Rubrika venovaná Dňu zasväteného života

Rubrika venovaná Dňu zasväteného života, slávenému v Cirkvi 2. februára, na sviatok Obetovania Pána

Zajtra, na sviatok Obetovania Pána si pripomíname 15. deň zasväteného života. Rehoľné sestry, rehoľníci, členovia Inštitútov zasväteného života, Spoločností apoštolského života a všetci Bohu zasvätení ho tu v Ríme oslávia vešperami so Svätým Otcom v Bazilike sv. Petra. V nasledujúcich minútach, vážení poslucháči, sa takpovediac „naladíme“ na túto tému, ktorá sa na prvé počutie možno nezdá dosť aktuálna a blízka pre všetkých.

Je dobré uvedomiť si, že keď pápež Ján Pavol II. v roku 1997 ustanovil 2. február za Deň zasväteného života, nemal v úmysle akýsi pamätný deň výlučne pre rehoľníkov. Vo svojom posolstve k 1. dňu zasväteného života napísal: „...chce napomôcť celej Cirkvi stále viac oceňovať svedectvo osôb, ktoré sa rozhodli nasledovať Krista praktizovaním evanjeliových rád“ a uviedol 3 hlavné ciele:
„Prvým je potreba slávnostným spôsobom chváliť Pána a ďakovať mu za veľký dar zasväteného života, ktorý „obohacuje spoločenstvo kresťanov mnohorakosťou svojich chariziem.“ Druhým cieľom je spoznávanie zasväteného života a podporovanie úcty voči nemu zo strany celého Božieho ľudu. Tretí cieľ je vlastný zasväteným, pre ktorých je príležitosťou spoločne a slávnostne ďakovať „za veľké veci, ktoré im urobil Pán.“

Prijmime dnes toto pozvanie, adresované celej Katolíckej cirkvi – rozširovať svoj duchovný obzor – a pripomeňme si, čo povedal súčasný pápež Benedikt XVI. v Deň zasväteného života minulého roku:
„Zasvätená osoba - už samotným faktom, že je - je akoby mostom k Bohu pre všetkých, ktorí ju stretajú, je znamením, je akýmsi odkazom. A to všetko skrze Ježiša Krista, Pomazaného Otcom. Základom je on! On, ktorý zdieľal naše slabosti, aby sme my mohli mať podiel na jeho božskej prirodzenosti.“
V minuloročnom príhovore Svätého Otca nachádzame v historickom kontexte aj súvis medzi sviatkom Obetovania Pána a Dňom zasväteného života:
Na sviatok Obetovania Pána, ktorý je u nás známy pod ľudovým názvom Hromnice, si pripomíname tajomstvo zo života Krista, viazané na predpis Zákona. Ten predpisoval rodičom 40 dní po narodení prvorodeného putovať do Jeruzalemského chrámu, aby svojho syna obetovali Pánovi a tiež kvôli rituálnej očiste matky (porov. Ex 13,1-2.11-16, Lv 12,1-8). Aj Mária a Jozef vykonali tento obrad obetujúc podľa Zákona pár hrdličiek a dva holúbky.
„Čítajúc tieto udalosti“ – vysvetľuje Svätý Otec - „hlbšie pochopíme, že v tomto momente Boh sám predstavuje svojho jednorodeného Syna ľuďom prostredníctvom slov starca Simeona a prorokyne Anny. Simeon naozaj predstavuje Ježiša ako «spásu» ľudstva, «svetlo» národov a ako «znamenie, ktorému budú odporovať», aby vyšlo najavo zmýšľanie sŕdc (porov. Lk 2,29-35). Na Východe sa tento sviatok nazýva Hypapante - sviatok stretnutia: Totiž Simeon a Anna, ktorí stretnú Ježiša v chráme a spoznajú v ňom dávno očakávaného Mesiáša, predstavujú ľudstvo, ktoré sa stretáva so svojím Pánom v Cirkvi. Následne sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde bol vyzdvihnutý predovšetkým symbol svetla a procesia so sviecami, s pôvodným názvom «Hromnice». Tento viditeľný symbol môže znamenať, že Cirkev sa zhromažďuje vo viere v toho, ktorý je «svetlom národov» a prijíma ho so všetkým odhodlaním svojej viery niesť toto «svetlo»svetu.“

Priamo s touto výzvou – niesť svetlo svetu – sa obrátil Benedikt XVI. na rehoľníkov počas stretnutia s generálnymi predstavenými koncom minulého roku:
„Choďte teda, a s tvorivou oddanosťou konajte vaše poslanie novej evanjelizácie. Obnovte vašu prítomnosť v Areopágoch dneška, aby ste ohlasovali, rovnako ako svätý Pavol v Aténach, «neznámeho» Boha.“
„Evanjelium žité denne je tým prvkom, ktorý dáva čaro a krásu zasvätenému životu a predstavuje ho svetu ako vierohodnú alternatívu. Toto potrebuje dnešná spoločnosť, toto očakáva od vás Cirkev: byť živým evanjeliom.”
„Prechádzajte od toho, čo je druhoradé k tomu, čo je podstatné a naozaj dôležité. Hľadajte, čo je trvalé a definitívne, hľadajte Boha, na neho upierajte svoj pohľad. Ako prví mnísi kultivujte eschatologické zameranie na to, čo zostáva, nie na to, čo sa pominie... Buďte vždy zanietenými hľadačmi a svedkami Boha!“

A na záver tohto uvažovania, vážení poslucháči, zalistujeme ešte v exhortácii Jána Pavla II. Vita consacrata. V kapitole o význame zasväteného života v súčasnom svete čítame:
„Dnešný svet, v ktorom akoby boli Božie stopy často zotreté, naliehavo
potrebuje rozhodné prorocké svedectvo zasvätených osôb. Jeho predmetom má
byt predovšetkým prvenstvo Boha a budúcich dobier. Tieto evanjeliové hodnoty majú byť prioritou v živote každého kresťana. Už samo bratské spolunažívanie je proroctvom v našej spoločnosti, ktorá pociťuje hlbokú, i keď niekedy neuvedomelú túžbu po bratstve bez hraníc. Vernosť vlastnej charizme požaduje od zasvätených osôb všade vydávať jasné a zjavné svedectvo ako proroci, ktorí sa neboja riskovať ani vlastný život. Pravé proroctvo má svoj počiatok u Boha, v priateľstve s ním, v pozornom započúvaní sa do jeho slova v rôznych historických situáciách. Prorok cíti v srdci vrúcnu záľubu v Božej svätosti, a preto keď si vypočuje jeho slová v dialógu modlitby, ohlasuje ju svojím životom, slovom a skutkami, ako Boží hlas vystupuje proti zlu a hriechu, pranierovaním všetkého, čo sa protiví tomuto ideálu. Prorocké svedectvo si vyžaduje neustále horlivé hľadanie Božej vôle, bezpodmienečné zotrvávanie v cirkevnom spoločenstve, ako aj praktizovanie duchovného rozlišovania a lásku k pravde.”

Vážení poslucháči, rubrika venovaná zasvätenému životu sa v tejto chvíli končí. Kiežby nám však v srdci zostali rezonovať aspoň posledné slová: duchovné rozlišovanie a láska k pravde. Sú jasnými ukazovateľmi správneho smeru, jasnými kritériami našich myšlienok, slov, skutkov – nielen pre zasvätených, nielen pre kresťanov, ale pre všetkých, ktorí úprimne hľadajú pokoj a šťastie. –jk-