Vysielanie pre gréckokatolíkov: Proces s katolíckymi biskupmi – biskup Gojdič

Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
Každá doba prináša so sebou aj nové slová vyjadrujúce nové skutočnosti, odrkadľujúce novú realitu. Jedným z takýchto neologizmov, ktoré sa po nástupe komunizmu u nás zrodili je aj termín, monstrproces. Dnešné encyklopédie ho definujú ako široko medializovaný y proces, často alebo aspoň nedodržujúci pravidlá spravodlivého súdneho procesu. V nedemokratických štátoch bývá jeho cieľom zastrašiť odporcov vlády a ovplyvniť politickú atmosféru v zemi.
V týchto dňoch si pripomínam neslávne 60. výročie jedného z najznámejších monstrprocesov komunistického Československa, ktorým bol bábkový proces proti katolíckym biskupom Gojdičovi, Vojtaššákovi a Buzalkovi prebiehajúci od 10. do 13. januára 1951. Rozsudok bol vynesený 15. 1. a v ňom bol 74-ročný J. Vojtaššák odsúdený na 24 rokov väzenia, konfiškáciu majetku, peňažný trest 500 000.– Kčs, M. Buzalka bol odsúdený na doživotie, konfiškáciu majetku a peňažný trest 200 000.– Kčs a P. Gojdič bol odsúdený na doživotie, konfiškáciu majetku a peňažný trest 200 000.– Kčs. Všetkých troch odsúdili na stratu občianskych práv.
Pozrime sa teraz bližšie na túto smutnú historickú udalosť z pohľadu jednej z obetí, dnes blahoslaveného biskupa Petra Pavla Gojdiča.
Keď v roku 1927 biskup Gojdič preberal správu Prešovskej eparchie, doba vôbec nebola ľahká. Ideologický chaos, sociálný útlak, následky prvej svetovej vojny i moderných liberálnych prúdov, nedoriešené národnostné problémy prvej ČSR - to všetko bolo výzvou pre apoštolát v týchto nových pomeroch. Jeden zo súčasníkov a priamych účastníkov slávnostnej inštalácie spomína na hlavnú niť Gojdičovej vstupnej kázne v prešovskej katedrále.
“Pán ma poslal aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení ... (Lk 4,18). Prichádzam predovšetkým k vám, chudobní ľudia, a to nie len preto, že vás je najviac, ale predovšetkým preto, že ste osobitnými obľúbencami Pána Ježiša. ... neupadajte na duchu ... Ježiš bol tiež chudobným, pretože ako hovorí: Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale syn človeka nemá kde hlavu skloniť (Mt 8,20). Vari nájdeme v palácoch boháčov nábožné duše slúžiace Bohu? V cerkvi, na bohoslužbách, okolo kazateľne i spovednice, okolo trapézy, vari vidíme veľkých, hrdých boháčov? Ó, nie! Pyšné paláce, parádne domy iba málo duší vychovali pre Pána Boha! ... Prichádzam však aj k vám, ktorým Pán Boh štedro udelil zo svetských dobier ... Mocným hlasom by som chcel volať do vášho vnútra, aby ste nezamieňali prostriedky s cieľom. Váš majetok vám nebol daný na to, aby ste mali z čoho žiť v rozkoši, aby ste kvôli nemu spyšneli, aby ste kvôli nemu prehliadali blížneho, zabúdali na Boha, na večnosť i na svoju dušu. Bol vám daný na to, aby ste ho užívali podľa vôle Božej, ďakovali zaň Bohu, aby ste ním pomáhali chudobným a tak ho využili na obohatenie svojej duše dobrými skutkami”.
Túto vstupnú kázeň môžeme považovať istým spôsobom za motto, či apoštolský plán Pavla Gojdiča v oblasti sociálnej otázky, ktorá bola tak nástojčivá v medzivojnovom období na chudobnom východnom Slovensku. Týmito slovami poznačil svoj prechod z mníšskej cely na prešovskú katedru i celé svoje účinkovanie na nej, počas medzivojnovej Československej republiky aj v časoch vojnového Slovenského štátu.
Po II. svetovej voje sa obnovené Československo dostalo do sovietskej sféry vplyvu. Politický pro-komunistický prevrat bol len otázkou času. Keď sa vo februári 1948 uskutočnil, bolo opäť už len otázkou času, kedy sa komunizmus naplno reukáže vo svojej ateistickej a protináboženskej podobe. Jednou z charakteristík marxisticko-leninského učenia bol a je aj boj proti náboženstvu ako ópiu ľudstva. V stalinskej variante marx-leninizmu sa v našej vlasti tento boj skoncentroval proti katolíckej Cirkvi. Prvým cieľom generálneho útoku sa stala početne menšia gréckokatolícka Cirkev. Aby tento vyslovene ateizačno-likvidačný úmysel nebol taký okatý, tento útok sa previedol formou jej odtrhnutia od katolíckej Cirkvi a následným začlenením do ruskej pravoslávnej cirkvi. Celá akcia bola starostlivo pripravovaná stranícko-štátnym aparátom stalinsko-gottwaldovského Československa v spolupráci s hierarchiou ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá sa k tomu prepožičala. Táto akcia sa začala rozbiehať hneď po “slávnom” - neslávnom tzv. februárovom víťazstve a svoje praktické vyvrcholenie dosiahla 28. apríla 1950 na tzv. Prešovskom sobore.
Prešovský biskup Pavol Gojdič bol zatknutý a odvlečený už v ten istý deñ . Kým ho polícia zadným vchodom odvádzala z budovy biskupského úradu, ruský pravoslávny metropolita slúžil v čerstvo získanej katedrále ďakovný moleben. O následnom zatýkaní a deportovaní kňazov a ich rodín a o šikanovaní veriacich ktorí sa odmietli podrobiť tomuto diktátu nie je nutné zoširoka hovoriť.
Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi sa ospravedlnila vymyslenou túžbou ľudových más priľnúť k cirkvi, ktorá reprezentuje bratské Rusko a prianím odpútať sa od “Vatikánu a západných imperialistov”. Vyvrcholením likvidačnej akcie bol proces zinscenovaný proti trom katolíckym biskupm.
Zaoberať sa bližšie samotnými procesnými spismi znamená prehrabávať sa v najhrubozrnejšej, absolútne priehľadnej manipulácii, ktorá je zosmiešnením spravodlivosti a vrcholnou ukážkou “socialistického súdnictva”. Pri takomto procese obžalovaní odriekajú vopred napísané odpovede, obviňujú sami seba z najneslýchanejších zločinov, používajúc pritom slovnú zásobu priemerného polit-ruka.
Gojdičovo sociálne cíteni bolo jedným zo sprievodných javov jeho biskupskej služby a bolo všeobecne známe. O to absurdnejšie znejú preto slová štátneho prokurátora Jána Feješa z procesu proti biskupovi Gojdičovi z roku 1951, kde na neho a na ďalších obvinených biskupov brýzga: “Pred súdnu stolicu ľudu boli pohnaní poprední predstavitelia sveta panského útlaku a nekresťanského vykorisťovania. Nielen že nedožičili svojmu ľudu človeka dôstojný život, ... ale neštítili sa nijakého zločinu, aby uvrhli ľud do nového poddanstva. ... Proces ukázal ich pravú tvár. Kde boli v časoch grófskeho útlaku ...? Boli na strane cudzích pánov. Kde boli v časoch predmníchovskej republiky? V časoch, keď náš pracujúci ľud v ťažkých sociálnych zápasoch bojoval za prácu a väčšiu skyvu chleba? Boli v tábore fabrikantov, veľkostatkárov, bankárov, v tábore tých, ktorí na spravodlivé požiadavky našich robotníkov odpovedali pendrekami, žalárovaním, ale i salvami pušiek.”
Pre Gojdiča obvineného z pomoci ukrajinským banderovcom, velezrady a pro-vatikánskej špionáže sa proces skončil - ako inak - odsúdením na doživotie. Biskup Pavol Gojdič zamenil prešovský biskupský trón za väzenskú celu. Mohol na tróne zostať, mohol sa stať metropolitom novej pravoslávnej cirkvi - avšak svedomie mu jasne hovorilo, že tým by zradil ten ideál, ku ktorému bol svojou celoživotnou službou povolaný. Biskupský trón osirel na 40 rokov. Roky jeho väzenia sa nesú iba v znamení slov proroka Izaiáša, ktoré inšpirujú aj modlitby proskomídie: “Ako ovca na zabitie bol vedený a ako nepoškvrnený baránok pred tým kto strihá, ani hlas nevydá, tak neotvoril svoje ústa. V jeho pokore sa jeho údel naplní. Lebo odníme sa mu na zemi život.”
Vernosť a vytrvalosť v utrpení - to je najväčší dar biskupa Pavla Gojdiča gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Kristov námestník, pápež Ján Pavol II zhodnotil tento dar rokov tichého utrpenia slovami biskupa Gojdiča i celej gréckokatolíckej cirkvi slovami:” Gréckokatolícke spoločenstvo vyšlo z tejto skúšky obnovené a posilnené aj vďaka svedectvu a krvi početných mučeníkov. Živým dôkazom toho je viera veľkého počtu laikov, rehoľníkov, rehoľníčok, kňazov i duchovných pastierov. Stačí spomenúť utrpenie biskupa Vasiľa Hopku a mučeníctvo biskupa Pavla Gojdiča. Na prahu tretieho kresťanského tisícročia je to vzácny príspevok, ktorý vaše spoločenstvo dáva do pokladnice Cirkvi a najmä v prospech ekumenizmu. Cesta k plnej jednote všetkých Pánových učeníkov je úloha, ktorá zaväzuje každého. Vykonáva sa modlitbou, apoštolskou prácou, každodenným svedectvom, očisťovaním historickej pamäti a nadovšetko obrátením srdca.”
Dnes a naveky už vladyka Pavol Gojdič je účastníkom nikdy nekončiacej nebeskej liturgie. Po boku svojho Majstra, ktorému slúžil ako kňaz, mních, biskup i väzeň pre Pána, veríme že ani dnes nezabúda na cirkev, ktorá mu bola zverená a v tajomnej výmene milostí a zásluh medzi cirkvou bojujúcou a oslávenou vyprosuje “svojmu ľudu” Božiu milosť a požehnanie.