Príhovor vdp. Petra Holbičku pre chorých

Sviatok chorých
Milovaní bratia a sestry v Kristovi. V piatok sme spoločne oslávili svetový deň chorých, ktorý prvý krát vyhlásil, čoskoro blahoslavený Svätý Otec Ján Pavol II. Počas celého svojho pontifikátu stál pri nás a prihováral sa nám nielen svojim slovom, ale aj svedectvom utrpenia a
vytrvalosťou v nesení kríža.
Iste si spomínate na to, ako mu mnohí v posledných dňoch jeho života radili, aby sa vzdal, aby odstúpil, lebo na pápeža so zvráskavenou a bolesťou strhanou tvárou sa ťažko pozerá. No jeho odpoveď bola jasná a v našich mysliach rezonuje aj v týchto dňoch: „Z kríža sa neuteká. Na kríži treba ostať a vytrvať až do konca.
Kríž je pre každého z nás, ktorý nesie vo svojom srdci tajomstvo choroby, bolesti a utrpenia, bránou do neba. Neotvára sa ľahko, často škrípe a je ťažká.
No na ceste k nej neostávame sami. Kráčame spolu s Ježišom a na vlastnom tele poznávame jeho utrpenie, ktoré prináša hojné ovocie.
Spomínam si na stretnutie s mamou deväťročného dievčatka Natálie. Často som videl, ako prichádza so svojou dcérou na svätú omšu. Keď šli na sväté prijímanie všimol som si, ako ju Natália jemne drží za šaty. Raz sme sa stretli v meste. Chcel som jej podať ruku, ale jej pravica, hoci ju vystrela smerom ku mne, minula svoj cieľ. Nastala chvíľa ticha. A potom smiech. „To sa nám občas stáva, pán farár.“- vysvetľovalo dievčatko. „Ešte neviem byť dobrými očami mojej mamy, ale ja sa to naučím.“ Žena ju jemne pohladila po vlasoch a usmiala sa. Až vtedy som si všimol, že jej oči sa míňajú s mojimi niekde v diaľke. Bola slepá.
Stalo sa to pri autonehode, keď mala Natália jeden rok. Lekári nevedeli spraviť zázrak. A manžel, otec rodiny, si nevedel predstaviť, že by mal žiť so „slepou ženou.“Odišiel a viac sa nevrátil. Najskôr pri výchove malého dievčatka pomáhala babička, ale aj tú si Pán povolal k sebe a tak prišiel čas, aby sa Natáliina mama popasovala s chorobou sama. Naučila sa variť, prať, starať sa, nakoľko je to možné, o svoju dcéru. Otvorene sa rozprávajú o svojom otcovi, chodia do kostola za Ježišom. Prosia ho, aby mu žehnal a aby mu povedal, že sa môže vrátiť, že mu všetko odpustili a že ho majú stále rady.
Táto žena, hoci je nevidiaca, pochopila svoje poslanie. Je to obeta za jej manžela, je to radosť z jej dcéry, je to pokojné vydávanie svedectva o tom, že každé utrpenie má zmysel.
Keď som prišiel pred niekoľkými rokmi za touto ženou, práve vo svetový deň chorých, a chcel som jej poďakovať za to, čo robí v mojom živote, usmiala sa a povedala. „Viete, to nie ja sama od seba. To si ma vybral Ježiš, aby som takto žila, a takto ukazovala svetlo iným.“
Milovaní bratia a sestry v Kristovi, v týchto dňoch sa nám Ježiš spolu so svojou Matkou, Pannou Máriou, prihovára a uisťuje nás o tom, že nás povolal a že je hrdý na to, že sa v tichosti a v pokore snažíme spolu s ním niesť svoj každodenný kríž.
On sa nám stal podobným vo všetkom, okrem hriechu. Trpel ako trpíme my, bol osočovaný, ohovárali ho, pohŕdali ním... No napriek tomu nebol sám. Mal pri sebe tých, ktorí mu utierali tvár, keď nevládal rovnako ako Veronika. Bola pri ňom Matka, práve vo chvíli keď zomieral a z jeho úst sa vydral bolestný vzlyk: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“ Bol pri ňom Šimon, ktorý mu na chvíľu pomohol niesť bremeno, čo ho tlačilo... A bol pri ňom nebeský Otec, ktorý mu veril, že dokončí svoje poslanie, aby som sa ja, ty, každý človek žijúci na našej zemi mohol dostať do neba.
Aj dnes sa Boh skláňa nad tvojou bolesťou, a hladí tvoje srdce svojou prítomnosťou. Aj dnes ti opakuje, že si pre neho vzácny, lebo svojim utrpením otváraš bránu neba tým, ktorí si ju zatvorili hriechom. Nemusíš byť mocný na to, aby si si získal Božiu lásku; ani dokonalý, aby Pán k tebe prehovoril. Stačí, ak sa odovzdáš do Božích rúk a dovolíš, aby ťa zaplavilo jeho milosrdenstvo.
Boh mňa i teba, v dnešný večer pozýva, aby sme svoje srdcia naplnili vďačnosťou za každý deň, ktorý sme prežili. Radosťou z toho, že sa môžeme modliť, obetovať a tak slúžiť Bohu v tomto svete. Láskou, ktorá sa premieňa v
utrpení a priťahuje tých, čo stratili zmysel života.
Bratia a sestry, povolaní do školy Ježišovho kríža, prosme o vytrvalosť a vernosť v tomto zvláštnom povolaní, ktoré sa nám dostalo. A modlime sa aj za tých, ktorí sa o nás starajú. Nech nám na ceste života pomáha všemohúci Boh Otec, Syn i Duch Svätý. Amen