Generálna audiencia Benedikta XVI.: Sv. Jana z Arku
Vatikán (26. januára, RV) – Generálna audiencia Benedikta XVI. bola dnes predpoludním
v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. Svätý Otec vo svojej katechéze počas audiencie predstavil
sv. Janu z Arku: Drahí bratia a sestry, dnes by som vám chcel porozprávať o Jane
z Arku, mladej svätej z konca stredoveku, ktorá zomrela ako devätnásťročná v roku
1431. Táto svätá Francúzska, citovaná viackrát v Katechizme Katolíckej cirkvi, ktorá
je mimoriadne blízkou svätej Kataríne Sienskej, patrónke Talianska a Európy, o ktorej
som hovoril v jednej z nedávnych katechéz. Sú to dve mladé ženy z ľudu, laičky, zasvätené
sľubu panenstva, mystičky, aktívne nie v kláštore, ale uprostred dramatických skutočností
Cirkvi a sveta svojho času. Sú to snáď dve najcharakteristickejšie postavy spomedzi
„silných žien“, ktoré na konci stredoveku bez strachu priniesli veľké svetlo evanjelia
do komplexných udalostí dejín. Mohli by sme ich prirovnať ku svätým ženám, ktoré zostali
na kalvárii blízko ukrižovaného Ježiša a jeho matky Márie, zatiaľ čo apoštoli ušli
a samotný Peter ho trikrát zaprel. Cirkev v tom období prežívala hlbokú krízu veľkej
schizmy Západu, ktorá trvala takmer 40 rokov. Keď Katarína Sienskej zomrela v roku
1380, boli tu pápež a protipápež; keď sa Jana narodila v roku 1412, bol tu pápež a
dokonca dvaja protipápeži. Spolu s týmto rozkolom vo vnútri Cirkvi pretrvávali bratovražedné
vojny medzi kresťanskými národmi Európy. Spomedzi nich i nekonečná „storočná vojna“
medzi Francúzskom a Anglickom.
Jana z Arku nevedela čítať ani písať, ale môžeme
ju spoznať v hĺbke jej duše vďaka dvom prameňom mimoriadnej historickej hodnoty: dvom
procesom, ktoré sa jej týkali. Prvý – Proces odsúdenia (PCon) – obsahuje prepis dlhých
a početných vyšetrovaní Jany počas posledných mesiacov jej života (február – máj 1431)
a obsahuje aj slová samotnej svätice. Druhý – Proces zrušenia odsúdenia, alebo rehabilitácie
(PNul) – obsahuje svedectvá približne 120 očitých svedkov všetkých období jej života
(porov. Procès de Condamnation de Jeanne d'Arc, 3 vol. e Procès en Nullité de la Condamnation
de Jeanne d'Arc, 5 vol., ed. Klincksieck, Paris l960-1989).
Jana sa narodila
v obci Domrémy, malej dedinke, na hraniciach medzi vtedajším Francúzskom a Lotrinskom.
Jej rodičia boli majetní sedliaci, známi medzi ľuďmi ako výnimoční kresťania. Od nich
prijala dobrú náboženskú výchovu, so značným vplyvom spirituality Ježišovho mena,
vyučovanej sv. Bernardínom Sienským a šírenej v Európe františkánmi. K Ježišovmu menu
býva vždy pripojené meno Márie, a tak na pozadí ľudovej zbožnosti Janina spiritualita
je hlboko kristocentrická a mariánska. Už od detstva preukazovala veľkú lásku a súcit
k tým najbiednejším, chorým a všetkým trpiacim v dramatickom kontexte vojny.
Z
jej vlastných slov vieme, že jej nábožný život dozrieva v mystických zážitkoch od
jej trinástich rokov (PCon, I, s.47-48). Skrze „hlas archanjela Michala“ Jana sa cíti
povolaná Pánom zintenzívniť svoj kresťanský život a snažiť sa – v prvej osobe – o
oslobodenie svojho ľudu. Jej okamžitou odpoveďou, jej „ánom“, je sľub panenstva obnoveným
úsilím v sviatostnom živote a modlitbe: každodenná účasť na svätej omši, častá svätá
spoveď a sväté prijímanie, dlhé okamihy tichej modlitby pred krížom alebo obrazom
Panny Márie. Súcit a snaha mladej francúzskej vidiečanky voči utrpeniu svojho ľudu
sa stali intenzívnejšími kvôli mystickému vzťahu s Bohom. Jedným z najoriginálnejších
aspektov tejto dievčiny je práve tento vzťah medzi mystickou skúsenosťou a politickým
poslaním. Po rokoch skrytého života a vnútorného dospievania nasleduje dvojročný –
krátky ale intenzívny – úsek jej verejného života: jeden rok činnosti a jeden rok
utrpenia.
Na začiatku roku 1429 Jana začína svoje dielo oslobodenia. Početné
svedectvá nám ukazujú túto mladú sedemnásťročnú ženu ako osobu veľmi silnú a rozhodnú,
schopnú presvedčiť neistých a nesmelých mužov. Prekonajúc všetky protivenstvá stretáva
sa s francúzskym dauphinom, budúcim kráľom Karolom VII., ktorý ju v Poitiers podrobí
skúške zo strany niektorých univerzitných teológov. Ich posudok je pozitívny: nevidia
v nej nič zlé, iba dobrú kresťanku.
Jana, 22. marca 1429, nadiktuje dôležitý
list anglickému kráľovi a jeho mužom, ktorí obsadili mesto Orleans (Tamtiež, s. 221-222).
Navrhuje skutočný pokoj v spravodlivosti medzi dvoma kresťanskými národmi, vo svetle
mien Ježiša a Márie. Jej ponuka je však odmietnutá a Jana musí bojovať o oslobodenie
mesta, čo sa udialo 8. mája. Ďalším vrcholným okamihom jej politickej činnosti je
korunovácia kráľa Karola VII. v Remeši 17. júla 1429. Počas celého roka Jana žila
s vojakmi, plniac uprostred nich skutočné poslanie evanjelizácie. Zachovalo sa množstvo
svedectiev týkajúcich sa jej dobroty, jej odvahy a mimoriadnej čistoty. Je všetkými
nazývaná a ona sama sa definuje ako „pulzella“, čiže panna.
Janino utrpenie
začína 23. mája 1430, keď sa stáva väzenkyňou v rukách nepriateľov. 23. decembra je
odsúdená v meste Rouen. Tam prebehne dlhý a dramatický proces odsúdenia, ktorý začal
vo februári a skončil 30. mája 1431jej upálením. Bol to veľký a slávnostný proces,
predsedaný dvoma cirkevnými sudcami, biskupom Pierrom Cauchonom a inkvizítorom Jeanom
le Maistreom, no v skutočnosti bol celý proces vedený početnou skupinou teológov slávnej
Parížskej univerzity, ktorí sa zúčastnili procesu ako asesori. Boli to Francúzi, ktorí
urobiac politické rozhodnutie opačné ako Jana, mali už a priori negatívny posudok
o jej osobe a jej poslaní. Tento proces je nepríjemnou udalosťou dejín svätosti a
zároveň udalosťou, ktorá osvetľuje mystérium Cirkvi, ktorá podľa slov Druhého vatikánskeho
koncilu je „svätá a zároveň vždy potrebuje očisťovanie“ (LG, 8). Bolo to dramatické
stretnutie medzi touto sväticou a jej sudcami, osobami Cirkvi. Nimi je Jana obvinená
a odsúdená z herézy a poslaná na hroznú smrť upálením. Na rozdiel od svätých teológov,
ktorí osvietili Parížsku univerzitu, ako sv. Bonaventúra, sv. Tomáš Akvinský a blahoslavený
Duns Scotus, o ktorých som už hovoril v katechézach, títo sudcovia boli teológmi,
ktorým chýbala láska a pokora vidieť v tejto dievčine Božie konanie. Prichádzajú nám
na myseľ Ježišove slová, podľa ktorých Božie tajomstvá sú zjavené tým, ktorí majú
srdcia maličkých, zatiaľ čo sú ukryté učením a múdrym (porov. Lk 10,21). Tak Janini
sudcovia sú vnútorne neschopní pochopiť ju, vidieť krásu jej duše: nevedeli, že odsudzujú
sväticu.
Janino odvolanie sa na pápežov posudok, 24. mája, bolo tribunálom
zamietnuté. Ráno 30. mája prijala poslednýkrát sväté prijímanie vo väzení a ihneď
bola odvedená na hranicu na námestí starého obchodu. Požiada jedného z kňazov, aby
držal pred ňou procesijný kríž. Tak zomiera hľadiac na ukrižovaného Ježiša a viackrát
nahlas zvolávajúc meno Ježiš (PNul, I, s. 457; KKC, 435). Približne o 25 rokov neskôr
Proces zrušenia odsúdenia, nariadený pápežom Kalixtom III., skončí slávnostným vyhlásením
zrušenia odsúdenia (7. júl 1456; Pnul, II, s. 604 – 610). Tento dlhý proces, ktorý
zbieral vyhlásenia svedkov a posudkov mnohých teológov (všetky v Janin prospech),
priniesol na svetlo jej nevinu a dokonalú vernosť Cirkvi. Jana z Arku bude neskôr
svätorečená Benediktom XV. v roku 1920.
Drahí bratia a sestry, meno Ježiš,
zvolávané našou sväticou v posledných okamihoch jej pozemského života, bolo akoby
neustálym dýchaním jej duše, ako bitie jej srdca, centrum celého jej života. „Mystérium
lásky Jany z Arku“, ktoré tak veľmi očarilo básnika Charlesa Péguyho, bola táto totálna
láska k Ježišovi a k blížnemu v Ježišovi a skrze Ježiša. Táto svätica pochopila, že
Láska objíma celú Božiu – ako aj ľudskú – skutočnosť, nebo a zem, Cirkev a svet. Ježiš
je vždy na prvom mieste v jej živote podľa jej krásneho vyjadrenia: „Náš Pán obslúžený
ako prvý“ (PCon, I, s. 288; porov. KKC, 223). Milovať ho znamená vždy sa podriadiť
jeho vôli. Jana hovorí s úplnou dôverou a odovzdaním sa: „Zverujem sa Bohu, môjmu
Stvoriteľovi, milujem ho z celého môjho srdca“ (Tamtiež, s. 337). Sľubom panenstva
Jana exkluzívnym spôsobom zasvätila celú svoju osobu jedinej láske – Ježišovi: je
to „jej sľub urobený nášmu Pánovi, zachovať si čistotu tela i duše“ (Tamtiež, s. 149
– 150). Čistota duše je stav milosti, najvyššia hodnota pre ňu cennejšia než život:
je to Boží dar, ktorý je potrebné prijať a uchovávať s pokorou a dôverou. Jeden z
najznámejších textov z prvého procesu s ňou sa týka práve tohto: „Na otázku, či vie,
že je v Božej milosti, odpovedala: Ak v nej nie som, Boh ma ňou chce zahrnúť; ak v
nej som, Boh ma v nej chce uchovať“ (Tamtiež, s. 62; porov KKC, 2005). Naša svätica
prežíva modlitbu vo forme neustáleho dialógu s Pánom a toto osvecuje aj jej dialóg
so sudcami a vlieva do nej pokoj a istotu. S dôverou sa modlí: „Najsladší Bože, pre
tvoje sväté Umučenie Ťa prosím, ak ma miluješ, zjav mi, ako mám odpovedať týmto mužom
Cirkvi“ (Tamtiež, s. 252). Ježiš je Janou kontemplovaný ako „Kráľ neba i zeme“. Tak,
na svojej štandarde, Jana nechala namaľovať obraz „Nášho Pána, ktorý drží svet“ (Tamtiež,
s. 172): ikonu jej politického poslania. Oslobodenie jej ľudu je dielom ľudskej spravodlivosti,
ktorú Jana koná s láskou, pre lásku k Ježišovi. Jej príklad je mimoriadnym príkladom
svätosti pre laikov, pôsobiacich v politickom živote, predovšetkým v tých najzložitejších
situáciách. Viera je svetlom, ktoré orientuje každé rozhodnutie, ako o tom bude svedčiť
– o storočie neskôr – iný veľký svätec, Angličan Tomáš Morus. V Ježišovi Jana kontempluje
aj celú skutočnosť Cirkvi, Cirkev oslávenú v nebi ako aj Cirkev putujúcu na zemi.
Podľa jej slov, je to „všetko náš Pán a Cirkev“ (Tamtiež, s. 166). Toto tvrdenie citované
v Katechizme Katolíckej cirkvi (č. 795), má skutočne heroický charakter v kontexte
Procesu odsúdenia, tvárou v tvár svojim sudcom, mužom Cirkvi, ktorí ju prenasledovali
a odsúdili. V Ježišovej láske Jana nachádza silu milovať Cirkev až do krajnosti aj
v okamihu jej odsúdenia.
Rád pripomínam, že sv. Jana z Arku mala hlboký vplyv
na jednu mladú sväticu modernej doby: Terezky Ježiškovej. Vo svojom živote – úplne
odlišnom, prežívanom v klauzúre, karmelitánka z Lisieux, sa cítila veľmi blízka Jane,
žijúc v srdci Cirkvi a majúc účasť na Kristovom utrpení pre spásu sveta. Cirkev ich
zjednotila ako patrónky Francúzska, po Panne Márii. Sv. Terezka vyjadrila svoju túžbu
zomrieť ako Jana, vyslovujúc meno Ježiš (Rukopis B, 3r), a bola napĺňaná tou istou
veľkou láskou k Ježišovi a k blížnemu žijúc v zasvätenom panenstve.
Drahí bratia
a sestry, svojím jasným svedectvom sv. Jana z Arku nás pozýva k veľkým výškam kresťanského
života: urobiť z modlitby zjednocujúci prvok našich dní; mať plnú dôveru v plnení
Božej vôle akákoľvek by bola; žiť lásku bez uprednostňovania niektorých ľudí, bez
hraníc a čerpajúc, ako ona, v láske k Ježišovi hlbokú lásku k Cirkvi.