Zamyslenie na 2. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil Andrej Krivda, kňaz Košickej arcidiecézy, ktorý študuje posvätnú liturgiu na Pápežskom liturgickom inštitúte sv. Anzelma v Ríme.

Milí priatelia.
Na vyobrazení Ježišovho ukrižovania od Matthiasa Grünewalda je vedľa kríža vzpriamená postava Jána Krstiteľa. Ján nie je poznačený bolesťou ako Mária a ostatné postavy, ktoré stoja pod krížom. Ani nezapadá do atmosféry strachu a smrti. Je zobrazený v postoji svedka. Pozorovateľ má pocit, že sa díva priamo na neho a chce mu niečo povedať. Ukazovák pravej ruky má vystretý k Ukrižovanému. Pod rukou sú napísané jeho slová: „Hľa, Baránok Boží!“ V tomto tmavom momente premieňa svojím svedectvom temnotu na svetlo.

Už od začiatku Ježišovho života sa Ján Krstiteľ predstavuje ako interpret tejto udalosti ukrižovania, ktorá sa na prvý pohľad zdá byť všetkým iným, len nie zjavením Boha, ktorý sníma hriechy sveta.

Počas adventného obdobia sme počuli jeho volanie: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Počúvali sme jeho výzvu na obrátenie na správnu cestu, vzdialenú od bezprávia a útlaku. Sledovali sme aj jeho pochybnosti o Ježišovi, keďže nezodpovedal predstave, ktorú si Ján vytvoril o Mesiášovi.

Evanjelium nasledujúcej nedele nadväzuje na udalosť Krstu Pána, ktorú sme slávili pred týždňom. Spoločnou témou je opäť Kristovo „zjavenie“. Tentoraz nie skrze Otcov hlas, ale prostredníctvom svedectva človeka – Jána Krstiteľa, ktorý teraz už o Ježišovom mesiášskom poslaní nepochybuje. Nie ľudská sympatia alebo bystrosť, ale sám Boh mu dáva spoznať Mesiáša; samotný Ján hovorí: „Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi, povedal: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.“ (Jn 1, 33)

Ján spoznáva veľkosť a svätosť toho, ktorý ku nemu prichádza. Spoznáva, že kráča k nemu Syn Boha. Boží Syn v zástupe hriešnikov a kajúcnikov. Krstí ho ako ostatných a tak znovu s pokorou plní Božiu vôľu. Znamenie pri krste, ktorého je Ján bezprostredným svedkom, ešte viac umocňuje toto jeho vyslovené svedectvo o Božom Synovi. Duch svätý, ktorý zostúpil a spočinul na Ježišovi, zvýrazňuje jeho Božie synovstvo. Ján toto všetko vidí a preto svedčí. Prežíva naozaj vrchol svojho poslania a ohlasovania. Cíti, že ten, ktorého ohlasoval, je dnes tu. Prežíva naplno radosť z prítomnosti Boha.

Úloha ohlasovať Krista a svedčiť o Božom Synovi nebola len úloha Jána Krstiteľa. Každý kresťan, ktorý sa prostredníctvom krstu stáva Kristovým bratom či sestrou, je povolaný stať sa pre svoje okolie a dobu svojho života druhým Jánom Krstiteľom. On bol predchodcom Krista, my všetci sme jeho nasledovníci. V akomkoľvek životnom povolaní a poslaní máme možnosť svedčiť o Pravde, Ceste a Živote. Nosíme v sebe pečať Krista a to musí v našom živote prinášať svoje plody.

Akými prostriedkami sa nám to konkrétne podarí uskutočniť? Prvoradým nábojom nášho svedectva je naša snaha a zápal. Dať sa do ohlasovania a svedectva o Kristovi celý tak ako Ján Krstiteľ. Nemenej dôležitou vlastnosťou je ostať pri tom vždy na strane plnej Pravdy. Pravdy, ktorá nezažmúri oči pred neprávosťou, ozve sa proti zlu, neznesenie žiadny hriech. To je problém dnešného svedectva - často nás premôže zbytočný strach, hanba, ľahostajnosť. Svedectvo o Kristovi musí byť na nás čitateľné, najmä z našich slov a skutkov.

Správna reprezentácia Božieho Syna sa riadi heslom: Nehlásam seba, ale vždy len Krista. Aj v tomto nám je inšpiráciou Ján Krstiteľ. Sme len hlasom volajúcim na púšti. Na prvom mieste je vždy Kristus. Naše predstavy, egoistické túžby, skreslené názory a pohľady tu nemajú miesto.

Nevyhnutným predpokladom nášho svedectva je osobné poznanie Krista, o ktorom svedčíme. Keď nie je niečo vnútorné a osobné, ostáva to povrchným. Nemôžeme potom ďalej rozdávať to, čo vlastne v sebe nemáme.

Milí poslucháči. Nasledujúca nedeľa je pre nás výzvou ohlasovať Krista ako Spasiteľa, ako Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta (por. Jn 1,29). V tomto dávaní svedectva sa napĺňa poslanie kresťana ako sa nakoniec naplnilo aj to Krstiteľovo: „On musí rásť a ja sa musím umenšovať.“ Takto sa kresťan oslobodzuje od seba a smeruje ku Kristovi: svojím umenšovaním sa tak nadobúda pravú zrelosť. Nie je to len obyčajná fráza, ale prijatie zodpovednosti v Cirkvi a pred svetom.



Andrej Krivda, kňaz Košickej arcidiecézy, ktorý študuje posvätnú liturgiu na Pápežskom liturgickom inštitúte v Ríme.