlí nemá osobný kontakt s Bohom a
preto poznávanie Božej vôle pre neho samého bude nemožné. Osobná modlitba sa dá praktizovať buď ako spontánny rozhovor s Bohom ráno, či večer, alebo za pomoci Svätého Písma vo forme meditácie. Môžeme vyjsť i z iných, hlavne kresťanskou tradíciou overených textov, no Písmo je najlepšie. Ďalej to môže byť spytovanie svedomia, či už všeobecné, ktoré sa zvyčajne koná na záver dňa alebo partikulárne, ktoré sa praktizuje obyčajne uprostred dňa a je zamerané iba na jednu oblasť môjho života. Ako je to s
modlitbou spoločnou? Povedali sme si, že osobná modlitba nie je možná bez modlitby spoločnej. Aspoň nie v kresťanstve. Prečo? Preto, lebo kresťanstvo je vo svojom jadre náboženstvom komunitným. Ježiš prišiel kázať hlavne o Božom kráľovstve a do tohto kráľovstva, už tu na zemi, nás prišiel pozvať. Boh ako Trojica je komunita. A preto i naším cieľom je komunita: s Bohom a s ostatnými ľuďmi. Pre tento dôvod Ježiš založil Cirkev: aby sme boli komunita, rodina, spoločenstvo. To je dôvod, prečo pri svojom kontakte s Bohom nie je možné iných prehliadať. Preto aj najkrajšia modlitba, ktorú nám Ježiš zanechal – Otče náš –, je formulovaná v množnom čísle. Komunitnou modlitbou je modlitba rodín, malých spoločenstiev (stretiek) alebo celej Cirkvi pri rozličných pobožnostiach, no hlavne pri omši. Niekedy komunita má spoločné zámery alebo projekty. Dosť často i
spoločné hriechy. Preto je dobré, keď to všetko toto predkladá ako komunita v modlitbe Bohu. Niekedy sa členovia komunity potrebujú zbližovať. Aj na toto je najlepšia modlitba, lebo v nej otváram pred Bohom i pred druhými svoje vnútro a tak sa medzi nami potom budujú priateľstvá. Čo sa týka modlitby v rodine, tam má modlitba nezastupiteľné miesto. Modliaca sa rodina je spoločenstvo, ktorá žije vo vzájomne blízkych vzťahoch. Rodina, ktorá sa nemodlí, je si odcudzená. Je preto úlohou rodičov od samého začiatku do rodiny v rámci možností priviesť modlitbu: hlavne večernú pred spaním, pri stolovaní, občas modlitbu formálnu, ako je napríklad ruženec či čítanie Písma. Modlitba komunity Cirkvi má tiež svoje nezastupiteľné miesto. Niektorí sa často pýtajú, načo potrebujem chodiť do kostola či sláviť sviatky? Na to, aby sme rástli spolu ako veľké spoločenstvo a budovali už tu, kde sme, Božie kráľovstvo. Aby sme sa stávali svedkami svetu, v ktorom žijeme o Božej láske, o jeho princípoch i o jeho prítomnosti medzi nami. Samozrejme, mnohé komunity trpia na strnulosť: ich komunitná modlitba je príliš nehybná, neživá, bez šťavy, nezáživná, stereotypná. Všetko to záleží od tých, ktorí majú komunitu na starosti a od ich horlivosti. Tam, kde sú horliví pastieri, je i živá a modliaca sa komunita. Ďalšou oblasťou zapadajúcou do foriem modlitby sú spôsoby modlitieb. Modliť sa môžeme spontánne, formálne, liturgicky. Povedzme si čosi ku každému jednému z týchto spôsobov. Spontánna modlitba je modlitba najprirodzenejšia, aj keď pre niektorých ľudí je tento spôsob modlitby úplne cudzí. Pri spontánnej modlitbe sa s Bohom rozprávam tak, ako sa rozprávam s človekom, ktorý stojí alebo sedí pri mne: osobne, spontánne, dialogicky alebo monologicky. Som pri nej kreatívny, citovo zainteresovaný, sústredený. Pri spontánnej modlitbe sa nedá hovoriť jedno a myslieť na druhé. Spontánna modlitba nie je možná tam, kde nie je vzťah. Pri spontánnej modlitbe sa človek a Boh berú vážne. Svoje miesto v modlitebnom živote človeka by však mala mať i
formálna modlitba. Myslím tu hlavne na modlitby vo forme ustálených formúl, napríklad tých, ktoré nám zanechal sám Pán Ježiš, alebo ktoré sa nachádzajú na rôznych miestach sv. Písma. Tiež sem patria modlitby veľkých ľudí z kresťanskej tradície, či už cirkevných otcov, svätcov, alebo iných veľkých postáv duchovného života. Sem parí i ruženec, modlitba tak milovaná mnohými, táto mocná zbraň, ktorá ma na svedomí veľa obrátení a ktorá vytvorila mnoho svätcov a tiež tzv. modlitba Ježišova, ktorá má svoj pôvod na kresťanskom východe. Je to opakované odriekanie viet inšpirovaných Svätým Písmom ako napríklad: „Ježišu, synu Dávidov, zmiluj sa nadomnou!“ alebo „Ježišu, zmiluj sa!“, „Ježišu Syn Boží, daj aby som videl!“ Táto modlitba je veľmi jednoduchá, môže sa ju modliť ktokoľvek a kdekoľvek. Texty, ktoré odriekame môžu byť výsledkom našej kreativity, cítenia, momentálnej potreby. Liturgická modlitba je modlitbou Cirkvi. Má rôzne formy, v prvom rade sv. omša, potom liturgia hodín (breviár), vysluhovanie sviatostí, svätenín, bohoslužba slova, a pod. Je to modlitba, ktorá sa praktizuje z cirkvou schválených kníh a textov, a ktorej silou je to, že má presne stanovené úkony, prejavy a formy. Tým sa Cirkev na celom svete zjednocuje v jedno. Čo sa týka adresátov modlitieb, je ním vždy samozrejme Boh. No v katolíckej tradícii sa modlíme i k
svätým a to za príhovor alebo orodovanie. Vychádzame z faktu každodennej skúsenosti: tí, čo sú blízko človeka, od ktorého sa snažíme čosi dostať, majú u neho slovo. A kto je Bohu bližšie, ako svätci? Prominentné miesto medzi tými, ktorých prosíme o príhovor má samozrejme Matka Božia. O sile jej príhovoru nepochybujeme, nielen preto, že sa nachádza v Písme (napríklad na svadbe v Káne Galilejskej), ale aj z jej úlohy v dejinách spásy. Neviem či vieme, ktorá mariánska modlitba je najstaršia? Je to Pod tvoju ochranu a jej pôvod siaha do 3. storočia. Miesto, čas a postoj pri modlitbe. Modliť sa je možné všade, no je dobré, keď si človek nájde na modlitbu svoju „komôrku“. Môže to byť kostol, kaplnka, vlastná izba, príroda alebo ktorékoľvek iné miesto, kde človek chodí pravidelne. Pravidelný čas je tiež dôležitý. Aj keď mnohí ľudia si plánujú svoju modlitbu spontánne, neskôr – ak chcú v modlitbe vydržať – musia prejsť aspoň na akú-takú rutinu. Svoju modlitbu si musia začať plánovať, inak vždy z denného poriadku vykĺzne. A čo sa týka postoja, modliť sa dá akokoľvek. No sú aj špeciálne postoje pri modlitbe: sediačky, kľačiačky, dokonca dolu tvárou (prostrácia), s rukami zloženými alebo vystretými. Každý by sa mal riadiť tým, čo mu je prirodzené. Toľko o niektorých aspektoch modlitby. Na budúce sa zameriame na modlitbu a temperament. Budeme si hovoriť o tom, ako je dôležité nájsť si z kresťanskej tradície takú formu modlitby, ktorá zodpovedá presne našej povahe.Milan Bubák, SVD
Rím, 6. marca 2011