Komentár Mons. Mariána Gavendu: Vianoce na bitúnku

Pravidelný štvrtkový komentár s názvom „Vianoce na bitúnku“ pripravil Mons. Marián Gavenda:

„Zas tie nešťastné interrupcie, tí kresťania nemajú ozaj už nič krajšie na programe?“, povedala v rannom autobuse cestujúca prísediacej, keď hltavo raňajkovala čerstvý Nový čas. Bolo to v súvise so zámerne nafúknutou a cielene spustenou lavínou aféry „zákazu interrupcií v bratislavských štátnych nemocniciach“.
Keď som si v monitoringu „Života Cirkvi“ rekonštruoval celú kauzu a s časovým nadhľadom čítal jednotlivé články, ukázalo sa, že išlo o iniciatívu jedného denníka. Kedysi sa o ňom žartovalo, že prináša tri druhy správ: pravdivé - dátum a cena v titulke, polopravdivé – predpoveď počasia, a nepravdivé – všetky ostatné. Došlo trochu k posuvu. Teraz to bola len séria článkov istej Iris a istej Sone, doklepnutých komentárom „Taliban v akcii“ istého Petra. Ako pri každej mediálnej objednávke, noviny, rozhlas a televízia o veci niekoľko dní zanietene diskutovali ako o hotovom a skutočnom probléme. Neišlo im samozrejme o nič iné, ako vraj o zachovávanie ústavy, ľudských práv a neobmedzenú dostupnosť „služieb reprodukčného zdravia“. Učebnicová ukážka demagógie.
Viac krát som si povedal, že sa do týchto tém netreba príliš miešať. Našou úlohou je hlásať evanjelium života. Kto ho neprijme za svoje pre jeho krásu a hodnotu, tomu aj tak nepomôžu žiadne príkazy ani zákazy. Ale vidno, že mlčať nemožno, zvlášť keď sa zlo ponúka v rafinovanom balení dobra a smrť ako podmienka života a práva naň.
Po Vianociach som dostal otrasné svedectvo. Mladá žena, ktorá sa len niekoľko týždňov cítila ako matka, ho sama nazvala drasticky pravdivo: „Ne(prežité) Vianoce na bitúnku“. Opisuje, ako sa po troch rokoch manželstva konečne potešila novému životu. Rodine chceli aj s manželom oznámiť radostnú správu pri vianočnej štedrej večeri. Ukázalo sa, že plod niekoľko dní pred tým odumrel. Bolo ho treba odstrániť. Bolestný vnútorný otras umocnili hrozné zážitky z nemocnice. Jednanie ako s dobytkom, nevrlosť, bezcitnosť, lekárov i personálu. Šokovaná bola aj osudmi žien-čísel, ktoré čakali spolu s
ňou, ale na rozdiel od nej si išli dva dni pred Vianocami dať zabiť živé dieťa. Píše o
„hrdinke“ žene, s ktorou to nič nerobilo a zákrok brala rutinne, no kým sa preberala z narkózy, hrozne plakala. O inej spolučakajúcej, ktorá sa tešila mimoriadnej pozornosti lekárov. Zlyhala jej Mirena, vraj sto percentne účinná antikoncepcia. Bola by to zlá reklama na firmu. Postarali sa o zákrok a veľkodušne sľúbili „gratis“ ďalší implantát. Vtĺkli jej do hlavy, že v tomto prípade to nie je žiaden potrat, ale „odstránenie dôsledkov zlyhanej antikoncepcie“. Manžel ju už neprišiel do nemocnice navštíviť, lebo chcel ešte stihnúť predvianočnú spoveď, ale bol tak milý, že ju sem priviezol, aby už bola na sviatky v poriadku a mohla sa konečne najesť, lebo predtým často zvracala. Aj mama ju podržala v tejto ťažkej chvíli...
Stálo by za to citovať celé svedectvo. Aj aféra okolo nemocníc, ktoré vraj nerešpektujú Ústavu, lebo odmietajú vraždiť vlastných občanov, by si zaslúžila široký komentár. Žiada sa aspoň niekoľko postrehov.
Podstata takzvanej aféry spočívala v obvinení, ktoré však nikto nedokázal, že právo na výhradu svedomia si môže uplatňovať len jednotlivec, nie inštitúcia. Diskutovalo sa však o niečom, čo fakticky neexistovalo.
Do protikladu sa tu stavala liberálna strana a konzervatívno-kresťanská. V celom kontexte sa ako prejav netolerantnosti a manipulácie spomínal aj návrh zákona, vopred nazvaný „kontroverzným“ len preto, že niekomu nesedel do karát, lebo by podľa neho žena mala byť pred zákrokom informovaná o jeho následkoch. Zrazu tu bolo najväčším nebezpečím evidovanie osobných údajov a možnosť ich zneužitia.
Práve takáto argumentácia je najviac postavená na hlavu. Podľa všeobecného ponímania je liberál považovaný za zástancu slobody. Sloboda je však možná len vtedy, ak človek vie, pre čo sa rozhoduje. Neposkytnúť mu základné informácie v tak vážnej veci, ako je rozhodnutie sa pre interrupciu, informácie o rizikách ale aj o celkom istých vážnych dôsledkoch, znamená znemožniť človeku slobodu rozhodnúť sa. Podávať len zmanipulované, vyslovene lživé informácie znamená najhrubší útok na ľudskú slobodu. Ak by boli liberáli dôsledne liberálmi, prví by museli bojovať za objektívnu informovanosť na rovine zdravotnej, psychologickej, sociologickej i morálnej. Lebo výčitky svedomia hryzú aj tých, čo sa nenazývajú veriaci.
Čo sa týka zachovávania či nezachovávania Ústavy, v diskusii chýbal najzákladnejší argument. Rozhodovať o živote nemá právo ani ústava. Je to mimo jej jurisdikcie, uzurpovanie právomoci, ktoré nikto nedal ani ústavnému zhromaždeniu. Spoločnosť, kde sa človek, či je alebo nie je lekár, minister či neminister vyjadrí, že „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením“ dostane do konfliktu so zákonom a dočká sa všeobecného výsmechu a odsúdenia, je spoločnosť na smrť chorá.
Jedna strana zriadila emailovú adresu „pre všetkých, ktorí majú informácie alebo svoju osobnú skúsenosť s nátlakom, ťažkosťami prípadne odmietnutím zdravotníckeho výkonu v súvislosti s uplatňovaním výhrad vo svedomí“. Je to hodená rukavička zriadiť podobnú emailovú adresu, kde by sa ľudia mohli podeliť o svojej skúsenosti, podobné spomenutým „Vianociam na bitúnku“. Iste, je veľa lekárov, ktorí obetavo a poctivo robia svoju prácu. Kritiku kolegov berú dosť osobne. Avšak podľa údajov o tom, koľko lekárov si v ktorej nemocnici uplatňuje či neuplatňuje výhradu vo svedomí vidno, že tu pôsobí priveľa diplomovaných katov. Človek, čo má na svedomí stovky vrážd – a to vie každý lekár, či už si myslí, že jeho vraždenie je alebo nie je v súlade s ústavou – má väčšinou problém s úctou sa správať k životu, k matke, k slobode. Sú im vydaní napospas ľudia, ktorí tiež majú svoje občianske práva a ľudskú dôstojnosť. Aj o týchto prípadoch by mali písať médiá a zasahovať politici, liberálni medzi prvými.