Pohreb Tullie Zeviovej, bývalej prezidentky Zväzu talianskych židovských obcí

Taliansko (25. januára, RV) – Včera dopoludnia sa na rímskom cintoríne Campo Verano konal pohreb Tullie Zeviovej, bývalej prezidentky Zväzu talianskych židovských obcí, ktorá zomrela minulú sobotu vo veku 92 rokov. V telegrame, podpísanom kardinálom Tarcisiom Bertonem, vatikánskym štátnym sekretárom, pápež vyjadril hlbokú sústrasť pozostalej rodine a tiež talianskym židovským obciam uisťujúc ich o svojich modlitbách. Benedikt XVI. pripomenul „vysoký morálny profil a autoritu“ zosnulej a jej celkový prínos „v prospech rozvoja hodnôt talianskej spoločnosti, demokracie, mieru, slobody a úprimného, plodného dialógu medzi židmi a kresťanmi.“ Hlavný rabín Ríma, Riccardo Di Segni, počas pohrebu charakterizoval Tulliu Zeviovú ako: „Veľkú vodkyňu talianskych židov, ponorenú do politickej reality, svedkyňu boja proti fašizmu a neznášanlivosti“.Na pohrebe sa zúčastnili mnohí predstavitelia Katolíckej cirkvi. Medzi nimi bol i biskup Ambrogio Spreafico z Komunity sv. Egídia, ktorý o Tullii povedal: „S Tulliou Zevi som sa stretol pred mnohými rokmi, keď bola ešte prezidentkou Zväzu talianskych židovských obcí. V roku 1993 v Miláne sa zúčastnila medzináboženského modlitbového stretnutia za mier vo svete, na pozvanie kardinála Martiniho a Komunity sv. Egídia. Jej vystupovanie bolo vždy veľmi zdvorilé. Bola to veľmi učená žena, ktorej sa podarilo uniknúť pazúrom fašizmu a vo svojom srdci nosila tragédiu holokaustu. Pamätám si jej obavy z ožívajúceho antisemitizmu ... Ale bola to tiež žena, ktorá vedela, ako dať veľkú nádej: nádej, že by ľudia mohli žiť spolu, napriek ich odlišnosti. Prostredníctvom spolupráce medzi náboženstvami a medzi rôznymi vierovyznaniami vybudovať svet, v ktorom by bolo možné udržiavať dialóg, mierové spolužitie, porozumenie, bez straty svojej vlastnej identity.
Pamätala, aj na odkaz budúcim generáciám. Napísala monografiu o jej živote. Myslím, že s úmyslom zanechať kultúrne dedičstvo prostredníctvom svojho životného príbehu. Tiež preto, že svedkovia holokaustu pomaly miznú. Je teda dobré, že prostredníctvom životov týchto ľudí si spomíname, pred čím sa treba mať vždy na pozore. Okrem tohto varovania nám zanechala aj nádej, pretože ona bola ženou nádeje.“ –mk-