Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 3. nedele v Cezročnom období

Zamyslenie nad liturgickými čítaniami nastávajúcej 3. nedele v Cezročnom období pripravil Juraj Vittek, duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme:

Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.
Tieto prorocké slová Izaiáša zaznejú nielen v prvom čítaní liturgie nasledujúcej nedele ale aj v čítaní z Matúšovho evanjelia. Kristovo náboženstvo sa predstavuje ako svetlo, ktoré žiari v temnom kraji. Symbol svetla je jedným z najsilnejších a najobľúbenejších symbolov Svätého Písma: „Svetlo vo tmách svieti,“ čítame v zletnom úvode Jánovho evanjelia. Symbol svetla je aj jedným z najobľúbenejších symbolov gréckeho génia, ktorý dosahuje svoj vrchol v Platónovi. Otcovia a Učitelia Cirkvi i mystici s obľubou nazývali kresťanský život po grécky φωταγωγία alebo po latinsky via lucis Ecclesiae (teda „cesta svetla v Cirkvi“). Potrebujeme, aby nám dnes živé a účinné Božie Slovo s novou presvedčivosťou znovu povedalo túto pravdu. V ostatných storočiach totiž veľmi podmanivým spôsobom mnohí predstavitelia osvietenstva tvrdili pravý opak: Kresťanstvo je tmárstvo a osvietenie prinesie návrat k pohanstvu.
Je však ťažké presvedčiť tento svet, že kresťanstvo je svetlo, ak jeho nositelia nie sú ním preniknutí. Svätý Pavol pripomína v druhom čítaní potrebu jednoty, aby mohlo žiariť Kristovo svetlo, „by neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku“. Pavol, ktorého na ceste do Damasku zalialo svetlo z neba pri stretnutí s Kristom, sa stáva svetlom pre pohanov, takže úlohu osvecovať prostredníctvom ohlasovania považuje za svoju prvoradú: „Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium.“ Nestačí byť len pokrstený. Krstom vstupujeme na cestu osvietenia. Jeden z veľkých gréckych otcov Cirkvi, autor známy ako Dionýz Areopagita, vo svojom diele Hierarchia Ecclesiastica predstavuje krst práve prostredníctvom symbolu svetla: “Svätá sviatosť božského narodenia dáva účasť na prvom svetle a je počiatkom všetkých Božích osvietení. Právom si ju ctíme názvom Osvietenie.”
Ježiš povedal: „Vy ste svetlo sveta! Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5, 16). V kresťanoch žiari toto Kristovo svetlo v rozličnej intenzite. Kardinál Josef Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI., v roku 2003 ešte pred svojím zvolením za pápeža, napísal, že „nič nám tak neumožní dostať sa do kontaktu s Kristovou krásou ako svet krásy, stvorený vierou a svetlom na tvári svätých, prostredníctvom ktorého sa jeho vlastné svetlo stáva viditeľným.“ (Cesty k Ježišovi) Svätí sú pravou tvárou Cirkvi, svätí sú nositeľmi svetla, ktoré žiari v tmách tohto sveta. Svätí mocou svojou krstu prešli cestou osvietenia a sami sa stali svetlom. V týchto dňoch prežívame radosť z pripraveného blahorečenia ctihodného pápeža Jána Pavla II., ktoré sa z rozhodnutia Svätého Otca Benedikta XVI. uskutoční 1. mája tohto roku v nedeľu Božieho Milosrdenstva. Ján Pavol II. vo svojej prvej encyklike Redemptor Hominis napísal, že svätí boli „viac osvietení autentickým svetlom“ (č. 19).
A práve svätí týchto moderných čias nám zjavujú celú hĺbku Božieho Slova: „Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo.“ Jedným z nich je blahoslavená Terézia z Kalkaty, ktorú beatifikoval práve Ján Pavol II. V knihe „Matka Tereza: buď mojím svetlom“ otec Brian Kolodiejchuk, postulátor kauzy kanonizácie, odhalil hrozné temnoty, ktoré celých 50 rokov zahaľovali dušu Matky Terezy, vyvolala nemalý rozruch. Tieto temnoty, ktoré zakúšala, neboli temnotami neveriaceho. Boli to temnoty milujúcej duše, plnej svetla, ktorá vo svojom vnútri nesie temnoty ateistickej doby a zakúša niečo z toho, čo prežíval Boží Syn v Getsemanskej záhrade. V jej duši, zahalenej do temnôt, žiarilo svetlo viery. Niečo podobné prežívala svätá Terézia z Lisieux, „najväčšia svätica moderných čias“ (Pius X.) a ktorú Ján Pavol II. vyhlásil za Učiteľku Cirkvi. Píše o tom vo svojej autobiografii: „V týchto radostných dňoch veľkonočného obdobia mi Ježiš dal pocítiť, že existujú naozaj duše, ktoré nemajú vieru, ktoré zneužitím milosti strácajú tento cenný poklad, zdroj čistých a pravých radostí. Dovolil, aby bola moja duša preniknutá najhustejšími temnotami a aby myšlienka na nebo, pre mňa taká sladká, bola pre mňa iba dôvodom boja a múk...“ Terézia sa identifikuje so svojimi bratmi ateistami, ktorí žijú v temnotách nevery: „Pane, ale tvoja dcéra pochopila tvoje božské svetlo a žiada odpustenie pre týchto svojich bratov a sestry... A tak môže povedať vo svojom mene, i v mene bratov a sestier: Zmiluj sa, Pane, pretože sme úbohí hriešnici!” Vieme, že svätá Terézia z Lisieux bola dôležitou duchovnou učiteľkou blahoslavenej Zdenky Schelingovej. Zdenkino „za mrakmi je moje milované slnko“ je odrazom svetla, ktoré vychádza z temnôt hroznej skúšky viery Terézie z Lisieux, svetla, ktoré osvecovalo aj Zdenkino utrpenie spôsobené ateistickým komunistickým režimom. A tak vo svetle temnôt moderných svätých môžeme s novou intenzitou počuť slová evanjelia budúcej nedele:
Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.